Prednedávnom sme si pripomenuli, aké ťažké to mali ľudia vyznávajúci životný štýl vychádzajúci z hudby, ktorú počúvali. V tých časoch bolo úplne jedno, či to boli rôzne odnože metalu, rocku alebo punku, jednoducho nezapadali do šedého priemeru a to bol pre vtedajšiu spoločnosť problém. Podobne na tom však boli aj iné skupiny fanúšikov. O tej najväčšej a o jej vzťahu k metalistom, napíšeme mládeži, ktorá to nezažila, teraz.

  

Okrem metalistov tu existovala, hlavne v osemdesiatych rokoch minulého storočia, ďalšia významná fanúšikovská skupina - depešáci. Na rozdiel od metalistov, ktorým sa páčili desiatky skupín, ktoré počúvali, boli depešáci prisatí hlavne na jednej, na DEPECHE MODE. Hlavne na jednej píšem preto, lebo pri akútnom nedostatku nových materiálov od „materskej kapely“ DM museli inklinovať aj k iným skupinám podobného razenia (Erasure, Camouflage...). Nedostatok skladieb sa prejavoval aj častými remixami pôvodných piesní. V tomto mali Depeche Mode asi svetový primát. Neviem o žiadnej kapele s toľkými remixami. Neviem, či neskôr nedávali robiť remixy remixov. Prečo sa im teda hovorí depešáci? Metalistom prischlo meno podľa hudobného štýlu, ale asi by názov fanúšikovskej obce počúvajúcej synthpop znel „blbo“, ak by to mali byť synthpopáci, tak sa udomácnil názov podľa kapely, ktorá daný štýl preslávila a ktorá sa stala jeho synonymom.

  

Tak ako metalisti, aj depešáci boli ľahko identifikovateľní už na základe zovňajšku. Ich poznávacím znamením bola čierna farba, takže najčastejšie ste ich mohli stretnúť odetých komplet v čiernom s výnimkou bielych ponožiek. Bavíme sa, samozrejme, o osemdesiatych rokoch, kedy sa v tejto komunite často využívala baretka ako pokrývka hlavy. Samozrejme, čierna. Na doloženie týchto skutočností prikladám osobnú skúsenosť, ktorá len podčiarkuje skutočnosť, že nie vždy sa metalisti s depešákmi museli biť. Mám totiž v rodine pravoverných depešákov, sesternicu a bratranca, ktorí chodili k nám na hodové zábavy. Bratranec na zábave zbalil dievčinu podobne „postihnutú“ a vybrali sa vykonávať živočíšne akty tam, kam páry počas zábav chodievali, na ihrisko miestnej telovýchovnej jednoty. Po vykonaní potrebného sa vracali späť a z tmy proti nám kráčali dva páry bielych ponožiek.

  

Depešáci si zakladali na tom, že ich milovaná kapela používa len syntetizátory. Často ani netušili, koľko gitár, aj keď veľmi skreslených, Martin L. Gore používal. Dodnes je to veľmi dobre vidieť pri živých vystúpeniach, keď namiesto pódia zaprataného samými klávesmi vidíte „živé bicie“ a Martina meniť jednu gitaru za druhou. Podobný šok zažívali metalisti, ktorí si nechceli pripúšťať používanie syntetizátorov v metalových nahrávkach alebo nebodaj na koncertoch.

  

Ďalším paradoxom je obviňovanie depešákov z homosexuality. Či už Goreho za jeho outfity, alebo Gahana za pohyby a pritom mnohí netušili, koľko homosexuálov sa nachádza v metalových kapelách. Napríklad taký Rob Halford z Judas Priest prišiel so svojím „coming out“ až v roku 1998 ako vôbec prvý heavymetalový spevák.    

  

Ale poďme k nevraživosti, ktorá medzi spomínanými fanúšikovskými skupinami panovala. Asi nikto nevie, kde sa vzala, ale je zaujímavé, že na západe nič také neexistovalo. Medzi ľuďmi kolovali mnohé historky o bitkách metalistov s depešákmi, no ja sám som nikdy do žiadneho konfliktu nedostal. Často sa spomínali doslova nájazdy metalistov na akcie depešákov (hlavne pri koncertoch skupín Oceán a Shalom), čo však nekorešponduje s mierumilovnou povahou metalistov. Dokonca z vlastnej skúsenosti viem, že na koncertoch Depeche Mode bývajú väčšie problémy ako na metalových festivaloch. Tieto problémy sú hlavne s podguráženými depešákmi z Poľska. Zaujímavosťou tohto spolunažívania je, že po revolúcii sa antipatie na oboch stranách postupne vytratili a dnes sú len v akejsi humornej rovine v rámci uťahovania si jednej skupiny z tej druhej.

  

Asi najväčším spoločným znakom je fanatizmus a oddanosť oboch skupín, pretrvávajúci nielen dodnes, ale asi až do smrti. 

  

Vzájomnú „lásku“ odzrkadľuje známa riekanka:

„Gúľali sa gúľali depešáci z vŕšku,

narazili na metal, rozbili si držku.“      

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- 

Poznámka pre čítajúcich depešákov: Autor má rád tvorbu DM a Gahanov hlas, vlastní viac ako desať originálnych CD tejto kapely, plus štyri live DVD. Bol už na troch koncertoch vašej aj jeho obľúbenej kapely.


Použité zdroje:
Foto: Imrich Pluhár