Keby som nepoznal jeho skvelé dosky Wake Up the Nation a koncepčný album 22Dreams či Sonik Kicks, asi by som rozbehol patetickú story o kedysi neskutočne dôležitom hudobníkovi, ktorý má svoj vrchol, bohužiaľ, za sebou. Bol by to len príbeh zostarnutej osobnosti londýnskeho punkového uragánu roku 1976, ktorého označovali aj ako leader of the pack THE JAM a STYLE COUNCIL, umelca nezabudnuteľných singlov, grandióznych albumov a elegantného štýlu mods. Pri spomienke na jeho staršiu tvorbu by som si neodpustil zvolanie, aká je to škoda.

Ale vzhľadom k skutočnosti, že Paul Weller je stále aktívny umelec a vyvrcholením jeho súčasnej snahy, ktorá začala koncepčným albumom 22 Dreams a pokračovala Wake Up the Nation, je teraz najnovší On Sunset. Tu sa naozaj minulosti brániť nebudeme, dokonca sa nebudeme brániť ani minulosti iných starých známych firiem a k telu si pustíme rockové šesťdesiatky, britpop, klasický londýnsky punk, ale aj soul a produkciu Motownu.



Takže čo nám ponúka táto ikona anglického rocku, kedysi nasratý mladík, dnes s prezývkou Modfather? ...ponúka nadmieru kvalitný, konzistentný a naozaj vydarený album. Je ambiciózny, vychádza zo starých známych koreňov, ale zároveň má v sebe guráž odpútať sa od typických detailov a postupov a dobrodružne oťukávať cudzie elementy ako jemnú elektroniku alebo avantgardné nálady pre farebne nové a pritom dobre známe kompozície. Teraz sa pokúša byť strážcom hudobných tradícií a modernistom zároveň. Poobzeral sa do vlastnej minulosti a duchovným predkom novej dosky sa stal osemdesiatkový opus Sound Affects jeho starej kapely THE JAM, kde crossoval postpunkové vplyvy so svojou posadnutosťou šesťdesiatymi rokmi.

spustiť videospustiť video

Z extrému do extrému. Už prvá skladba Mirror Ball začína skoro až morriconovským motívom, ktorý prechádza do psychedelickej previerky s trblietavými synťákmi, so zdĺhavou medzihrou a lo-fi pianovým motívom. Nie je to typický jeho songwriting, ale ako v každej inej sa Paul Weller dotýka archetypálnych spodných prúdov, čo robia dobrú skladbu, vzrušujúci riff a správne precítený spev. Samozrejme, na novej doske sú aj skladby, v ktorých poznávame Wellera ako milovníka klasických línií, neváhajúceho experimentovať s formou i obsahom. Je to muž, ktorý miluje hudbu a berie ju smrteľne vážne. Je to hudobník, ktorý miluje zmenu a zakladá si na svojom výzore. Ale ideme ďalej... Pecka Equanimity znie ako nejaký outtake z Magical Mystery Tour od The Beatles s vokálmi v štýle Davida Bowieho. Potom tu je Baptiste, ktorá ponúka soul pretavený do príjemného soft-rocku, alebo bukolickým charakterom ozvláštnená More s napnutou basovou linkou inšpirovanou krautrockom. Old Father Tyme má nepríjemne známy gitarový riff a geriatrický text posadnutý vlastnou mladosťou. Vypichnúť vrchol alebo najlepšiu skladbu je nemožné, aj keď pri Village sa dajú oplakávať experimenty na 22Dreams či Wake Up the Nation a pritom kladne hodnotiť, ako pripomína ducha uvoľneného rocku z polovice sedemdesiatok. Na doske zase spolupracoval gitarista Steve Cradock, ale aj jeho parťák zo STYLE COUNCIL, klávesák Mick Talbot.

spustiť videospustiť video

Doska On Sunset boduje všade vo svete, čo je pre šesťdesiatnika Wellera určite senzačné. Odráža aktuálny stav hudobníka, v ktorom sa odrážajú pozitívne i tragické životné situácie posledných rokov. Navyše, je to nádherný, krásny materiál a naozajstné umelecké dielo, ktoré dostáva kredit už teraz - pár chvíľ po vydaní. "Život prináša veci a vy nikdy neviete, čo sa bude diať ďalej," hovorí na záver Paul Weller.

Moje hodnotenie:

Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 1Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 2Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 3Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 4Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 5Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 6Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 7Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 8Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 9Západ slnka Paula Wellera (recenzia) - 10