„...zahalený do plášťa samoty kvíliac šepkám, tú otázku, ktorá ma priviedla do šialenstva...“

Vader znovu dáva svetovému death metalu staronovú senzibilitu a energiu. Hrajú spôsobom, ktorý už metalová scéna potrebovala. Kua... to nikomu nenapadlo hrať poctivý deathík starej školy modernejším spôsobom, teda rýchlou technikou súčasných kapiel?

Dvanásty album poľských smrtihlavov na prvý vnem pôsobí ako súbor jedenástich relatívne krátkych kompozícií dosť nenápadne a obyčajne, ale obsahuje neviditeľné, ale o to dráždivejšie peľové zrnká smrteľnej agresie a thrashovej iracionality. Nič tu nekričí: „Poďte za mnou!“, a predsa táto morbídna kolekcia pritiahne pozornosť skôr ako nevkusná, trochu insitná a určite nie hrôzu naháňajúca grafická alegória od amerického výtvarníka Wesa Benscotera, ktorá výtvarne dotvára tento vydarený opus. Nepracujú s veľkými pózami ako slávnejší Morbid Angel, nestavajú na rýchle pominuteľnom efekte ako göteborgská škola a už vôbec nevalcujú headbangerov totálnym brutálnym výplachom ako floridské kapely.



Death metal v podaní najnovších Vader plynie v čase s veľkou dávkou invencie s použitím inteligencie a retrospektívnymi náhľadmi. Viac než konkrétne samonosné nápady usmerňuje tok tónov dohodnutý princíp medzi kapelou, ale aj s producentom a cit pre dráždivé tónové intervaly. Silu a agresiu využívajú naplno a občas sa objavia thrashové citácie či obter o blackmetalové prvky. Bože, až mám mokré spoďáre, kua... päť orgazmov pri dvoch úvodných skladbách a jednej brutálnej sedemdesiatosem sekundovej smrteľnej riffovačke „Despair“. A ideme!... úvodná sypanica „Shock and Awe“ okamžite ukáže Vader v celej svojej kráse, surový, občas rýchly death metal s pavúčími sólami a premenlivým, ale príjemným Petrovým chropotom. Treba vychváliť šesťstrunného mága Spidera, ktorý dáva do svojho džobu viac technickej hry a gitarovej invencie. Jeho sóla sú niekedy až neo-klasické, čo by v tomto subžánri nikto nečakal. Za väčší príklon k thrashoidnému vyzneniu by sa dal obviniť britský škopkár James Stewart, ktorého kulantné búchanie dodáva skladbám plnosť a koľkokrát aj iný rozmer. „Into Oblivion“ sa sama deportuje do väzenskej kobky starej školy a kopáky si to v kadencii rozdali s guľometom pána Gatlinga. V už spomenutej „Despair“ zámer prevalcovať receptora tromfol aj samotný obsah. Je to ako sekvencia štartu ruského Vostoku s trieštivou identitou horiaceho paliva a bez možnosti nasať životodárny vzduch. Niektoré skladby ako „Incineration of the Gods“ majú doslova načernalé okraje a zaznievajú podobnosti s obľúbenými krajanmi Behemoth. Hudba nie je komprimovaná do formálnych ani zvukových hraníc oldskulového deathu, ale už spomenuté prvky ju hádžu do akéhosi death/thrashového kovu. Tomu napomáha aj dĺžka jednotlivých kompozícií, ktorá nepresiahla štyri minúty, ale vezie sa väčšinou na dĺžke necelých troch. Ale pri ich súčasnej invencii a talente by sa dala zniesť aj jedna dlhšia skladba. Vrcholom je asi bomba „Dancing in the Slaughterhouse“, kde stavajú na dedičstve minulosti so skvelým ovládnutím vyjadrovacích prostriedkov tohto žánru a svojím individuálnym prístupom posúvajú jeho hranice kamsi ďalej, minimálne do nových neurčitých rozmerov. Inšpiráciu určite hľadali aj u starých sodomistických árijcov a skladba sa v dobrom slova zmysle robustne rozpadáva do starej etikety s názvom „Death Metal“. Minutážou najdlhšia záverečná „Bones“ je pre mňa jednou z najlepších kompozícií, aké Vader vytvoril od albumu Welcome to the Morbid Reich. Od tradičného chápania smrteľného kovu ju oddeľuje nesmierne chytľavý, podsaditý hrmot s tlmeným, ale výrazným posunutím sa do akéhosi klasického heavymetalového oparu.

spustiť videospustiť video

Aj keď sa na albume nájdu aj menej invenčné kúsky ako „Emptiness“ alebo „Final Declaration“, celé je to pomerne jednoliate a vďaka dramatickej výstavbe aj pestré. Ide o búrlivé dobrodružstvo, kde hudba nemá obdobu a prirovnať ju k niečomu inému, je dosť nemožné, aj keď asi najbližšie to má k poľskému Vader... xixixi.

Neprehustené aranžmány dávajú vyznieť prirodzenej farbe a dynamike nástrojov i vokálu. Nad základom skoro až komorného soundu tria gitara/basa/bicie sa miestami elegantne nadnášajú harmónie gitarových sól a fakt famózneho vokálu. Vader dáva na výber v zásade len dve možnosti: sústredene vnímať a vytešovať sa z vynikajúceho materiálu, alebo ich hudbu ignorovať a radšej to celé vypnúť.

Moje hodnotenie:

Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 1Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 2Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 3Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 4Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 5Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 6Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 7Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 8Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 9Vader vyhlasuje samotu v šialenstve (recenzia) - 10