TIP REDAKCIE: Hudobné nástroje, zvuková technika a príslušenstvo od TOP značiek

Komunisti vs. metalisti

Veľká väčšina mladých ľudí z radov rockerov si dnes nevie ani predstaviť, s akými problémami sa museli potýkať ich otcovia v časoch pred Nežnou revolúciou. Ako boli za svoju „vieru“ či životný štýl perzekvovaní, šikanovaní a obmedzovaní a čo všetko si museli vytrpieť len za to, ako vyzerali, čo počúvali alebo čo mali oblečené. Tí, ktorí podobné nezmyselné praktiky v tej dobe zažili, si dnes možno len pomyslia, aká to bola pomýlená ideológia. Pre tých, ktorí niečo také nepoznajú ani z rozprávania, tu máme krátky zoznam absurdností chorého systému.

  

Začnime len takou obyčajnou vecou, ako je obľúbená hudba. K tej ste sa nemali možnosť legálne dostať. Áno, sem-tam niekto priniesol licenčnú LP platňu z Juhoslávie, Bulharska alebo Maďarska. Občas bola možnosť zohnať naozajstný originál cez rôzne burzy alebo cez kamarátov kamarátov, ktorým platňu priniesol zo západu tatíčko alebo strýčko s povolením vycestovať. A to bolo všetko.

  

Ďalšou vecou, ktorá s hudbou veľmi úzko súvisí, sú koncerty. Pri tejto oblasti by sme mohli byť veľmi struční. Koncerty zahraničných (západných) kapiel jednoducho neboli. Čo sa týka domácich skupín, tu si treba uvedomiť, že to bolo ešte v čase Československa. Domáce rockovo zamerané skupiny občas, ak práve nemali úradný zákaz koncertovania, vystupovali po kultúrnych domoch a amatérskych festivaloch. To pravé metalové podhubie fungovalo v osemdesiatych rokoch hlavne v českej časti republiky, no na takomto fungovaní majú zásluhu najmä tradičné dedinské metalové zábavy.

 

Účesy, respektíve dlhé vlasy. O čírach sa ani nemusíme baviť, tie boli úplne to najneprijateľnejšie pre socialistickú spoločnosť. Keď mal človek na hlave dlhšie vlasy, automaticky bol považovaný za asociála, vyvrheľa, príživníka a protištátny živel. Súdruhovia príslušníci Verejnej bezpečnosti (VB) na uliciach takéto „indivíduá“ automaticky vyzývali na legitimovanie.

  

Čo sa týka metalovej módy tých rokov, uniformou boli rifle a rifľová bunda. Metalové tričká? Zabudnite. Nejaké to privezené z Maďarska, ale väčšinou domáce hand made produkty. Povystrihované šablóny a farbou nastriekané názvy a logá obľúbených kapiel.

  

K rifľovým bundám aj v tých časoch neodmysliteľne patrili nášivky, nažehľovačky a odznaky. Originálne nášivky boli, samozrejme, taktiež nedostatkový tovar, a tak sa aj v tejto oblasti uplatňovala ľudová tvorivosť, keď matky, sestry alebo frajerky vyšívali priamo na bundy.

  

Takáto uniformita opäť uľahčovala príslušníkom VB ich „prácu“ s osobami nežiaducimi v socialistickom zriadení. Čiže, aj keď občan nemal dlhé vlasy, len bol navlečený v rifľovom, priťahoval pozornosť príslušníkov, ktorí si s radosťou vypýtali občiansky preukaz spolu s otázkami typu „Kam ideme?“, „Kde sme boli?“…

  

Od módy môžeme prejsť k ďalšiemu vonkajšiemu prejavu lásky k nie veľmi preferovaným hudobným štýlom. Tým prejavom je lepenie plagátov s vyobrazením svojich miláčikov na steny, dvere alebo do skriniek. Tak ako s „buzeráciou“ súdruhov z VB aj s prípadom nevhodnosti plagátu na vnútorných dvierkach skrinky pred rokom 1989 mám osobnú skúsenosť. Na internáte prekážal agilnému súdruhovi vychovávateľovi plagát skupiny KISS. Prikázal mi ho dať dole s výkrikom: „Tie blesky sú predsa symbolom SS. Vieš koľko ľudí tu „esesáci“ cez vojnu pozabíjali? A ty ich ešte propaguješ.“ Samozrejme, v prípade recidívy nezabudol pohroziť dvojkou zo správania alebo vylúčením zo školy. Keď už sme pri tých plagátoch. Málokto z mladých fanúšikov hudby si dokáže predstaviť, že k plagátom a obrázkom kapiel sme sa dostávali, tak ako pri obchodovaní s platňami, pokútnym spôsobom. Niekto niekde zohnal Metal Hammer alebo Bravo (áno, aj tam sa dali nájsť rockové skupiny) a z neho postupne predával plagáty alebo obrázky. Ceny boli už vtedy trhové. V časoch hlbokého socializmu ich určoval, tak ako v kapitalizme, dopyt a ponuka. A tak sa mohlo stať, že ste za dvojstránku obľúbenej kapely museli „vysoliť“ päťdesiat a nezriedka aj sto korún československých.

  

Viem, že niektoré príhody, vtedy nepríjemné, teraz vyvolávajú na tvárach úsmev. Veď ako sa hovorí, časom je zo všetkého „sranda“, no myslím si, že tí, ktorí tieto absurdné situácie zažívali, by ich opäť zažívať nechceli a tí, ktorí ich nezažili, sa zaobídu.

  

Čo vy, starší, máte nejakú nepríjemnú skúsenosť s minulým režimom vo vzťahu k hudbe?   

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *