Keď sa hocikde objaví meno skvelého gitaristu Johna Petrucciho, je hneď jasné, že sa nebude diať len tak niečo úplne obyčajné, ale ani nič tak prevratné. Výnimkou nie je ani nový album Terminal Velocity, vydaný po dlhých pätnástich rokoch. Podarilo sa mu svojou nepredstaviteľnou interpretačnou charizmou vytvoriť akýsi virtuálny priestor na pomedzí tradičného rocku, progmetalu a vlastnej tvorby, ktorá navyše vyviera aj z koreňov namodralých dvanástok, flamenca a sedemdesiatkového hard-rocku.

Triumf hudby, invencie a génia to síce úplne nie je, skôr by sa dalo povedať, že je to oslava virtuozity, didaktiky a ľahkej nadpriemernosti. Opäť, v poslednej dobe skoro vždy, keď berieme aj jeho tvorivosť v rámci Divadla snov, je tu skvelá, z veľkej časti progresívno-regresívna hudba, ktorá v podaní tohto vynikajúceho gitaristu znie ako práve objavená pravda, oslovujúca ľudské vnútro podivuhodnou rečou. John Petrucci tu predvádza to, prečo je jedným z najuznávanejších gitarových hrdinov s hlbokými koreňmi v progmetale, s originálnym feelingom a aj soundom, hovoriaci jazykom modernejšej inštrumentálnej fúzie rocku, metalu, bluesu s progresívnymi detailmi a drobnými kvapkami iných žánrov.



Snímka je rafinovane vystavaná: začína úplne klasickou progmetalovou titulkou „Terminal Velocity“ vytvorenou v jeho klasickom štýle, kde je počuť všetko to, čo už poznáme. Od tvrdého riffovania cez melodické sóla či skvostné vyhrávky. Prvá sólová linka pripomenie jeho „besnenie“ na prvom opuse projektu Explorer Club, konkrétne v poslednej piatej vete „Impact 5 – Last Call“ a ďalšie sa zase odpicháva od sólovej tvorby Steve Morsa. Úporne mu sekundujú jeho znovu nájdený parťák Mike Portnoy a skvelý basák Dave LaRue. Druhá „The Oddfather“ má v sebe všetko to najlepšie z inštrumentálnych pasáži starých kompozícií Dream Theater. Nič úžasné ale skvostne vystavané, len už počuteľné a tým pádom vôbec neprekvapujúce. „Happy Song“ je takou parafrázou na Beethovenovu Ódu na radosť, nie tematicky, ale náladou. Skladbička je zo začiatku vystavaná úplne v duchu kompozície „Universal Mind“ od Liquid Tension Experiment, potom sa nesúca na pop-punkovej nálade tínedžerských bánd so satrianovskými sólami vo feelingu nepodobnom Ericovi Johnsonovi, ktoré prinášajú do každého gitarového srdiečka kúsok závisti a snahu ešte viac na sebe pracovať.

spustiť videospustiť video

A to už začína jeden z vrcholov, skvelá riffovačka „Gemini“, začínajúca ako pomerne náročná hard-rocková inštrumentálka, po chvíľke prechádzajúca do melancholickej, krehkej pasáže vystrihnutej z koncepčného dielka Metropolis pt.2: Scenes from a Memory. V dvoch tretinách skladby sa dokonca objaví flamencové trilkovanie na akustickú gitaru nepodobné tomu, čo vyrobila trojica Bozzio/Levin/Stevens na albume Situation Dangerous v skladbičke „Tziganne“. Ide o pomerne vydarenú kompozíciu, kde je poznať, že Petrucci skutočne hrá jednotlivé noty podľa citu a vôbec ho nezaujíma, prečo ju tak zahral. Táto skladba hovorí jazykom štýlu galantného či citového a po mnohých predchádzajúcich zvratoch vťahuje receptora do komplikovanejšieho sveta a pritom mu umožňuje uvedomovať si, akým geniálnym vynálezom je elektrická gitara. A teraz prekvapko! V „Out Of The Blue“, ako už napovedá aj názov skladbičky, Petrucci vstúpil do vôd hudby čiernych otrokov. Ujal sa bluesovej témy vskutku brilantne a s veľkou noblesou, do sólových partov vniesol rad osviežujúcich prvkov a inovatívne detaily v podobe osobitých gitarových liniek, avšak bez toho, aby sa zo skladieb vytratil rád a štýlovosť, ktorý v poslednom desaťročí tak negatívne ovplyvnil mainstream. O to väčší kontrast vytvára nasledujúca hardrockovinka „Glassy-Eyed Zombies“, začínajúca „van halenovským“ riffom, prechádzajúcim do pomalej „pantherovskej témy“, ktorá okamžite pripomenie časy opusu Six Degrees of Inner Turbulence, a druhej časti kompozície „The Glass Prison“. Dychtivá skladba „The Way Things Fall“ síce nie je nijak invenčne spracovaná, ale spojenie Petrucciho gitarových liniek s charakteristickým bubnokladom Mike Portnoya je dostatočne osobité. Je neuveriteľné, ale Petrucci asi miloval seriál Beverly Hills 90210, lebo hneď v prvej sólovej linke parafrázuje úvodnú tému z tohto megapopulárnej série. „Snake In My Boot“ je netypická hard-rocková riffovačka so zaujímavými, skoro až popovými rytmami. Portnoy sa zase vytiahol a skladba znie ako mix Billy Squiera a Whitesnake. Trochu netradičné, ale, samozrejme, sóla sú už jeho typickým rukopisom. Podľa náročnosti vnímania sa ale blíži skôr k poprockovým vypaľovačkám než k progmetalovej nálade, baladám. Posledná, polyrytmická, totálne zahustená chuťovečka „Temple Of Circadia“ nie ani hodná nejakého rozboru. Predsa: „Analýza dokázala hovno.“ Je to úplne typická „dreamovka“ bez vokálu a klávesov, vypätými emóciami doslova nabitá, v ktorých je rozorvanosť, expresivita, vrúcnosť, lyrika, ale aj milostné dychtenie a zvierajúca bolesť. Pravdepodobne pochádza ešte z dôb dosky Train of Thought.

spustiť videospustiť video

A to sa už záverom nedá nič povedať, všetko je dokonané... krása, tvrdosť, ľahká nadpriemernosť a dokonalosť... John Petrucci dokáže hudbe vdýchnuť hĺbku a niternosť ako málokto.

 

Vydavateľstvo: RenSam Songs/Sound Mind Music

Pôvod: USA

Žáner: Inštrumentálny progrock/metal

Dátum vydania: 28. august 2020

Minutáž albumu: 55 min 06 sek

 

Skladby:

1.Terminal Velocity
2.The Oddfather
3.Happy Song
4.Gemini
5.Out Of The Blue
6.Glassy-Eyed Zombies
7.The Way Things Fall
8.Snake In My Boot
9.Temple Of Circadia

 

Zostava:          

John Petrucci - gitara

Dave LaRue - basgitara

Mike Portnoy - bicie, perkusie

Moje hodnotenie:

Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 1Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 2Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 3Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 4Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 5Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 6Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 7Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 8Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 9Terminálna rýchlosť Johna Petrucciho (recenzia) - 10