K hudobným nosičom neodmysliteľne patrí okrem samotnej muziky aj ich vizuálne prevedenie. Napokon, obal je to, čo potenciálneho poslucháča zaujme ako prvé (teda aspoň kedysi to tak bolo). Avšak niekedy to nevypáli tak, ako by si možno aj samotný interpret prial. Možno ste už niekedy natrafili na zoznam s názvom Awkward album covers, čo by sa voľne dalo preložiť ako nepodarené, trápne či nešťastné obaly albumov. Samozrejme, tých zoznamov je neúrekom, no čo je dôležité, je skutočnosť, že sa medzi nimi neraz objavia aj covery rockových albumov. Biedny obal býva predzvesťou ešte biednejšej muziky, no chvalabohu za výnimky potvrdzujúce pravidlo. Pozrieme sa na niekoľko príkladov, kedy netreba súdiť knihu, v tomto prípade nahrávku, podľa obalu.
A začneme hneď ťažkým kalibrom. Zrejme viete, že na jednom jedinom albume bol spevákom BLACK SABBATH aj Ian Gillan z Deep Purple. Šlo o album Born Again z roku 1983 a v jednom rozhovore bubeník Bill Ward tvrdil, že keď Ian prvýkrát videl obal, pozvracal sa. Niet divu. Červené batoľa s rohmi a žltými tesákmi a pazúrmi zrejme malo pôsobiť hrozivo. Či sa to vydarilo, necháme na úsudku čitateľa. Z hudobného hľadiska šlo, našťastie, o presný opak a album je považovaný za jeden z najlepších počinov tejto legendárnej formácie.
https://youtube.com/watch?v=rQ6YoEFKpgo
Ďalšími pánmi na holenie sú losangelskí BARREN CROSS. Zhruba v polovici osemdesiatych rokov nastal veľký boom whitemetalových kapiel, ktoré drsnú a relatívne temnú hudbu vyvažovali textami o evanjeliách, Ježišovi Kristovi a všeobecne o kresťanstve. Medzi vyvolených, ktorí to robili (a stále robia) celkom šikovne, patrí aj toto kvarteto. Ich debutový album Rock For The King je síce plný melodických metalových skladieb o vzývaní Boha, ale autor obalu istotne skončí v pekle. Za tie absurdné kostýmy, teatrálne pózy a trvalé na hlavách zúčastnených si spásu sotva zaslúži.
Na to, aká je Kanada obrovská krajina, dala tomuto svetu pramálo rockových zoskupení. Dobrého však veľa nebýva, a tak buďme radi za Bryana Adamsa, Sum 41, Steppenwolf či Neila Younga. A za hardrockovú formáciu MAX WEBSTER, lebo nebyť nej, nikdy sa na svetlo sveta nedostane úžasne nevkusný obal k albumu High Class In Borrowed Shoes (1977). Nič, len biele pozadie a štyria chlapi – nalíčený Jim Morisson na opätkoch, transvestita obdivujúci svoju manikúru, plešatý Ježiš a paródia na Yoko Ono. Samotná hudba je však výborný mix klasického hard rocku a progu. Niet divu, že v sedemdesiatych rokoch často podnikali turné spolu s kolegami z Rush.
Ak ste klikli na tento článok, muselo vám byť jasné, že sa tu ocitnú. Akoby aj nie, keď samozvaní králi metalu MANOWAR na svojej kompilácii z 1997 s názvom Anthology pózujú pred objektívom vo „zvodných“ kožených spodkoch natretí takým množstvom oleja, že by sa na nich dalo vyprážať, s rukami poctivo zovretými v päsť. Ale no tak. Toto je smiešne aj na pomery Manowar. Ku cti však pánom ako-tak slúži, že napriek tomu, že ide o oficiálnu výberovku mapujúcu prvých pätnásť rokov kariéry, kapela samotná dáva od nej ruky preč.
Od tvrdého heavy metalu sa presunieme k trochu odlišnej sfére rockovej hudby. Fenomenálna trojica CROSBY, STILLS & NASH pozostávala z troch výnimočných spevákov, ktorých vokálne harmónie sú podľa mnohých dodnes neprekonané. Ku kapele sa občasne pripájal aj už skôr spomínaný Neil Young. Toto trio prišlo v roku 1990 s na ich pomery netradičným albumom plným dobových klávesových zvukov a hoci si na nich kritika zgustla, aj tak sa na ňom nájdu signifikantné songy ako Haven‘t We Lost Enough?. Obal však možno smelo zaradiť do kategórie WTF. Ani vtipné, ani nápadité, napichnuté párky na Mesiaci s výhľadom na Zem sú jednoducho hlúpe.
Ach, toto je klasika. THE HANDSOME BEASTS by sa s najväčšou pravdepodobnosťou síce nezaslúžene, ale neprekvapujúco stratili v prepadlisku metalových dejín rovnako ako desiatky, ak nie stovky ďalších kapiel, ktoré očarilo tých magických šesť písmen NWOBHM. Veľmi slušne zahraný tradičný ,,hevík” ohlodaný až na kosť síce mal svoje čaro, ktoré z albumu Beastiality (1981) cítiť aj dnes, je to však groteskný obal, ktorý z neho spravil nesmrteľnú kultovku. Ten sexi sympaťák je, mimochodom, spevák Gary „Flabby“ Dalloway. Chlapci boli zjavne veselá kopa.
Ktorý idiot prišiel s týmto nápadom? A ktorý idiot rozhodol, že ten nápad je dobrý? Ako je možné, že americkí poprockeri ORLEANS súhlasili s obalom, kde sú všetci (panebože, dúfam že len) do pol pása nahí? Prečo sa tí dvaja napravo držia za ruky? Naozaj sa dá zaspať postojačky, ako to dokazuje ten bradatý v strede? Toľko otázok a žiadne odpovede! Waking And Dreaming z roku 1975 má však nielen príšerný obal, ale aj množstvo chytľavých piesní, vrátane jedného z najväčších hitov Orleans Still The One.
Ak vám meno KANE ROBERTS nič nehovorí, možno sa vám rozsvieti žiarovka, keď spomeniem aj Alicea Coopera. Stále nič? Táto kopa testosterónu bola koncom osemdesiatych rokov gitaristom v kapele kmotra shock rocku. V tomto zozname sa však ocitol predovšetkým pre jeho sólový bezmenný debut z roku 1987 plný nefalšovaného heavy rocku, skvelého spevu, divokých sól a „skrášlený“ absurdne mačovským obalom stelesňujúcim všetko, čo bolo na osemdesiatkach zlé (alebo úžasné, záleží na vkuse).
https://youtube.com/watch?v=JKbIueL3sao
V ôsmej dekáde ešte ostaneme. Tá je totiž nevkusnými obalmi prešpikovaná skrz-naskrz a singel Animal (F**k Like A Beast), ktorý mal pôvodne byť predzvesťou fantastickej prvotiny W.A.S.P., no napokon sa na ňu ktovie prečo nedostal, nie je výnimkou. Zjavne falošná krv stekajúca po prstoch, amatérsky pôsobiace logo, suspenzor s tigrím vzorom a cirkulárkový list v rozkroku boli možno vo svojej dobe šokujúce, dnes je vo však len tragikomický dôkaz toho, že tridsať rokov dozadu mali tvorcovia coverov estetické cítenie na úrovni jednobunkovcov.
Aby ste si však nemysleli, že tragickou vizuálnou stránkou albumov trpeli len albumy nahrané desaťročia dozadu, českí bratři SYMPHONITY vás dokonale vyvedú z omylu. Človek by povedal, že už len svojím názvom má kapela svoju pravidelnú dávku gýču zaistenú na celu kariéru. Ale nie, oni hneď na prvom albume Voice From The Silence (2008) prídu s obalom ako z prvej hodiny kurzu Začíname s Photoshopom. Uznávam, power metal je aj o istej dávke lacnosti, ale tu ostáva rozum stáť aj tým najoddanejším elfom, jednorožcom a udatným rytierom. Našťastie, zvuková stránka je na tom o niekoľko tried lepšie a nemalú zásluhu na tom má aj Olaf Hayer, bývalý spevák Dyonisus a Lucu Turilliho.
FREEDOM CALL sú nielen na Slovensku extrémne populárna vysmiata partia. Ich happy metal bol síce neraz na hranici (och, a koľkokrát aj za ňou) sebaparódie, vždy však jednou z devíz albumov bol ich obal disponujúci notnou dávkou fantastiky, či už to boli Stairway To Fairyland, Eternity alebo Legend Of The Shadowking. A potom si mládenci zrazu zmysleli, že stačilo a na najnovšej fošni Master Of Light prišli s nesympatickým vyškereným komiksovým chlapíkom s prapodivnou muskulatúrou. A vidno mu bradavky, takže o to horšie. Z hudobného hľadiska sú to však Freedom Call so všetkým, čo k nim patrí. Obal dali kapele riadne vyžrať aj fanúšikovia, tak sa snáď najbližšie poučia.
To najhoršie na koniec. NIGEL PEPPER COCK a jeho Kick In Your Ass ponecháme bez komentára. Snáď jediná poznámka: tá nálepka má fakt svoj zmysel. Ak si trúfate, vygooglite si.
Tak čo, súhlasíte s výberom alebo poznáte ešte väčšie obalové zverstvá?