„Jej meno je Cirith Ungol, názov hroznej povesti!“

Druhá časť Pána Prsteňov – Dve Veže

kapitola – Čierna brána je zatvorená.

Svoje chlpaté čongále unavene šúchali dvaja hobiti po kamenistej cestičke cez úzky priesmyk či zúžený priechod pretínajúci hradbu mohutných hôr Ephel Dúath tvoriacich západnú hranicu Mordoru a popritom len tak-tak vnímali tiché drmolenie nechutného slizkého Gluma, ktorý ich viedol priamo do pažeráka starobylého „arachno“ netvora Sheloba. Pot im kvápal na ploské šutráky, v diaľave zapadajúceho slnka sa črtala silueta Minas Morgul a oni pomaly, ale isto smerovali k jaskynným dieram plných pavučín, nad ktorými sa vypínal orkský donjon Cirith Ungol. Cirith Ungol strážil cestu do Gondoru tak, ako kalifornský kvartet rovnakého názvu háji právo zadoomaného heavy metalu na existenciu a svojou činnosťou podporuje jeho životaschopnosť.

Podľa týchto podivných slov parodujúcich slávny Tolkienov román sa dá ľahko určiť, že ďalšia rozprava sa bude týkať najnovšieho opusu reinkarnovaných Cirith Ungol, existenčne živoriacich od počiatku siedmej dekády a svojich päť minút slávy užívajúcich vo vrcholných osemdesiatkách.



Aj takéto relatívne neznáme legendy, bojovníci od Cirith Ungol, zaodievajú svoju metalovú tvorbu do héroického kovového brnenia, stoicky vážneho až zadoomaného, stúpajúceho priestorom ako kúdoly prachu víriace sa spod rytierskych tátošov. Stredne rýchly, epický heavy/doom, s množstvom dynamických zmien, aj keď v určitom momente predsa len trochu jednotvárny. Túto pomyselnú monotónnosť narúša vypätý schizofrénny vokál Tima Bakera, evokujúci nikdy nekončiacu bitku Dobra so Zlom. Podľa manicheizmu boli sily Dobra a Zla na počiatku vekov oddelené, v súčasnosti spolu bojujú a na konci vekov budú od seba opäť oddelené. Z celej dosky sa odráža inšpirácia novej vlny britského heavy metalu, crossnutá prepracovanými pomalými riffmi starých „Sabbathov“ a vlastný proces tvorby a dozrievania, ktorý dospel do zaujímavého heavy/doomovému výrazu, dynamického odtienenia a zaujímavej vokálnej kultúry. Nezameniteľné harmonické spoje a pre nich typickú súhru charakteristického vokálu a gitarového rukopisu tu odkrývajú s okúzľujúcim šarmom a agresiou. Sóla nie sú len lesknúce sa škvrny, ako tmavá krv na brnení, ale žiaria genialitou a pri tom úplnou jednoduchosťou. Sú vždy na správnom mieste v pravý čas, tak ako rohanskí jazdci chrániaci utláčané poddanstvo Stredozeme a ich volanie do zbrane v úvodnej intre „The Call“ je prorocké a mnohovýznamové. Légie povstali (Legions Arise) a svojou zúrivosťou zapaľujú oheň moci a majestátu, a teraz sa šinú po pláni s hnevom a agresiou. Vresklúň Baker znie výrazne lepšie a silnejšie ako na ich legendárnom opuse King of the Dead a ďalšou „The Frost Monstreme“ kapela spomaľuje a smeruje do svojho klasického teritória spred tridsiatich rokov, keď sa stali neľútostným a nepríjemným ostňom vtedajšej podzemnej scény. Vrcholom titanského snaženia je epika „Stormbringer“ poskladaná z kúskov proto-metalu a znejúca ako niečo zabudnuté z King of the Dead. Geniálne crossuje doomovú náladu s heavymetalovou epickosťou a široká paleta vokálnych polôh pôsobivo odzrkadľuje hyborovský vek, dobu falošných bohov a modiel. Tim Baker znovu dokazuje, že patrí medzi tú ekipu najlepších metalových sirén. Na novej kolekcii sa nájdu aj zraniteľnejšie a menej pôsobivé miesta ako „The Fire Divine“, riffovaná s pentagramáckym charakterom alebo „Nightmare“, ktorá je úplne zbytočne tiahla ako vysmrkaný sopeľ Froda Pytlíka. A „Fractus Promissum“?... to je prehliadka gitarového umu šesťstrunového záprahu Lindstrom/Barraza a dôkaz absolútne nezameniteľného a nenapodobiteľného charakteru ich štýlu. Pred záverečnou titulkou je tu ešte „Before Tomorrow“ a obe sú nové výhonky ich prapôvodnej starej ťaživej tvorby ovplyvnenej klasickými „sabbaťárnami“, znejúce ako nasraté hladné monštrum, pričom „Forever Black“ strnulo vyvoláva duchov z ďalekej minulosti, konkrétne z dôb opusu Paradise Lost.

spustiť videospustiť video

Vo všetkých hrdinských eposoch je zvolené rozumné stredne rýchle až pomalšie tempo, naliehavosť má vždy dokonale ostré hrany a hudobná štruktúra, zvlášť pri gitarových riffoch je veľmi transparentná. Mnohé pasáže či vokálne linky sú v mnohom poplatné dobe vzniku heavy metalu. Veď skoro celé členstvo Cirith Ungol sú súčasníci kapiel ako Iron Maiden, Judas Priest, Manowar, alebo Mercyful Fate, čo dokazujú svojím prejavom, textami či epickosťou. Héroizmus je na tomto albume zvlášť patrný, zvukovo je kladený dôraz na silné forte celej kapely a je tu vyzdvihnutý aj agresívny charakter celého opusu. Je to otesaný heavy/doom metal až na samú dreň a ponechaný len s epickým oparom, v prirodzenom hudobnom tvare.

Forever Black je netradičný zadoomaný „heavík“ s návratom o tri až štyri desiatky rokov dozadu, ale s energiou starého šulína vybudeného modrou tabletkou a soundom, ktorý sa priraďuje k súčasnosti. Nie je síce úplne dokonalým návratom reinkarnovanej bandy, ale je dôstojným nástupcom toľkokrát spomenutého megaopusu King of the Dead.

Moje hodnotenie:

Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 1Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 2Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 3Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 4Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 5Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 6Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 7Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 8Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 9Veľký návrat Cirith Ungol (recenzia) - 10