Fínske Vlčie srdce zablúdilo do starobylej karelskej oblasti a hľadalo inšpiráciu pre svoj päťkový opus. Vegetovanie v Karélii vskutku pomohlo, a tak srdce fínskeho vlka bije pochmúrne ďalej a pomaly roztápa mrazivý dojem o krátkej životnosti severského „winter“ metalu, ktorého je významným elementom. Piaty vypadnutý mliečny tesák je taký chlapácky smrteľnícky outdoor, kde deathík prestáva byť len death metalom. Ako už na predchádzajúcej prázdnote (Tyhjyys) koketujú i naďalej s melodickými prvkami, po večeroch tancujú okolo zadoomanej pahreby a vytvárajú progresívne ladené „blastické“ rytmy snúbiace sa s akustickými gitarami a atmosférickou orchestráciou. A neopatrný fanúšik si môže zošúchať chrupavku medzi atlasom a čapovcom pochybovačným krútením hlavou.

Mohol to byť fenomenálny opus, keby to Tuomas čiastočne neposral, a to hneď na troch frontoch. Ako skladateľ nedostatočne osekal príliš košaté postupy, ktoré obsahujú všetko to, čo už predtým vytvoril. Ako tvorca aranžmánov to síce mohol zvládnuť, keby doska mala minimálne dvojhodinovú stopáž, ale namiesto toho Tuomas zvolil nahustenú omáčku, a tak to úplne nefunguje, kvôli nedostatku času. Najviac tým trpia atmosférické časti, lebo rýchlym pasážam to husté zbesilé tempo vôbec neuškodilo. Takže výsledok pôsobí ako sterilný zostrih predchádzajúcej dosky a debutu alebo ako jeden dlhotrvajúci trailer, ktorý nás má navnadiť na nový opus ešte predtým, ako konečne začne ten skvelý album plný napätia, agresie a atmosféry. Ale posledným a definitívnym klincom do rakvy tohto skoro vydareného tovaru je muzikantská štvorica, ktorá sa nepredviedla nijak všestranne, ale len mierne metalovo nadpriemerne. Rozhodne sa nehodia na vytvorenie epického, smrteľne melodického diela, ktorý by mal vzbudzovať rešpekt a uznanie. To teda nejde... na bežný ľahko nadpriemerný metalový opus majú, ale v tej svojej nekonečnej sterilite, aj napriek svoje vrodenej charizme, sa im nepodarilo vytvoriť to, čo evidentne mali v úmysle. Tuomas ťahá za vokálne nitky i za šesticu strún a rytmika Silvonen/Kauppinen mu úprimne sekunduje.



Samozrejme, podľa týchto drístov sa môže zdať, že Vlci z Karelie je obyčajná sračka, ale nie je to až také zlé. Je však pravdou, že z tých piatich opusov Wolfheart vyznieva tento nudne, dvojrozmerne a zbytočne. Plní svoju úlohu mechanicky, bez nadšenia, bez vzrušujúcich pasáží, zato s množstvom známych skratiek a postupov. Pravdepodobne je to aj tým, že v štúdiu nezvládli odchod gitaristu Mika Lammassaariho, a tak doska trpí nedostatkom nápadov tak, ako sa to stalo pri prvotine Winterborn. Je tu kopa detailov na jedno použitie a pokiaľ to vyzerá na deme dobre, tak v drážkach vinylu či v digitálnych nula-jednotkách z toho vzniká akýsi roztržitý hermafrodit, ktorého vnem človeku nič nedáva, snáď okrem obohratých klišé. Wolves of Karelia je mŕtvola, ktorá obsahuje hnilobné zbytky severského metalu, ale aj zmrazenú silu s údernou orchestráciou úvodnej „Hail of Steel“, na ktorú nadväzuje najprv jemným atmosférickým introm vzápätí vystriedaným krutým načernalým rýchlym balastom „Horizon on Fire“, ktorá sa javí ako predčasným vrcholom, kde kosti praskajú, krv strieka prúdom a moč sa leje potokom.

spustiť videospustiť video

Fakt úžasné...akýsi symfo-winter-black-death metal...s klávesovým podmazom chladnými karelskými chorálmi, peknými sólami a striedajúcim tempom... škoda, že takto to nevydrží až do záverečnej epickej kompozície „Ashes“, ktorej lyrický a hudobný obsah je nepriamo úmerný významu albumu. Hlboké a číre akustické pasáže sa prepletajú s bohatým galantným soundom a kolosálnou atmosférou, ktorým úžasnú atmosféru prepožičiava aj výnimočná orchestrácia. Do tej doby sa dajú počuť len mátožné a rovnako prekreslené kompozície, ktoré navzdory skokom do teritórií kapiel ako Before the Dawn, alebo Insomnium, či dokonca Amorphis pripomínajú chladnú stiesnenú komôrku nordického brlohu, v ktorom sa tiesni už len trio Vlčieho srdca (nový grécky gitarista Vagelis Karzis prikvitol až teraz) spolu s najatým klávesákom a zmiešaným zborom, alebo možno len s výkonným samplerom. Za spomenutie síce stojí ešte skvelo vystavaná a kruto odsýpajúca „Arrows of Chaos“, ale vata v podobe krátkej inštrumentálky „Eye of the Storm“, či obyčajne metalová „Born From Fire“ nestoja ani za túto infantilnú vetičku. Určite, sklamanie tu určite je, aj keď nie galaktických rozmerov a plusové body jedine za spomenutú epiku, čo je fakt počin pre milovníkov melodického deathíku.

Kto sa našiel v predchádzajúcich dvoch opusoch, tak vyslovene sklamaný nebude, avšak Tuomas má naviac a na Karélii len recykluje svoj talent a nerozvíja ho. Snáď to nabudúce bude lepšie!

Moje hodnotenie:

Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 1Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 2Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 3Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 4Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 5Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 6Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 7Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 8Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 9Wolfheart navštívili starobylú Karéliu (recenzia) - 10