,,Ľudia, ktorí túto hudbu nepoznajú, si myslia, že je to len kopa hluku a je ľahké ju odohrať. To vôbec nie je pravda. Možno sa vám to nepáči, ale death metal je skutočne zložity. Aby ste ho ocenili, musíte mať veľmi citlivé uši a mnohí chalani v takýchto kapelách sú úžasní hudobníci.“ - Alex Webster (Cannibal Corpse)

 

Treba ešte niečo dodávať? Veď to každý dobre vieme. Každý metal je umenie a death metal nie je výnimkou. Aj preto vznikal veľmi pomaly. 


Pojem death metal a deathmetalová kapela

Opäť sa ani pri tomto subžánri nedá presne určiť, odkiaľ pochádza jeho pomenovanie. No existujú tri najpravdepodobnejšie alternatívy. Dve sa zrodili v roku 1983, ale jedna vznikla v Orlande a druhá v San Franciscu.

 

Prvou z nich je kapela, ktorá najskôr existovala pod menom Manatas. Viedol ju líder Chuck Schuldiner. Ide o zoskupenie, čo sa neskôr premenovalo a zostalo známejšie ako Death. Ale predpokladaný vznik pomenovania subžánru nemá s ich názvom nič, keďže už v roku 1984 vydali demo album, ktorý sa volal Death By Metal. A, veru, pokojne by z toho mohlo byť klasifikovanie celého subžánru, keby tu neboli ešte aj Possessed.

 

Possessed rovnako vznikli v roku 1983, avšak v San Franciscu a vydali demo nahrávku Death Metal. To je už konkrétnejšie. Asi to skôr ovplyvnilo neskoršie pomenovanie celého subžánru. Tretia možnosť tiež vznikla v rovnakom období a týkala sa Thomasa Fischera a Martina Aina z Hellhammer a Celtic Frost. Tí založili magazín, ktorý nazvali Death Metal.

 

Ale aké náležitosti by mala mať taká deathmetalová kapela? Gitary boli založené na tónoch nízkych stupníc s veľa efektami skresľujúcimi zvuk, pričom využívali techniky hrania ako palm muting a tremolo picking. Palm muting je technika hrania na gitare alebo aj basgitare, kedy sa hrana ruky, ktorou hráč hrá, pri malíčku umiestni blízko mostíka (časť úchopu strún na tele gitary) cez struny, na ktoré sa hráč chystá hrať. Takýmto spôsobom sa pri hraní dosahuje tlmenie zvuku, teda muting. Palm je v anglištine slovíčko označujúce dlaň a palm muting by sa dalo voľne preložiť ako tlmenie dlaňou, čo nie je úplne presné, ale vystihuje to techniku ako takú. Druhú spomínanú techniku hrania sme už mali niekoľkokrát spomínanú v predchádzajúcich častiach - rýchle hranie s krátkymi pauzami. Preto sa v rytme strieda rýchle a vysoké tempo so sekciami palm muted.

 

V prípade bicích sú využívané blast beats a double bass, teda dva kopáky. Blast beats sa dá voľne preložiť ako výbušné údery. Podľa definície Adama MaxGregora technika blast beats pozostáva z opakovanej figúry šestnástej noty, ktorá sa hrá veľmi rýchlo a je rovnomerne rozdelená medzi kopák (bass drum), malý bubienok (snare drum) a činely, z ktorých sa tu používa buď typ ride (hrá sa na nej ustálený rytmický vzor, tzv. ride pattern, teda jazdový vzor), alebo hi-hat (kombinácia dvoch činel na stojane ovládaná pedálom). Blast beats sú rýchlejšie ako thrash beats, ktoré sú štandardne využívané napríklad v thrash metale.

 

Čo sa týka vokálnej zložky, tá sa skladá hlavne z hlbokého growlovania, chrapľavého vrčania alebo revu. Na death growlingu je zaujímavý fakt, že ho mnoho ľudí považuje za formu screamovania, ktorá využíva najnižší hlasový rozsah zvaný aj vocal fry, no mýlia sa. Vocal fry je formou podtónového screamovania. Niektorí skúsenejší speváci ho využívajú, ale to pravé deathmetalové growlovanie je postavené na inej technike.

 

V death metale existujú tri hlavné techniky harshovej vokalizácie, ktoré sú často medzi sebou zamienané. Ide o vocal fry screaming, false chord screaming a ,,true“ death growls. Death growls slúžia hlavne na to, aby esteticky sedeli k agresívnemu deathmetalovému obsahu textov. Veľmi málo frekventované sú v deathmetalovom speve aj výšky.

 

Celkovo sa death metal spolieha na nepravidelné časové intervaly a je kakofonickejší ako napríklad Slayer. Napriek tomu, že netrénované ucho v ňom môže počuť iba chaos, pre tých, čo dokážu oddeliť jeden kakofonický tón od druhého, ide o exkluzívnu hudbu.

 

Niektoré kapely však zvykli mixovať do death metalu aj iné štýly. Keby sme si zobrali napríklad tvorbu Death, prišli by sme na to, že na albume Scream Bloody Gore je počuť nekompromisný death metal, zatiaľ čo album The Sounds Of Perserverance je poznačený aj progresívou. Formácie Atheist a Cynic zase mixovali dokopy progresívny rock a jazz, no a nakoniec ich poriadne prebehli cez distortion, teda skreslili a zdeformovali ich zvuk. Morbid Angel zase zvykli stavať na rýchlosti bývalého bubeníka Peteho Sandovala a skúsenostiach gitaristu Treya Azagthotha. Práve Morbid Angel sú považovaní v oblasti inštrumentálnej zložky za deathmetalových majstrov.

 

Ale nie všetci stavali na rýchlych tempách. Takí Obituary si skôr tieto smrteľné tempá prispôsobili tak, aby mohli hrať drsné a špinavé polovičné rytmy. A Cannibal Corpse ani nestavali na hudbe, lebo boli charizmatickí a talentovaní. Imidž skôr budovali na extrémnych textoch, ktoré zachádzali do nechutnosti a úchylnosti typu Entrails Ripped From A Virgin's Cunt, Fucked With Knife či Postmortal Ejaculation.

 

No a keď sme už pri tých textoch, ich tematika bola aj je zvyčajne založená na násilí zo slasher films (typ horrorov, kde psychopat prenasleduje skupinku ľudí a vraždí ich obvykle rôznymi ostrými nástrojmi), viere (občas satanizme), okultizme, Lovecraftovských horroroch, prírode, mysticizme, mytológii, filozofii, sci-fi a politike, ale občas môžu obsahovať aj opisy extrémností, ako sú mučenie, zmrzačenie, pitva, znásilnenie, kanibalizmus a nekrofília. Napriek tomu, že násilie sa nachádza i v textoch iných žánrov, v death metale je často vypracované do nechutných detailov. Podľa sociológa Keitha Kahna-Harrisa je to tak kvôli určitej fascinácii ľudským telom, ktorá je v tomto prípade kombináciou túžby a znechutenia. Existujú však na to aj iné teórie.

Death metal a jeho vznik

Väčšinou sme zvyknutí, že sa metal formoval v okolí veľkých miest, obzvlášť v Amerike. Ale príbeh death metalu sa začal písať úplne inak. Pravda, stále zostaneme na území USA. Napokon, kde inde mali priložiť viac polien do ohňa pod pekelným viacim kotlom, v ktorom diabol varil metal než niekde v poriadnej horúčave? Tak poďme na tú Floridu.

 

V osemdesiatych rokoch v meste Tampa, ktoré zrovna nebolo veľkým centrom ako Los Angeles, Seattle či Londýn, existovali iba dve metalové kapely. Boli to speedmetaloví Nasty Savage a powermetaloví Savatage, keďže iba oni boli schopní dotiahnuť to tak ďaleko, že sa dostali do povedomia nahrávacích spoločností. Ich členovia boli blízki fanúšikom. Predsa len, boli to lokálni chalani. Radi s nimi komunikovali, Savatage napríklad povzbudzovali tínedžerov v rôznych aktivitách. No a keď Nasty Savatage so Savatage prerazili do sveta, aj ostatné kapely si uvedomili, že nie sú odkázané na to, aby zostali niekde v zatuchnutých garážach, že majú šancu utiecť z Tampy, dostať sa z lokálnej scény, preraziť inde vo veľkom a dotiahnuť to niekam. Toto otvorilo oči i extrémnym hudobníkom, ktorí začali trénovať čoraz viac. Dokonca v skupinách začali vidieť viac než len hobby. Skvelý na tomto všetkom bol fakt, že tvorba agresívneho typu hudby pomáhala udržať mladých na uzde. Bola prostriedkom regulácie ich mladíckej energie ako aj frustrácie.

 

Keďže Tampa je veľmi horúce mesto, čo sa týka počasia, väčšina zoskupení skúšala hlavne v garážach rodičovských domov. Niektorí však mali toľko šťastia, že sa im podarilo nájsť lacné skúšobne. Najlepšie boli také, kde bol aspoň klimatizácia, lebo bez nej je v Tampe naozaj ťažké vydržať. Pokiaľ chceli skupiny začať aj vystupovať, mali to veľmi ťažké. Po prvých zlých skúsenostiach s výtržnosťami a bitkami počas deathmetalových koncertov väčšina klubov odmietala poskytovať priestory takýmto kapelám. To ich prinútilo obracať sa na malé podniky, akým bol a je napríklad The Brass Mug. Zvyčajne tieto miesta oplývali veľmi zlou akustikou, často dokonca nemali ani len pódiá. Ničím výnimočným nebolo, že si kapely hľadali miesta na hranie i na vlastnú päsť. A tak bývali koncerty hoci aj niekde na záhrade, v stodole, kultúrnom dome, komunitnom centre a podobne.

 

Za starých otcov žánru sú považovaní Death, hoci niektorí skôr za prvú deathmetalovú skupinu považujú Possessed. Ono to asi vychádza na rovnako, keďže obe kapely vznikli v rovnakom období a podieľali sa na vývoji death metalu. Konkrétne tieto dve skupiny sa pri tvorbe nového žánru inšpirovali drsnosťou, zlom a dravosťou Venomu, rýchlosťou a krvavými textami Slayeru, ale aj Kreatorom (vtedy ešte ako Tyrant), ktorí v roku 1986 (už ako Kreator) vydali pesničku Pleasure To Kill považovanú za jednu z najtvrdších a najrýchlejších thrashmetalových pesničiek tej doby. Medzi ďalších predkov death metalu okrem Death a Posssessed patrili i Morbid Angel, Amon (neskôr Deicide) či Xecutioner (neskôr Obituary).

spustiť video spustiť video

V otázke vývoja hudby si skupiny adoptovali prvky extrémneho thrash metalu typu rýchle údery bicích, gitarové techniky speedy palm a muted riffing, desivé growlovanie, texty o vraždách, sériových vrahoch, chorobách, umieraní a satanistických rituáloch, ale doviedli ich do extrémov. Vylepšili tempo, ktoré nabralo na rýchlosti, growlovanie položili o niečo nižšie, znížili stupnicu hrania a aby toho nebolo málo, skreslili vokály rôznymi efektami.

 

Ale death metal, to nie je len drsnosť v hudbe. To je extrém aj navonok vo vystupovaní. Už od začiatku si deathmetalové kapely zakladali vystúpenia na teatrálnosti. Niektoré dokonca na nej vybudovali svoj imidž, pokiaľ nejakým spôsobom nedokázali zaujať publikum hudobnou zložkou, ktorú prípadne nemali až takú výnimočnú ako zvyšok vtedy existujúcich zoskupení tohto typu. Niekedy to bolo až také, akoby sa predbiehali, kto bude nechutnejší a viac sa tým zapíše do myslí ľudí. Napríklad ex-gitarista Morbid Angel Trey Azagthoth sa zvykol počas koncertov na pódiu rezať a hádzal do davu zvieracie vnútornosti. Pri nich to však bolo len doplnenie celkového pôsobenia, keďže patrili medzi špičku. Naopak, takí Deicide mali hudbu v porovnaní so zvyškom scény veľmi biednu, a tak sa viac spoliehali na šok z teatrálnosti vystúpení. Spočívalo to napríklad v tom, že ich frontman Glen Benton si nechal na čelo vypáliť znamenie obráteného kríža a preslávil sa aj tým, že rád vypchával figuríny hnijúcimi zvieracími vnútornosťami.

 

Ďalšia skupina s nechutnými textami vznikla v roku 1988 v Buffale v New Yorku. Patria medzi najpopulárnejšie deathmetalové zoskupenia. Pri mnohých ľuďoch sa vám môže stať, že keď poviete death metal, ako odpoveď dostanete Cannibal Corpse. Hoci centrom vtedy bola hlavne Tampa, oni mali šancu rozvíjať sa doma v New Yorku. Napriek tomu nahrávanie svojho debutu Eaten Back To Life v roku 1990 uskutočnili práve v Tampe. Urobili tak, lebo chceli spolupracovať s producentom Scottom Burnsom a nahrávacím štúdiom Morrisound, ktoré sa preslávilo kvalitnou produkciou deathmetalových nahrávok.

spustiť video spustiť video

Scott Burns bol vychytený vo svete death metalu, pretože mal dokonalé priestory na nahrávanie a ovládal perfektnú techniku. Presne vedel, kde má koho postaviť, aby dosiahol najlepšiu efektivitu na screamoch a ostatných prvkoch. Keď k nemu prišli Cannibal Corpse, už mal za sebou spoluprácu s Obituary, Death, Atheist a Deicide.

 

Na rozvoj každého typu hudby je treba dobrý zvuk. So Scottom Burnsom nastal rozkvet death metalu, keďže priniesol do tohto sveta kvalitný zvuk s dobrou produkciou. Položil dobré základy pre všetky kapely z Tampy. A floridský death metal dosiahol vrchol. V súvislosti s tým dochádzalo k zavádzaniu rôznych opatrení, kvôli ktorým kapely trpeli. Napríklad sa politikom nepáčili texty, ktoré produkovali Cannibal Corpse. Nikomu nezáležalo na tom, že sa objavili vo filme Ace Ventura (áno, aj Jim Carey je milovníkom death metalu), politici by sa ich najradšej zbavili pre prílišnú mieru extrémizmu, ktorá bola miestami neúnosná. Ale nemali ako. Zoskupenie bolo v Amerike chránené prvým dodatkom. Tak došiel na psa mráz aspoň v Európe, kde ich nechránilo vôbec nič. Stalo sa aspoň to, že ich pre prvé tri albumy dočasne zakázali v Nemecku. Nebola to úplná likvidácia. Išlo iba o zákaz ich troch albumov na nemeckom území, čo sa vzťahovalo aj na zahrnutie obsahu týchto nahrávok na vystúpeniach.

 

Protestov bolo, samozrejme, aj viac. Napriek tomu sa death metal stále rozvíjal a kapely stále chodili do Tampy nahrávať do Morrisound nové a nové veci. Death metal sa po Štátoch šíril ako mor. Bol všade. Od Kalifornie cez New York, Chicago, Massachusetts, Maryland, Texas, Arizonu až po Ohio a Michigan sa tvoril underground death metalu.

 

V roku 1993 death metal dosiahol úplný vrchol, dostal sa do povedomia väčšieho publika, vládol mainstreamu a vznikali nové subžánre odvodené práve od neho. Trh bol zahltený kapelami podobnými Death a Cannibal Corpse. Veľké kapely stále vydávali nové veci a chodili na turné. Existovalo však toľko kapiel, že okrem spomínaných velikánov i mnoho iných nechalo svoje krvavé stopy na tomto subžánri.

 

Tento extrém ovládal trh, až kým ho nevytlačila éra grungeu a nevrátil sa naspäť do undergroundu. Jeho prvky sa však stále dajú nachádzať v mnohých iných mutáciách ako metalcore a deathcore (Killswitch Engage, Unearth, Hatebreed, Bleeding Through, Atreyu, Shadow Falls), ktoré používajú rôzne prvky z death metalu ako vylepšenie svojho zvuku.

 

Amerika mala vlastný extrém, ktorý ju ovládal v podobe death metalu. Ale Európa nezaostávala. Konkrétne Anglicko si paralelne s death metalom formovalo vlastnú formu extrému, ktorý bol ešte horší a viac za hranicami hnusnosti ako death metal. Bol to grindcore. Ten sa stal novým typom anarchie v Anglicku. Bol inšpirovaný kapelami The Flint, Repulsion, Siege či Discharge. A šíril sa veľmi ľahko, keďže DJ John Peel ho púšťal do éteru na BBC Radio prostredníctvom kapiel ako Napalm Death, Carcass, Unseen Terror a Electric Hippies. Aby toho nebolo málo, Peel si skupiny pozýval aj do štúdia na nahrávanie. Takýmto spôsobom sa v tomto extréme vybudoval veľmi silný underground, ktorý sa rozšíril i do Ameriky, kde vznikli Brutal Truth, Imapled či Pig Destroyer.

spustiť video spustiť video

Použité zdroje:
Foto: youtube.com