Power metalu sa už pár rokov darí aj na Slovensku, a to nielen z pohľadu fanúšika, ale konečne aj na opačnej strane, kde čoraz viac kapiel objavuje jeho čaro. Jedno spojenie týchto dvoch svetov, ktoré nemôžu jeden bez druhého existovať, sa odohralo 23. novembra v košickom Collosseu. V tomto klube sa predstavili po necelom roku domáci miláčikovia WITHIN SILENCE, ktorí mali pre divákov prichystaných zaujímavých hostí.

 

V piatok má normálny človek v práci povinností snáď o trochu menej ako obvykle. Ja nie. Nakopilo sa toho toľko, že z Prešova sme vyrazili o dosť neskôr, ako sme dúfali. Začiatok akcie naplánovaný na 18:30 sme nemali šancu stihnúť, no v kútiku duše som dúfal, že tradične po slovensky sa koncert začne neskôr. Naozaj nerád by som totiž zmeškal Poliakov AS NIGHT FALLS, z nahrávok zneli veľmi presvedčivo a naživo som očakával poriadnu šupu.

 

Naše polhodinové meškanie však nespôsobilo žiadnu škodu, keďže pohľad na pódium ani v najmenšom nenaznačoval, že by sa na ňom malo v najbližších chvíľach niečo diať. Nepríjemný pocit sa napokon stal realitou – As Night Falls v ten večer nevystúpili. Zamrzí najmä dôvod – údajne jednoducho neskoro vyštartovali z domovských Katowíc, a tak sa na polceste do metropoly východu otočili naspäť. Škoda.

 

Ostalo tak viac času pre ďalších zahraničných hostí – maďarských symfonikov METEORA. Tí na nás vyrukovali piesňami zo svojho zatiaľ jediného plnohodnotného albumu Our Paradise. Hudobne to nebolo vôbec márne, dáma a páni síce originalitou nehýria, avšak nejeden melodický motív sa pomerne jednoducho zaryl pod kožu. Zvuk bol na môj vkus preklávesovaný, gitaru Csabu Solymosiho som si miestami musel domýšľať, ale nie sú prví ani poslední v tomto žánri trpiaci týmto neduhom. Publiku to však evidentne nevadilo, na zahrievaciu kapelu mali pod pódiom utešený počet nadšencov, ktorí kapelu po každej skladbe odmenili celkom búrlivým potleskom.

 

Kapitolou samou o sebe je však pódiová prezentácia Meteory. Asi je na zamyslenie, keď som ako heterák viac sledoval mužskú časť ansámblu, lebo to bolo skrátka zaujímavejšie. Holló Noémi je solídnou speváčkou, ktorej soprán na rozdiel od mnohých iných dám netrhá uši, ale ako frontwoman je katastrofálna. V kapele pritom nie je žiadne ucho, je tam vyše tri roky a očakával by som, že za tú dobu sa naučí pôsobiť na pódiu ak nie suverénne, tak aspoň nie ustráchane. Slečna však nevedela, čo s rukami, zmätene sa prechádzala po pódiu a počas príhovorov medzi pesničkami mi jej bolo takmer ľúto. Akoby to chcela mať čím skôr za sebou.

 

Avšak ani klávesáka a gitaristu nemožno veľmi pochváliť. Kým jeden zdvihol oči z klaviatúry počas celého setu asi dvakrát, druhý si po niekoľkých skladbách rozpustil vlasy, aby si ich o päť minút dával naspäť do uhladeného copíka a zo svojho metra štvorcového sa nehuol ani o piaď. Basák z Dream Theater je oproti nemu neriadená strela. Aspoň, že rytmická sekcia zachránila česť Meteory. Vysmiaty basák Máté growlom skvele sekundoval čistému spevu, podpichoval spoluhráčov a keď videl, ako to speváčka nezvláda s komunikáciou, ujal sa jej so sympatickou sebaistotou, hecoval ľudí, headbangoval do rytmu, jednoducho robil to, čo mala robiť „vedúca“. Bubeník sa evidentne bavil aj napriek metronómu v ušiach, párkrát si dovolil burcovať publikum a občasné agresívne dvojkopákové salvy si užíval každým taktom. Vystúpenie to bolo príjemné, ale rozhodne je na čom pracovať.


Po krátkej pauze napochodovali na pódium Within Silence. Kvintet má za sebou koncertov viac než dosť a čo sa týka zohratosti, sú riadne, riadne za vodou, čo dokazovali počas celého ich elektrizujúceho setu. Už úvodná speedová vypaľovačka We Are The Ones, ktorá otvára aj ich nateraz posledný album Return From The Shadows, ukázala, že skutočne tu máme dočinenia s kapelou medzinárodného formátu. Perfektný zvuk, profesionálne, ale nie profesorské výkony všetkých zúčastnených (nedá mi však nevyzdvihnúť speváka Martina, chalan patrí nepochybne medzi najužšiu špičku spevákov na Slovensku), no najmä do očí a uší bijúca uvoľnenosť a pohoda robili z tohto koncertu powermetalový sviatok. Skvelú atmosféru vytvárali aj samotní fanúšikovia, hlavami sa točilo ostošesť a na časté výzvy frontmana reagovali viac než ochotne.

 

Vyhradený čas páni zužitkovali mierou vrchovatou. Došlo na songy z oboch albumov, tombolu s lákavými cenami aj vsuvku Happy birthday pre oslávenca Martina. Klipovky Heroes Must Return a Children Of Light mali síce veľmi silnú odozvu, najlepšie však dopadla neprekvapujúco Silent Desire, ktorú kričal z plných pľúc asi každý, kto sa na koncerte neocitol omylom. Niet divu, touto piesňou na seba Within Silence upozornili ešte v čase, keď sa volali Rightdoor a nikto vtedy ani netušil, že sa rodia nové hviezdy tunajšej scény. Chalani by konečne mohli uznať, že je to ich najslávnejšia skladba a patrí sa zaradiť ju na koniec, možno dokonca ako prídavok.

 

Ja som si však najviac vychutnával majstrovský kúsok v podobe vyše sedemminútovej Road To Paradise. Tento náklad totiž považujem za najlepšiu skladbu, akú kedy Within Silence zložili a naživo znie snáď ešte lepšie ako z nahrávky. Zimomriavky som mal ešte aj cestou domov. Najlepšie možné zakončenie koncertu, čo si budeme nahovárať. Ak mám byť úprimný, tak Judgement Day mi ako prídavok až tak nešmakovala, chcelo by to skôr ešte jedny rýchlostné preteky ako napríklad Love Is Blind alebo Emptiness Of Night, bolo by z čoho vyberať. Ale to už si hľadám prkotiny, aby sa to nezdalo úplne dokonalé.

 

Výborná lokácia, výborné pivo, výborný zvuk, výborný program. Tieto premenné nemôžu dať iný výsledok ako navýsosť pozitívny dojem z veľmi príjemne stráveného večera. Na Within Silence si rád zájdem kedykoľvek. Oni sú skrátka zárukou, že v daný deň zahrá koncert minimálne jedna skvelá kapela. Inak tomu nebolo ani v ten piatok v Košiciach.


Použité zdroje:
Foto: Alžbeta Waldhauserová