Nie je vášnivého čitateľa, ktorého by Edgar Allan Poe nepoznačil, a predsa medzi nimi nie je takého, ktorý by si to s ním chcel vymeniť, čo len na jeden jediný deň svojho života. Poe se stal až ku koncu svojho krátkeho života synonymom pre génia, Prekliaty básnici ho posmrtne prijali do svojich radov a nie je na svete mnoho jedincov, ktorí by nepoznali aspoň Havrana či niektorú z poviedok tohto zakladateľa beletristického odboru hororu a detektívnej literatúry, ktorú nielen vytvoril, ale i kompletne zavŕšil.

Jeho dielo bolo inšpiráciou pre skomponovanie náladových skladieb jedinečného debutu dvojice Alan ParsonsEric Woolfson pod hlavičkou Alan Parsons Project. Tvárou v tvár nielen dnešku, ale i svojmu súčasnému XIX. storočiu čnie originalita Edgara Allana Poea, ktorá sa nikdy nesklonila pred vlastnými tragédiami, sprevádzajúcimi ho po celý život i pracovnou vyťaženosťou, keď chrlil svoje geniálne diela, v ktorých stále objavoval doposiaľ netušené a nevyslovené možnosti literárneho vyjadrenia a nikdy sa v nich neopakoval či dokonca kopíroval cudzí námet. Alan Parsons a Eric Woolfson vytvorili v roku 1976 prelomový materiál progresívneho roku Tales of Mystery and Imagination s bezchybnou produkciou a vynikajúcimi štúdiovými hudobníkmi, z ktorých veľká časť v booklete ani spomenutá nie je, z titulu viazanosti na iného vydavateľa. Sú to všetko ľudia, s ktorými Alan Parsons, ako zvukový asistent v štúdiách EMI, pracoval. Dokonca ako zvukový majster na legendárnom albume Dark Side Of The Moon. S Ericom Woolfsonom sa zoznámil tiež v štúdiách EMI a keďže ten už mal autorskú prax, predurčilo ho to k tomu, aby spolu začali kuť plány na vlastnú tvorbu, ktorá vychádzala z modelu symfonického rocku, prezentovaného albumom Ricka Wakemana Six Wives of Henry VIII.



Album Tales of Mystery and Imagination môže byť prirodzene hodnotený z rôznych hľadísk a taktiež výsledný efekt závisí v značnej miere na tom, na čo poslucháč kladie dôraz. Je to dielko náležite dramatické, rytmicky a štrukturálne precízne, vyznačuje sa zmyslom pre teatrálnosť a má aj patričný pátos. Naozaj to uspokojí všetkých, ktorí hľadajú plnokrvnú, vitálnu, výrazovo presvedčivú a na výsosť inteligentnú, čiastočne generalizujúcu hudbu. Vášnivé floydovské gradácie, zmyselné wakemanovské extázy a symfo-rockový rytmus pulzujú od počiatku až do konca. To sú rysy vystupujúce do popredia a v porovnaní so spomínanými „Floydami“ či Rickom Wakemanom sú v niečom subtílnejší, v detailoch trochu ťažkopádnejší, ale menej striezlivejší, až viac-menej usadenejší. Sú menej originálnejší, avšak o to viac orchestrálnejší a virtuozita je viac badateľnejšia. Nepochybne tento album je poslucháčsky nesmierne vďačným a patrí k najlepším opusom progresívneho rocku rokov sedemdesiatich.

Prvé inštrumentálne intro začínajúce monológom Orsona Wellesa vyrastá z pochmúrnej melódie zdvojených fláut, do ktorej vkráča rytmus najprv benevolentnej basgitary a následne aj jednoduchých škopkov. Následne zaznie v gitarách tichý zúfalý motív, ktorý v závere prenechá zase všetko na pulzujúcej rytmike, ktorá prirodzene prechádza do diabolského Havrana, básne, ktorej ani najhrozivejšie okamžiky nemôžu vypovedať o skutočnej tragédii života Edgara Allana Poea. Práve naopak, v kontraste k nim sa zdajú byť len chvíľkami kľudu a oddychu.

Bola polnoc - čas zlý, krutý - a ja slabý, pochudnutý
študoval som staré spisy v hrubých zväzkoch zviazané.
Sadal na mňa opar driemot, odo dvier však zaznel klepot,
tichý klepot z nočných temnôt, tajuplné ťukanie.
"Nejaký hosť," snažil som sa vysvetliť to ťukanie,
"iba hosť, a nič viac nie."

Úryvok z Havrana len umocní ďalší rozbor a ten spomínaný hudobný prechod od jednoduchej pomalej Dream Within A Dream k famóznej vete The Raven je skutočne vzrušujúci. Hneď zaujme netradičným vokodérom, ktorým je len umocnená krutá hororová lyrika a predovšetkým nádherný symfonický kánon orchestra, umocnený skvelým gitarovým sólom Iana Bairnsona, ktoré bolo doplnené až v roku 1987.

spustiť videospustiť video

Poviedka i skladba Zradné srdce je akousi analýzou myšlienkových pochodov vraha, ktorý sa stane obeťou vlastného svedomia. V dobe napísania tejto literárnej perly Poe vyslovil jednu zo svojich základných teoretických viet: „Tvoriť znamená opatrne, trpezlivo a s porozumením kombinovať.“ V tomto duchu je postavená aj štruktúra samotnej skladby, ktorá je vskutku vybudovaná na princípe striedania sa virtuózne pôsobiacich skupín symfonických a rockových nástrojov s prenikavým, chrapľavým vokálom Arthura Browna.

Ďalšia lahôdka The Cask Of Amontillado strieda jemné gabrielovské pasáže s ostro rytmizovanými orchestrálnymi úsekmi, kde parsonovská artikulácia zvukov a aj náročnosť dosahuje vrchol. Naozaj presvedčivý prednes orchestra i rockovej kapely. Striedajúce viachlasé vokály s prekrásnymi melodickými linkami podmazané jednotlivými hlasmi zverenými zvukovo vyhraneným skupinám nástrojov tak, že sa v bohatej štruktúre preplietajú zvukovo i farebne odlišné orchestrácie. Dejovo vychádza z poviedky Sud vína amontilladského, kde pán z rodu Montresore je urazený Fortunatem a prisahá mu pomstu. Raz sa stretnú na karnevale a Montresore vláka Fortunata k sebe domov pod zámienkou, že má amontillanské víno, ale nie je si istý jeho pravosťou. Fortunato sa chytí do pasce, vojde do podzemných chodieb, kde je zamurovaný v najzadnejšom kúte. Pijanskou medzihrou sa začne supertrampovská Metóda doktora Tarra a profesora Fethera, tiež dodatočne doplnená kostolným organom Alana Parsonsa, vytvára akúsi pseudo atmosféru rozkladu osobnosti. Na predele tejto skladby s orchestrálnou suitou The Fall Of The House Of Usher cituje Orson Welles úryvok z Poeovej poviedky „Neviem prečo - ale ako som len na dom pozrel, zaplavil moju dušu neprekonateľný smútok.“ Pôsobivé rytmy, staccata, pochmúrne melodické ozdoby, karikované tóny, ale aj priebojné forte, to všetko sa v Zániku domu Usherovcov dá nájsť. Jediným drobným negatívom sú trochu váhavé a rozkolísané témy hrané klasickou rockovou kapelou, ktoré na chvíľu prerušujú dôstojné ovzdušie inak symfonickej skladby. Takto klasická hororová poviedka E.A.Poea, spracovaná kombináciou symfonickej orchestrácie s rockovými obsadením, dostala pečať pomyselnej scénickej hudby. Príbeh prekliateho šľachtického domu, ktorý sa prepadne do bažín, aby navždy zmyl previnenie rodu, ktorý ho obýval. Jediným aktérom Zániku domu Usherovcov je baladický pátos jeho osudovej atmosféry. Hudba nerekonštruuje chmúrny príbeh, ale vyjadruje pocity dramat, ktoré prežíva priateľ-svedok z Poeovej novely. Je to priestor, čas, hmota, je to murivo, bahno - to všetko sugestívne predznamenáva zánik Usherovho rodu. Nie je to len smútok, ktorý s istou okázalosťou drtí poslucháča, ale aj srdcervúci žiaľ a z hĺbky zraneného vnútra tryskajúca bolesť, utvárajúca z tejto suity absolútny vrchol albumu. Vďaka inteligentnému frázovaniu, dôslednej artikulácii, a predovšetkým zmyslom pre dramatické napätie, má toto minidielko geniálnu hudobnú logiku. Záverečná To One In Paradise dáva len posledné mysteriózne amen, úplne v duchu ranných „floydov“. Nádherná melódia sa nesie rajským priestorom a dáva posledné zbohom zmiešaným zborom – „Nothing can save me now.“

spustiť videospustiť video

Vydavateľstvo: Mercury/Universal

Pôvod: Veľká Británia

Žáner: progresívny symfo rock

Dátum vydania: 1. máj 1976

Minutáž albumu: 56 min 32 sek

 

Skladby:

01. Dream Within A Dream instrumental (4:13) [with narration by Orson Welles]
02. The Raven vocal: Alan Parsons (EMI vocoder), Leonard Whiting (3:57) [new guitar solo: Ian Bairnson]
03. The Tell-Tale Heart vocal: Arthur Brown (4:38)
04. The Cask of Amontillado vocal: John Miles (4:33) [new synths: Alan Parsons]
05. (The System Of) Doctor Tarr and Professor Fether vocal: John Miles (4:20) [new "Cathedral Organ": Alan Parsons]
06. The Fall of the House of Usher instrumental
. . I Prelude (7:02)
. . II Arrival (2:39)
. . III Intermezzo (1:00)
. . IV Pavane (4:36) [new synth: Eric Woolfson]
. . V Fall (0:51)
07. To One In Paradise vocal: Terry Sylvester (4:46)

 

Zostava:          

Narration: Orson Welles
Basgitara: Joe Puerta, David Paton, Les Hurdle
Kontrabas: Darryl Runswick
Bicie: Stuart Tosh, Burleigh Drummond
Klávesy: Billy Lyall, Christopher North, Eric Woolfson, Andrew Powell, Francis Monkman, Alan Parsons
Elektrické gitary: Ian Bairnson, David Pack, Alan Parsons
Akustické gitary: Ian Bairnson, David Paton, Laurence Juber, Kevin Peek
Kontrabas: Darryl Runswick
Harmonika: David Snell
Čembalo: Francis Monkman
Cimbal & Kantele: John Leach
Varhany: Francis Monkman, Eric Woolfson, Andrew Powell
Mandolína: Hugo D´Alton
Vokodér & synths: Eric Woolfson, Alan Parsons
Vokály: John Miles, Arthur Brown, Alan Parsons, Terry Sylvester, Leonard Whiting, Jack Harris, Eric Woolfson, Jane Powell, Smokey Parsons, David Paton, Stuart Tosh
Zbor: The English Chorale - Leader – Bob Howes, Westminster City School Boys Choir
Vedúci orchestra: David Katz, Jack Rohstein
Orchestrálne aranžmány a dirigent: Andrew Powell

Moje hodnotenie:

The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 1The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 2The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 3The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 4The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 5The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 6The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 7The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 8The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 9The Alan Parsons Project - Tales of Mystery and Imagination - 10