„K dispozícii na predaj starobylý rustikálny dom, situovaný do temnej prírody Gothenburgu. Ideálny pre rodinu s deťmi a psami. Varovanie: v noci počuť hororový smrteľný rachot. Zn.: Rýchlo!!!“

Konzumná morbidita pre dvadsiate prvé storočie alebo stretnutie deathmetalových prvkov s thrashovými postupmi s vyznením NWOBHM, ktoré dávajú podnet pre vznik čudného retro patvaru podporeného archeologickými vykopávkami. Albumom, ktorým máte uveriť, pretože sú myslené úprimne alebo preto, že by mohli byť myslené úprimne, môžu znieť rôzne. Krvilační severania Vampire vsádzajú na svojej trojke na už vymyslené prvky pretavené do ich talentovanej obrazotvornosti, v ktorej použili osemdesiatkový sound, maximálne tempo skladieb (samozrejme, v rámci svojich možností) a čo možno najväčší počet pohľadov na tváre zla a smrti. Pre mnohých bezbožníkov však viac menej bez väčšieho úspechu a v tomto prípade to bude veľká škoda. Tlačia síce na pílu, akoby sa báli trochu tajomnejšieho minimalizmu bez zbytočného vnucovania hororovej atmosféry, ale vsádzajú na dokumentárnejšiu surovosť, niečo v štýle starých Death alebo Possessed, či dokonca Venom, v ktorých ranej tvorbe sa táto štvorica evidentne rada kutre. Zároveň sa otvorili viacerým subžánrom metalu a zároveň nastolujú aj nejaké znepokojivé otázky, ktoré nie sú len spätným pohľadom do načernalej gebule blackmetalu. Ešte niečo málo im chýba k dokonalosti, ale vykompenzovali to farebnosťou a údernosťou.



Headbangeri, „fuckt“ buďme radi, že takéto bandy sú a takéto dosky vznikajú, lebo je tak stále vierohodné, že klasickým extrémnym metalovým subžánrom ešte neodzvonilo. Atmosféra tohto krvilačného opusu je hustá ako životodarná miazga dehydrovaného smradľavého bezďáka a chvíľami sa človek naozaj bojí a dokonca ho niekoľkokrát aj nadvihne zo sedačky. Potemnelá atmosféra tu naozaj funguje skvelo. Kruté pasáže občas striedajú ambientné plôšky, ale, bohužiaľ, niekedy to vyznieva ako prázdne hudobné retro cvičenie alebo kakofónia bez zreteľného smerovania. Našťastie, takýchto momentov tu je ako šafranu a Rex pripomína dávno zabudnuté skvosty, a tak sa človeku neď vybavia staré dosky Celtic Frost, Mercyful Fate či spomenutý Venom, ktorí sú evidentne skopírovaní do úvodnej pecky „Rex“, ktorá sa vylupne z čierneho vinylu po úvodnom, vskutku zaujímavom intre „Prelusion“. Tým pádom doska znie farebne a bohato, oslavujúc okamih, kedy metal nemal žiadne obmedzenia a viac-menej ani odbornými pisálkami vytvorené podžánre metalových subžánrov. Samozrejme, to všetko sa deje v rámci technických a hráčskych schopností členov Vampire, ktorí sa nesnažia o presné citácie, ale pretavujú si ich do svojich vízií a predstáv. Podladené gitary, tlmené riffy, hrdelné vokály s melodickými kvalitami nepodobnými Arayaovi čo Quorthonovi. Síce sa odvolávajú na death metal, ale je to zavádzajúce. Nie je to smrteľný kov, ale nie je to ani thrashing ani black metal. Je to forma retro proto-extrémneho metalu, ktorý možno bude potrebovať svoju vlastnú škatuľku a pomenovanie, ...hor sa do toho, pisálkovia! Naštudovali si to a svoju domácu úlohu si splnili na výbornú. Vytvorili kompetentný album, ktorému vládne určitý stereotyp, ale s vrcholmi ako NWOBHM ovplyvnená skvelá pecka „Inspiritus“, v dokonalom gitarovom háve zabalená poetika v asi najlepšej „Moloch“ a nekonečné rýchlostné limity v čiernom thrashingu „Rekviem“, ktoré rozbíjajú jednotvárnosť svojimi nepravidelnými štruktúrami a zmenami temp. Avšak tri skladby album nerobia, a preto treba trochu rozanalyzovať aj zbytok. „Wiru-Akka“ má zdvojené „mejdnovské“ gitarové linky s kopou mučivých vokálov a zmien tempa, „Pandemoni“ je znovu inšpirovaná riffmi novej vlny britského heavy metalu, len v brutalizovanej forme, skvelými skoro melodickými sólami a peknou, úplne klasickou až dokonalou výstavbou. „Serafim“ trochu spomalí a je menej intenzívny ako zbytok albumu, ale dáva to čas na vydýchnutie si pred predposlednou šesť a pol minútovou epikou „Animus“, ktorá vyčnieva z ich tvorby ako šedivý vlas na hlávke malého pankharta. Militantný rytmus a strašidelná atmosféra posúva tvorbu švédskych Vampírov do úplne inej dimenzie. Majstrovsky vytvárajú pocit nepokoja a temnoty. Posledná „Melek-Taus“ sa vracia k ich tradičnej tvorbe a skvelo uzatvára tento na výsosť skvostný album. Dokonca sa dá skonštatovať, že produkcia a výsledný zvuk, ktoré sa javia tak trochu zastaralo, príliš sterilne, sú teraz výrazne nápomocné ku konečnému výsledku. Jedným smradľavým dychom ešte treba dodať, že tento tretí vampírsky opus je plný skvelých riffov, mučivých vokálov, zmien tempa, farebnosti a naživo musia byť vskutku skvelí a neprekonateľní. Ich debut bol priemerný, second o kvapku hnisu lepší a táto trojka je skvostná.

spustiť videospustiť video

Moje hodnotenie:

Vampírsky kráľ (recenzia) - 1Vampírsky kráľ (recenzia) - 2Vampírsky kráľ (recenzia) - 3Vampírsky kráľ (recenzia) - 4Vampírsky kráľ (recenzia) - 5Vampírsky kráľ (recenzia) - 6Vampírsky kráľ (recenzia) - 7Vampírsky kráľ (recenzia) - 8Vampírsky kráľ (recenzia) - 9Vampírsky kráľ (recenzia) - 10