Odhliadnuc od početnosti a pestrosti aktuálnej koncertnej ponuky má asi každý z nás zaznačené tie eventy, ktoré spadajú do kategórie musím vidieť a zažiť. V deň, keď Obscure Promotion zverejnili, že MACHINE HEAD sa so svojím An evening with Machine Head zastavia aj v Bratislave, som si dátum akcie poznamenal červeným, krvavým písmom, aby mi to pekne svietilo na ploche môjho obstarožného notebooku. Keďže som doteraz nemal to šťastie vidieť Machine Head naživo, v momente som tento event zaradil medzi tie moje, ktoré musím vidieť a zažiť, pričom tá náhoda, že všetko sa má odohrávať v predvečer mojich 40-tín mi spôsobila malý orgazmus. Veď kto by nebral, aby mu Machine Head zahrali na okrúhlicu?


Je okolo 20:30 a v natrieskanom Majestic Music Clube zaznieva intro v podobe Diary Of A Madman od milovaného starého barda Ozzyho Osbournea a nedočkavosť fanúšikov dosahuje pomyselný vrchol. Prvé tóny otváraku Imperium doprevádza zborové skandovanie "Machine Fucking Head", odhadom z tisícky nažhavených hrdiel, pričom na pódium postupne prichádzajú protagonisti dnešného večera v zostave Dave McClain – bicie, Jared MacEachern – basa, Phil Demmel – gitara a Robb Flynn – gitara/spev a one band show sa môže začať. Bez nejakých veľkých pokecov nasledujú v rýchlom slede Beautiful MourningNow We Die, no pri týchto skladbách to ešte trochu škrípe ohľadom zvuku, čo počujem aj napriek môjmu nie ideálnemu situovaniu, poskakujúc 4 metre oproti Philovi, vľavo priamo pod reprákmi. Kto pozná MMC, tak vie, že ideálne je byť v strede a viac vzadu, ale to by som sa musel nechať zomlieť v neutíchajúcich circle pitoch, ku ktorým ani neboli potrebné Robbove časté výzvy. Napriek tejto počiatočnej chybičke krásy musím jedným dychom oceniť zvukára, ktorý na všetkom promptne zapracoval a zvuk bol čím ďalej lepší.

Celý set, nesúci sa v duchu prierezu tvorby, trval skoro 2,5 hodiny a mal neskutočnú energiu. Machine Head striedali riffy s trilkovaním, striedali taktiež gitary a k slovu sa dostala aj akustická. Robb, za doprovodu Phila a Jareda, odspieval všetko kvalitne, možno snáď v melodických linkách sem-tam mierne utiekol. Ale meniť 3 polohy a štýly spevu dá naživo riadne zabrať, pričom aj tú gitaru nemal len tak na okrasu, aj keď prím hral Phil. Atmosféra bola úžasná a elektrizujúca. Pri pohľade za seba s radosťou pioniera skladajúceho sľub pozorujem, ako celá tribúna skáče, držiac krok s nami, čo šantíme pod pódiom. Dnes som na fanúšikov patrične hrdý a odporúčam pre istotu prekontrolovať statiku tribúny, kedže takú melu som tam ešte nezažil. Vzduch bol už pomaly nedýchateľný, ale to nás nemohlo zastaviť od vykričania si hrdla, veď čo skladba, to skvost. 

Každý si mohol rozbaliť tú svoju salónku v podobe najobľúbenejšej skladby. Či už to pre niekoho boli Davidian, Ten Ton Hammer, Locust, alebo iné skladby, vyberať bolo ťažko. No pozastavím sa pri tých mojich highlightoch. Pri staručkej From This Day s úsmevom spomínam, ako sme ju s kamarátmi kedysi dávno dali zahrať na nejakej diskotéke, stala sa hitom večera a diskotéka sa zmenila na metalovú párty. Scream with me, Bleed with me, Seethe with me, Sing with me...Free me...revem na plné hrdlo refrén z Descend The Shades Of Night, ktorá mi evokuje spomienky na moje 2 roky života strávené v Severnom Írsku, na film, ktorý sme tam natočili a v jednej scéne tento refrén spievam. 

Skladby odsýpali jedna za druhou v rýchlom slede, určité ucelené bloky predelili možno minútové pauzičky, a tak čas na vydýchnutie bol iba pri Philovom výbornom sóle a pri jedinom dlhšom prejave Robba, ktorý nastal zhruba v polke setu, po skladbe Darkness Within. Robb nám, za občasného hrabnutia do strún akustickej gitary, pripomenul napríklad aj to, že Machine Head hrajú už 21 rokov, že nezáleží na tom, či ich vidíme premiérovo, alebo dvadsiatyprvýkrát, že aj oni hrajú v Bratislave premiérovo. Dostalo sa nám poďakovanie za atmosféru a energiu, ktorú z nás kapela cítila a pripomenutie, že všetko je hlavne o hudbe. Nemôže chýbať ani spomienka na Dimebaga Darella s názvom Aesthetic Of Hate, pri ktorej Machine Head ukázali svoju veľkosť a predviedli niečo, čo sa len tak nevidí. Robb pozval na pódium skalného fanúšika Petra, zveril mu svoju gitaru, aby si s nimi opäť strihol túto skvelú skladbu, pričom Robb to všetko len odspieval. Machine Head featuring Peter Oriešek obdržali zaslúžené ovácie, na takéto chvíle sa veru nezabúda. Po tomto milom prekvapení prichádza na rad záverečný blok skladieb v podobe Game Over, Take My Scars a mojej absolútnej srdcovky Halo, ktorej refrén sme dali tak zborovo, že ľuďom náhodne prechádzajúcim okolo klubu musia ešte doteraz stáť všetky chlpy. Skvelé zakončenie fantastického koncertu.

Keďže sa hralo veľa skladieb, pripájam tentokrát aj celý setlist:

Intro - Diary Of A Madman (Ozzy Osbourne) 1. Imperium  2. Beautiful Mourning  3. Now We Die  4. Bite the Bullet  5. Locust  6. From This Day  7. Ten Ton Hammer 8. This Is the End  9. Beneath the Silt  10. The Blood, the Sweat, the Tears 11. Darkness Within  12. Bulldozer  13. Killers & Kings  14. Davidian  15. Descend the Shades of Night  16. Now I Lay Thee Down  17. Aesthetics of Hate 18. Game Over 19. Take My Scars 20. Halo

A nakoľko nebolo povolené fotografovanie, tak namiesto koncertných fotiek si dáme opäť raz dojmy z radov fanúšikov:

Filip (Liptovský Mikuláš): Koncert Machine Head ma šokoval v dobrom hneď vo viacerých smeroch. Snáď prvý bol ten, že keď som vošiel dnu do klubu, tak dvere sa už nedali zavrieť a za mnou ľudia, čo ešte len prichádzali, poniektorí sledovali koncert už iba z chodby. Napriek nátresku a sťaženým dýchacím podmienkam sa človek rýchlo nasal atmosférou a pridal headbengom svoj podiel. Vystúpenie kapely bolo neskutočné, pre mňa za posledných 365 dní najlepší koncert, čo sa týka hudby, zvuku, inštrumentálnych sól až po srdečnú komunikáciu kapely s davom. A to nehovoriac o tom, že po celú dobu koncertu predvádzali úžasný výkon, neskutočný bonus bol, keď svojmu fanúšikovi Petrovi dovolili zahrať si s nimi. Machine Head si ma svojim vystúpením úplne získali a určite, ak sa niekedy opäť ocitnú na Slovensku, si to rád zopakujem...

Korny (Martin): Nejako v skratke.. videl som ich trikrát, ale premiérovo v sále...bolo to skvelé, ešte lepšie, ako som predpokladal, že to bude, hlavne po poslednej skúsenosti z MMC (Zakk Wylde a zlý zvuk z prvej rady, keď takmer nebolo počuť spev asi tak 80% koncertu Black Label Society)...skvelá show, energia, práca s publikom, super výber setu, ktorý bol prierezom cez diskografiu...

Sylvia (Prešov): Od prvej skladby šialená, rozbíjačková, viac než dvojhodinová mega metalpárty....najlepšia show, akú som kedy zažila...kde kapela spojená pupočnou šnúrou s publikom vytvorila úžasné energické dielo...myslela som si, že 21 rokov milujem Machine Head....nie...milujem ich až po včerajšku...

Peter (Prešov): Z môjho pohľadu, zhruba o 20:35 som vo svojich 43-och rokoch zabudol na bolesti krížov a podobných lahôdok, ktoré ma sprevádzajú štyridsiatnickym životom. Pravdupovediac, pripadalo mi to akoby som skočil ,,feješa“ do živej vody... živej vody zvanej Machine Head. Fantastická dvojhodinová show, plná úžasnej energie, ktorú si vymieňala kapela s publikom, neopísateľná charizma frontmana, ale v neposlednom rade aj ostatných členov kapely, najmä Phila Demmela, pohltila celú halu. Úžasné gesto v podobe ,,vytiahnutia“ fanúšika na pódium, ktorý si s kapelou zahral a veľa iných momentov boli zárukou ťažko opísateľného zážitku. Kto absolvoval pár skvelých koncertov, tak vie o čom hovorím. A kto zaváhal a neprišiel na Machine Head z akéhokoľvek dôvodu, môže si búchať hlavu o stenu. Ja som bol, trochu mám zaľahnuté v ušiach, ale užívam si to... Toto sú momenty, na ktoré sa nezabúda a nik vám ich nevezme... rockové, metalové koncerty patria medzi mega zážitky milovníka tvrdej hudby. Môžem smelo povedať že Machine Head v MMC patrí medzi moje najväčšie, ak teda nie je vlastne úplne na vrchole! .... "Let freedom ring with a shotgun blaaaaaaaast!!!" 


Na záver chcem už len vyjadriť obrovský obdiv a rešpekt. Jedine Jared je mladší ako ja a zvyšku kapely to už ťahá na 50 rokov. A dať takýto dlhý, energický a výborný set bolo úžasné, ale oni blázni ťahajú takto celé turné. Ja som mal dosť už v pozícii fanúšika po jednom koncerte. Klobúk dole, páni, a verím, že sa čoskoro vidíme opäť...

Nakoniec máme k článku aj rozsiahlu fotogalériu. Vďaka, Miroslav Murphy Mikáč.