Pri mene Van Morrison sa najstarším pamätníkom zacnie za írskymi bluesrockermi Them, tým strednovekovým sa vybaví skvelá doska Common One z osemdesiatok a tým najmladším tento geriatrický chameleónsky muzikant pravdepodobne nepovie ani prd. Ale nečakajme nič z obdobia jeho rockového bandu, ani z čias jazzovej orientácie, lebo Sir George Ivan "Van" Morrison sa vrátil k svojim koreňom a pripravil materiál na pomedzí blues a „americany“. Samozrejme, drobným štýlovým odbočkám sa nevyhol, ale dá sa povedať, že nahral skutočný blues-folk-rockový skvost, ktorý pôsobí ako nevedomý chracheľ do ksichtu čím viac, tým znepokojivo rastúcim empétrojkovým konzumentom a množstve tínejdžerských iPodetiatok, ktorým naozajstná muzička behá okolo ucháľov len v prípade vnemu zaprášenej zbierky vinylov, ktorú zdedili po svojich „grand“ fotrovcoch.


Aj keď predstava rovnocenného spojenia skvelého muzikanstva Van Morrisona, bluesových dvanástok a odkazu tradičnej americkej hudby by mohla hocikoho nabádať k názoru, že výsledok podobnej kombinácie musí zaručene viesť k heterogénnej hudobnej zmeske, podobnej chaotickému zmiešaniu hrušiek s jablkami, ale v prípade tohto skvelého albumu však toto zmienené prirovnanie nie je vôbec na mieste.

Album Three Chords & the Truth je venovaný výhradne vlastnej tvorbe. Úvodná „March Winds in February“ je klasická téma, v ktorej vokál a gitarové linky a beglajty sú doslova kolísané vo zvukovej symbióze s rytmikou a klávesmi. Atmosféra navodzuje nostalgiu z bluesrockovej histórie a vyslovene zvádza na uvoľnené pospevovanie, ale umožňuje aj sústredené počúvanie, pri ktorom si každý starý rocker nájde to svoje pravé orechové. Van Morrison sa pôvodným štýlovým postupom čiastočne podriaďuje a minimálne ich napodobňuje, ale to je len výsledok rešpektu k hudbe svojho dospievania. Vnútorné presvedčenie mu však nedovolí úplne kopírovať originály, a tak to celé hádže do škatuľky „americana“. Mierny vplyv JJ Calea je patrný v mäkučkej pohodovke „Fame Will Eat the Soul“ a k poklone ďalším vplávame pomocou „In Search of Grace“, ktorá si na paškál zobrala tvorbu Neila Younga a kde hammondkám oponuje rytmicky hravá gitara. S ľahkou ozvenou gospelu je tu, saxíkovským sólom ozvláštnená, ďalšia „Nobody in Charge“, za ňou sa nesie na vlne namodralej dvanástky skvelá „You Don't Understand“ a štýlovo úplne deštruuje album nasledujúca, skoro až estrádna nálada, „Read Between the Lines“. Celková koncepcia rockovej dosky sa tým síce nenarušila, ale predsa len táto skladba prekvapila a naozaj pekne sa čnie uprostred albumu. „Early Days“ je typicky rock'n'rollová výbušná téma, v ktorej je vanmorrisonov vokál ako doma. Klasické nápady, pri všadeprítomnej pôvodnosti, si človeka nekompromisne podmania. Svojím zaujímavo zafarbeným hlasom vniesol do jednotlivých skladieb niečo, čo sa nedá charakterizovať a tomu niečomu výborne sekunduje parta muzikantov, ktorí prispievajú svojou hravosťou rovnakou mierou, k čomu sú vybavení, spoľahlivou hráčskou úrovňou a odvážnou a akurátnou fantáziou.

spustiť videospustiť video

Kapela tvorí dokonalú atmosféru aj v nasledujúcej kompozícii „Up on Broadway“, v ktorej nezaprie, že mu v bluesovom rodokmeni právom patrí jedna vetvička. Van Morrison síce nie je excelentný spevák, ale svojím originálnym koloritom hlasového prejavu a s jeho obozretným zaobchádzaním, ktorý sa intímne dopĺňa s prácou jednotlivých nástrojov, sa radí medzi muzikanstkú klasiku. Celá táto symbióza je veľmi opatrná a zdržanlivá, bez toho, aby skĺzla do prehnanej sentimentality alebo gýčovitosti. Okrem rockových momentov a klasického blues sú tu badateľné vplyvy folku a soulu, hlavne v občasných úletoch po rytmickej stránke. Skvelým príkladom je santanovská titulka „Three Chords and the Truth“. Príjemná „Bags Under My Eyes“ to celé ťahá až niekde k súčasnej claptonovskej tvorbe a posledná, skoro osemminútová, „Days Gone By“, kde sa nechal voľne inšpirovať odkazom čiernych religióznych piesní a tradicionálov, len dôstojne ukončuje tento príjemný materiál.

Zdá sa, že Van Morrison v poslednej dobe lavíruje medzi jazzom, rockom a blues a nový album vyvoláva ducha archeologickej fúzie časov pôsobenia v Them, ale v určitých momentoch má blízko k mainstreamovému rocku a muzikálne sa norí do priestoru medzi moderný bluesrock a staručičký americký folk.

Moje hodnotenie:

Van Morrison v bluesrockom háve - 1Van Morrison v bluesrockom háve - 2Van Morrison v bluesrockom háve - 3Van Morrison v bluesrockom háve - 4Van Morrison v bluesrockom háve - 5Van Morrison v bluesrockom háve - 6Van Morrison v bluesrockom háve - 7Van Morrison v bluesrockom háve - 8Van Morrison v bluesrockom háve - 9Van Morrison v bluesrockom háve - 10