14.2. – Deň zaľúbených. Aký lepší program si môže človek dopriať, než navštíviť viedenskú Stadthalle, aby si vychutnal vypredaný koncert kapiel Slipknot a Behemoth. Niečo málo po štyroch rokoch sa vraciam do tejto haly, aby som opäť zažila koncert deväťčlenného komanda z Iowy. Piatkové preplnené ulice Viedne zapríčinili, že prichádzam v strede setu kapely Behemoth. Na začiatok treba vyzdvihnúť svedomitú prácu usporiadateľov pri vstupe, keďže celý kontrolný proces trval menej ako dve minúty.


Behemoth na čele s Nergalom prilákali podľa mojich odhadov asi 10 000 ľudí z celkových 16 000 (maximálna kapacita haly podľa oficiálnych informácií Stadthalle). Nedávne výroky Nergala na tému rasizmu a pod. možno zapríčinili pokles ich fanúšikov, no v tento večer išli všetky názory bokom a ľudí zaujímala „len“ hudba. Behemoth ako support prekvapili solídnym zvukom (až na spev, ktorý miestami zanikal) a, samozrejme, vizuálom – mikrofónové stojany s okultnými symbolmi, black metalové corpsepainty a dve obrazovky po bokoch bicej súpravy bubeníka Inferna premietajúce hororové materiály. Poľská black deathová legenda prezentovala najmä ich poslednú dosku „I Loved You at Your Darkest“ (2018), z ktorej kapela naservírovala 3 skladby. 40 minútový set ukončili skladbou Chant for Eschaton z albumu „Satanica“ (1999). Po odchode kapely sa pred pódium spustila veľká čierna plachta s logom Slipknot, za ktorou sa začali všetky prípravy na vystúpenie hlavnej hviezdy večera.

Setlist Behemoth (podľa Setlist.fm):

Solve (Intro)
Wolves ov Siberia
Daimanos
Ora Pro Nobis Lucifer
Bartzabel
Rom 5:8
Blow Your Trumpets Gabriel
Ov Fire and the Void
Chant for Eschaton 2000
Coagvla (Outro)

spustiť videospustiť video

Krátko pred deviatou hodinou sa vyberám usadiť sa na svoje miesto na tribúne vedľa pódia. Na predchádzajúcich troch koncertoch Slipknotu v Stadthalle (2016), v pražskej O2 Arene (2019) a v poliach Nickelsdorfu (2019) som si naplno užila atmosféru potu a tlačenice v mosh pite, a tak som tentokrát výnimočne dala prednosť sledovaniu výkonu maskovanej deviatky z tribúny. Po usadení sa mi naskytol pohľad na vypredanú viedenskú halu a žasla som nad tým, kam to Slipknot za vyše 20 rokov svojej existencie dotiahli. Svoje európske turné 2020 na podporu albumu „We Are Not Your Kind“ (2019) vypredali takmer úplne.

Pár minút po deviatej svetlá vo viedenskej Stadthalle zhasínajú a z reproduktorov začína znieť skladba For Those About to Rock (We Salute You) od rockovej legendy AC/DC. Hala plná skandovania fanúšikov zrazu v úplnej tme stratí na sekundu dych pri mohutnom výbuchu pyrotechniky. Hneď po ňom sa ovácie začínajú stupňovať, keď sa rozľahlá čierna plachta s logom Slipknot začne dvíhať a koncert štartuje znením intra Insert Coin. Na pódium počas obrovského povzbudzovania fanúšikov prichádza bubeník Jay Weinberg a turntable/sample dvojica Sid Wilson a Craig Jones. Intro končí a moje bubienky idú prasknúť pod nátlakom piskotu a ostatných extatických prejavov fanúšikov. To všetko sa ešte znásobuje pri úvodných tónoch hitovej Unsainted zo spomínaného najnovšieho albumu „We Are Not Your Kind“, ktorou sa kapela rozhodla zahájiť svoje vystúpenie. Na pódiu je tak už celá zostava a halou znejú slová z úvodného refrénu – „Oh, I’ll never kill myself to save my soul.“ Prichádza okamih, keď sa do skladby zapája celá kapela a viedenská hala exploduje v jasaní. Ja však dostávam prvú pomyselnú facku, a to z dôvodu zvuku valiaceho sa z pódia. Celej mase dominujú bicie s neurčitým hlukom a spev Coreyho Taylora znie, akoby spieval z vedľajšej haly. Nehádžem však hneď flintu do žita – zvukové problémy sú predsa súčasťou mnohých metalových koncertov.

Slipknot vo Viedni nastúpili na pódium vo svojich tradičných kombinézach, no tento raz v zaujímavej farebnej kombinácii, kde traja členovia boli v bielom, traja v červenom a traja v čiernom, až na výnimku gitaristu Jima Roota, ktorý túto kombináciu ešte viac zamiešal čiernym vrchným a červeným spodným dielom. Kapela so sebou priniesla obrovské pódium s dvomi väčšími a dvomi menšími obrazovkami, na ktorých boli počas celého koncertu premietané rôzne absurdné a monštruózne zábery z dielne perkusionistu (a posledného pôvodného člena kapely) Shawna „Clowna“ Crahana. Ďalšie, menšie obrazovky, mala kapela zaujímavo dosadené do oboch sád vyvýšených perkusií. Veľkým plusom boli taktiež obrazovky po bokoch pódia, na ktoré bolo premietané dianie koncertu – na predchádzajúcom koncerte vo Viedni totiž kapela túto vymoženosť nepriniesla.

Samozrejmosťou vystúpenia Slipknotu je pyrotechnika a rôzne svetelné a vizuálne efekty. Kapela nenecháva nič na náhodu, a hneď po úvodnej skladbe servíruje fanúšikom skladbu Disasterpiece z ich prelomového albumu „IOWA“ (2001). Táto skladba sa pravidelne vyskytuje v setliste kapely, keďže ide o obľúbenú koncertnú skladbu speváka Coreyho Taylora. Počas Disasterpiece sa začína zlepšovať celkové nazvučenie kapely, avšak stále to nie je ideálne. Prvé dve skladby kapela „ide na plný plyn,“ a po Disasterpiece asi každý očakáva prvú pauzu. Opak je však pravdou, a Slipknot pokračuje takmer death metalovou skladbou Eeyore z ich debutového albumu „Slipknot“ (1999) (keďže kapela neuznáva svoj album „Mate.Feed.Kill.Repeat“ z roku 1996 ako debutový, ale len ako prvý demo album).

Po šialenom nástupe koncertu s vysokým tempom nastáva prvá pauza, ktorá urobila radosť určite nielen fanúšikom pod pódiom, ale aj samotnej zostave kapely. Prichádza prvý príhovor frontmana Coreyho Taylora, kde spomína na posledný koncert kapely vo viedenskej hale a opisuje ich veľkú radosť, že môžu byť späť. Krátka pauza končí a Slipknot pokračuje skladbou Nero Forte z najnovšieho albumu. Tu je vidno, že kapela si podstatne užíva živú prezentáciu novej tvorby, ale taktiež to, že niektorí členovia opúšťajú vysoké nasadenie, s ktorým odohrali prvé tri skladby. Úplný opak však predvádza ich najnovší člen – „Tortilla Man.“ Podľa posledných informácií je tento nový perkusionista a vokalista práve Michael Pfaff, klávesák z Dirty Little Rabits (side project perkusionistu Shawna „Clowna“ Crahana). Jeho výkon na pódiu som v piatok mala možnosť vidieť už po tretíkrát, a tak ako predtým, aj teraz predviedol vysoké nasadenie počas celého vystúpenia, veľmi dobré vokály a búšenie do perkusií či oceľového sudu so železnou rúrou spolu s parádnym súznením s Clownom.

Mnoho fanúšikov, vrátane mňa, bolo po odchode perkusionistu Chrisa Fehna („Evil Pinocchio“) sklamaných, avšak Tortilla Man sa na pódiu udomácnil tak rýchlo a tak dobre, že aj skalní fanúšikovia si ho obľúbili a mne nezostáva nič iné, iba súhlasiť. Spolu s ním vynikajúci výkon podal aj gitarista Jim Root, ktorý vyzeral, že si celý koncert veľmi užíval, rovnako ako bubeník Jay Weinberg. Toho je nutné vyzdvihnúť za jeho bezchybnú hru, najmä pri starších skladbách, ktoré boli nahraté jeho predchodcom Joeym Jordisonom. V niektorých momentoch piatkového vystúpenia sa až javilo, že práve Jordison je Weinbergovým veľkým vzorom, keďže niektoré gestá, ktoré použil Weinberg po ukončení skladby, používal práve jeho predchodca Jordison.

spustiť videospustiť video

Po Nero Forte prichádza prvý vrchol večera v podobe skladby Before I Forget z albumu „Vol. 3: (The Subliminal Verses)“ (2004) a nevídané nasadenie fanúšikov – od úvodného skákania masy ľudí pod pódiom cez hromadné spievanie refrénu, navodzujúce zimomriavky aj mne a ostatným „statickým“ participantom sledujúcim dianie zhora.

Prichádza ďalšia pauza, a s ňou ďalší príhovor Coreyho Taylora – tentoraz o dĺžke fungovania kapely a o tom, že nezáleží na tom, či sa účastníci koncertu prišli na kapelu pozrieť znova alebo ich vidia prvýkrát, pretože „...we’re all f**king family – we’re all new abortions!”

Nadväzujúca, ešte viac gitarovo podladená pecka New Abortion z albumu „IOWA“ (2001), sa objavovala v koncertnom zozname kapely naposledy v rokoch 2001-2002, a taktiež sa v live verzii objavila aj na výberovke Ozzfest 2001. Zaradenie tejto skladby na tohtoročný setlist k úplným novinkám a zabehnutým hitom tak mohlo byť pre niektorých prekvapením, ale jej vrúcne prijatie publikom potvrdil nie jeden, ale hneď niekoľko masívnych mosh pitov formujúcich sa v dave pod pódiom. Na podladených gitarách Slipknot začali hneď po ukončení New Abortion hrať ďalšiu skladbu – Psychosocial z albumu „All Hope is Gone“ (2009). Hoci je táto hitovka vo všeobecnosti obľúbená a aj počas piatkového vystúpenia si ju fanúšikovia citeľne užívali, nedostalo sa jej takého nadšenia ako predtým hranej Before I Forget

Prichádza ďalšia prestávka, kde Corey Taylor pripravuje fanúšikov na temnejšiu atmosféru v podobe skladby Solway Firth z posledného albumu. Pri tejto skladbe sa idem prejsť po tribúne a zisťujem, že čím som nižšie, tým sa zvuk kapely vylepšuje a trochu začínam ľutovať, že som opäť nešla medzi ľudí do mosh pitu, kde bol zvuk asi najlepší.

Po Solway Firth prichádza metalová „balada“ á la Slipknot – Vermilion, z albumu Vol. 3: (The Subliminal Verses) (2004). Táto skladba patrí medzi moje obľúbené, a hoci jej zaradenie do koncertného setu nepovažujem za najšťastnejšie rozhodnutie, z mojej „vtáčej perspektívy“ na tribúne bolo vidieť, že fanúšikovia pod pódiom takto dostali aspoň trocha priestoru na oddych ako prípravu na to, čo sa Slipknot ešte chystá rozbaliť.

Nasleduje ďalšia skladba z posledného albumu „We Are Not Your Kind“ (2019)Birth of the Cruel. Pri tejto skladbe sa obecenstvo pod pódiom tiež nešlo pretrhnúť. Za zmienku však stojí plameňomet na basgitare basáka Alessandra Venturella známeho ako „V-Man.“ Bohužiaľ, práve V-Man na mňa počas koncertu pôsobil miestami unavene a staticky a väčšinou sa držal na vyvýšenom pódiu za bubeníkom Jayom Weinbergom.

Pred odohraním ďalšej skladby Wait and Bleed z debutového albumu sa Corey Taylor opäť vracia k oslovovaniu fanúšikov v hale, tentokrát aj k vekovej rozmanitosti s otázkou „How many of you weren’t even alive when this album came out?! F**k you!” So smiechom však znova dodáva, že na tom vôbec nezáleží a „we’ve all become one f**king family!” Publikum mu odpovedá masovým súhlasným krikom a naozaj, počas Wait and Bleed prichádza ďalší vrchol večera, v priebehu ktorého celá viedenská hala (aj moji spolusediaci na tribúnach) spieva, kričí aj skáče spolu s kapelou. Atmosféra je neskutočná.

V rýchlom slede kapela servíruje skladbu Eyeless (taktiež z debutového albumu), a po nej počas krátkej prestávky spevák Corey Taylor sľubuje, že kapela tu bude pre fanúšikov ďalších 20 rokov. Znie to neuveriteľne, no fanúšikovia by to istotne ocenili. Po príhovore prichádza jeden z najmladších hitov All Out Life, ktorý kapela vydala krátko pred samotným albumom „We Are Not Your Kind“ (2019), avšak na albume sa objavil len ako bonus, a to iba v niektorých edíciách. Pri tejto skladbe kapela odpaľuje opäť hlasnú pyrotechniku, z publika znejú obrovské ovácie a tvorí sa masívny mosh pit pod pódiom.

Na záver Slipknot prichádza s dlhodobou stálicou v setliste – Duality z albumu Vol. 3: (The Subliminal Verses)(2004). Práve táto skladba má postavený spev refrénu na takéto masové akcie. Neviem, či to spôsobila moja pozícia v hľadisku, ozvučenie v hale alebo špecifické zloženie fanúšikov na tomto koncerte, no tentokrát viac než po minulé razy nebolo Coreyho Taylora počas refrénu vďaka spevu publika takmer vôbec počuť. Možno aj táto jednotná ozvena všetkých hlasiviek v hale spôsobila, že všetci členovia kapely pri tejto skladbe ožili, akoby tiež cítili, že práve toto je vrchol večera. Za zmienku stojí i špecifický vizuálno-akustický prvok perkusionistu Shawna „Clowna“ Crahana – horiaca baseballová pálka, s ktorou v úvodnej časti skladby niekoľkokrát trefne a efektívne udrel do pivného sudu, zaveseného na svojich perkusiách.

Po Duality, ako poslednom hite z tohtoročného koncertného setlistu, prichádza dlhšia prestávka pred prídavkom, a ľudia v hale spustia monumentálne skandovanie, aby sa kapela vrátila. Z reproduktorov tak začína znieť intro z debutového albumu –  742617000027 a všetci tušia, že po ňom musí prísť skladba (sic) práve z tohto albumu. Po nej kapela bez akejkoľvek pauzy začína hrať už legendárnu skladbu People=Shit z albumu „IOWA“ (2001). Na túto skladbu sa vždy teším najviac, avšak prichádza mierne sklamanie. Na väčšine kapely už poznať vyčerpanie, a práve skladba People=Shit bez určitého nasadenia nevyznie tak, ako by ľudia čakali. Únavou (a pravdepodobne doznievaním ochorenia) utrpel najmä hlas Coreyho Taylora, ktorého počas tvrdších hlasových polôh ani nebolo počuť.

Po skončení skladby je zo slov Coreyho Taylora jasné, že viedenskú halu čaká posledná skladba večera – Surfacing z debutového albumu. Práve tu sa už začína nasadenie fanúšikov rovnať kapele – ľudia pod pódiom už neskandujú ako predtým, no stále im na tvárach ostáva šťastný výraz, že sledujú svojich obľúbencov. Po posledných tónoch skladby začína hrať z reproduktorov ´Till We Die a kapela sa lúči so svojimi fanúšikmi. Bubeník Jay Weinberg rozhadzuje do davu nielen paličky, ale aj kondómy - pri príležitosti Dňa sv. Valentína.

Kapela Slipknot vo Viedni predviedla opäť brutálnu metalovú show plnú kvalitnej muziky. Celkový dojem trochu kazil zvuk na začiatku koncertu a taktiež viditeľná únava niektorých členov. Je to však celkom pochopiteľné, keďže už nie všetci sú tak mladí ako bubeník Jay Weinberg alebo perkusionista Tortilla Man, a toto turné trvá už mesiac. S trochu zmiešanými dojmami, ale s rovnako šťastným výrazom ako stovky ďalších, tak opúšťam viedenskú Stadthalle a teším sa na letný, prvý koncert kapely Slipknot na Slovensku, kde určite nepôjdem sedieť na bočnú tribúnu. 

Setlist Slipknot:

For Those About to Rock (We Salute You) (Intro)
Insert Coin (Intro)
Unsainted
Disasterpiece
Eeyore
Nero Forte
Before I Forget
New Abortion
Psychosocial
Solway Firth
Vermilion
Birth of the Cruel
Wait and Bleed
Eyeless
All Out Life
Duality

742617000027 (Encore Intro)
(sic)
People = Shit
Surfacing
'Til We Die (Outro)