Určite ste už zaregistrovali, že do rockovej siene slávy sú nominovaní Depeche Mode. Kto už dlhšie sleduje nominácie, vie, že toto nie je jediný prešľap, ktorého sa tento inštitút dopustil. Mnohí si povedia, že na tom nič nie je. Predsa len sú viac rock ako Janet Jackson či dokonca Kraftwerk. Prečo vlastne rockerom/metalistom vadili depešáci?
Vrátime sa teda na začiatok do Londýna do roku 1976. Mládež bola otrávená z klasického rocku experimentálnych výlevov a nekonečných psychedelických skladieb. Žiadala si jednoduchšiu a priamočiarejšiu hudbu. Na scénu prichádzajú Sex Pistols. Kombinácia hudobného prejavu a výzoru okamžite spôsobuje explóziu. Punk je v telke, v rádiu, na plagátoch, v obchodoch, proste všade. Po raketovom štarte prichádza aj raketový pád. Kapely menia drasticky štýly a prispôsobujú sa trhu. Punkovú vlnu v kluboch vystriedali nové štýly, ktoré či už viac, alebo menej nasledovali punkový smer. Najpopulárnejší z nich bol new wave, kde namiesto gitár začali hrať prím sytetizátory. Elektronika, syntetické zvuky a sample nahradili klasické rockové nástroje časom úplne. Pre zástupcov tohto štýlu bolo príznačné namýšľať si, že práve tá ich hudba je to pravé moderné umenie, ktoré, samozrejme, obyčajný človek nechápe. Aj keď new wave sa stal prirodzeným nasledovníkom v postpunkovom svete, o slovo sa hlási iný hudobný fenomén. Na druhej strane barikády sa totiž ocitli decká, ktoré nezaujímalo žiadne novodobé umenie, iba rýchla, hlučná a tvrdá hudba zvaná heavy metal. V roku 1980 Judas Priest vydáva album British Steel a spolu s kapelou Iron Maiden začínajú dominovať domácej aj zahraničnej hudobnej scéne. Násilnícky, vulgárne a strašidelne ladený heavy metal je pre rádia a televízie stále veľké sústo v konzervatívnom Spojenom kráľovstve. Zo situácie tak ťaží mladá, synthpopová kapela z Basildonu s názvom Depeche Mode, ktorá spĺňala všetky atribúty neškodnej zábavy pre mladých.
Poznaj svojho nepriateľa
Depeche Mode začali zhurta. Vznikli v roku 1980 a hneď o rok im vyšiel aj debutový album. Tanečne, elektronicky orientovaná hudba s prvkami new wave žala úspech. Predsa len mamky videli radšej na obale platne labuť ako Eddieho. Popularite sa tešili najmä v Nemecku. Okamžite sa ako huby po daždi vyrojilo kvantum kapiel, ktoré pochytali novú vlnu populárnej hudby. V roku 1985 sa im otvorili dvere do USA. Zároveň ich hudba začala byť trocha pochmúrnejšou až k dark wave, čo malo za následok vznik ďalšieho postpunkového fenoménu zvaného gothic. Neskôr sa im podarilo byť pri zrode ďalšieho elektroštýlu zvaného techno. S úspešnou dekádou sa kapela lúčila albumom Violator, ktorý zožal najväčší úspech a podľa kritikov aj fanúšikov je najlepší. Samozrejme, že transformácia hudobnej scény neminula ani túto partičku, a tak s príchodom grunge kapela nahráva v roku 1993 svoj jediný rockovo orientovaný album Songs Of Faith And Devotion. Ako všetky slávne osobnosti ani spevák Dave Gahan nebol žiaden anjel a veselo hodoval alkoholu a drogám. Vyústilo to až do pokusu o samovraždu, ale neúspešne. Po dlhšej pauze sa hudba opäť začala vracať ku elektronike a k syntetickému zvuku ako ho poznáme dnes.
Nenávisť po Československy
U nás doma sme mali, samozrejme, zástupcov aj v synthpope a new wave. Monte Rosa, Oceán, neskôr Shalom, v istom období aj Banket s Rišom Müllerom‚ ale vplyvom a hrami so zvukom sa nevyhli ani napríklad Elán. I keď new wave samo o sebe bolo pre minulú garnitúru skoro rovnaká priťaž ako punk, populárny synthpop hrajúci sa na diskotékach bol presný opak. Poslucháči takejto hudby vo vtedajšom politickom systéme boli predsa len prijateľnejší pre spoločnosť ako fanúšikovia kapiel Root, Arakain, Vitacit či Titanic. Metalisti brali prívržencov new wave skôr za „zmaľované slečinky“ a medzi fanúšikmi oboch štýlov vznikali konflikty. Označenie „depešáci“ je odvodený od Depeche Mode, teda od hlavných predstaviteľov tohto hudobného štýlu. S nástupom grunge a kukuričného danceflooru v 90. rokoch nenávisť zmizla. Nemal kto nenávidieť a nebolo koho.
My chceme rock!
Kapiel v tomto syntetickom štýle bolo viac. Duran Duran, Ultrawox, Alphaville či Eurorythmics. Depeche Mode mali len tú „smolu“, že boli najpopulárnejší. Popri tom ako jedna z mála kapiel dokázali prežiť niekoľko dekád. Prvá puklinka v metalovom múre sa objavila už v roku 1986. Metalové kapely začali využívať syntetické zvuky, ktoré je možné počuť aj na albume Somewhere In Time od Iron Maiden a Judas Priest si dokonca dopriali Turbo. Ľady povoľovali pozvoľna a na svetlo sveta v roku 1998 prišla prvá populárnejšia rocková coververzia od Depeche v podaní Rammstein, a to Stripped. A už to išlo samo. O šesť rokov neskôr si Marilyn Manson vzal na paškál Personal Jesus. Chalani z Edguy si dali Hymn od Ultravox a Rock Me Amadeus od Falca. No a za zmienku stojí aj geniálna prerábka, krorú spáchali Gamma Ray s Its A Sin od Pet Shop Boys.
Nie alebo áno?
Dnes už niekdajšie bariéry neexistujú a rock/metal presahuje pôvodné historické hranice. Elektronické metalové subžánre už dávno dali zbohom nenávisti z minulosti. V konečnom dôsledku táto pomyselná vojna trvala iba v 80. rokoch, keď to celkom aj dávalo zmysel, keďže synthpop vtedy kraľoval komerčným hitparádam. Depešáci zmizli a nahradili ich „diskofili“ a všakovako inak označovaní triedni nepriatelia heavy metalu. Napriek všetkému zbližovaniu a bratríčkovaniu, stále je odvážne označiť Depeche Mode ako rock a kapela samotná si myslím, že o také označenie ani nestojí. Verní fanúšikovia však nezaháľali a alibisticky kapele dali nálepku synthrock. Možno teraz jej vstup medzi rockovú elitu bude o niečo znesiteľnejší.