Švédsky kvintet Dynazty, totálne najklišéovitý zo všetkých tých „powerfilných“ bánd na svete, ktoré posledných pár rokov oblažujú všetky tie drsno vyzerajúce „máničky“, čo zatínajú päste a skladajú si pršteky do hrozivého gesta hneď, ako vidia niekoho s dlhým három, ako rozmazáva svoj ejakulát po strunách Flying V, alebo gŕca na sadu Tama škopkov, sa spichol za účelom, aby po siedmykrát defloroval už tak dosť rozfrckaný power metal. A k môjmu očakávanému „nesmiernemu prekvapeniu“ z toho vznikol všetkými metalovými klišé vykŕmený powermetalový opus, síce strhujúci a radostný, ale nudný a predvídateľný, možno s ukážkovo katalógovými riffmi a perfektne chlapáckym vokálom, avšak bez štipky progresu či nebodaj archaickosti, ktorému môže dať viac ako sedem pointíkov len vypatlaný, mozgovou obrnou postihnutý ignorant. Sorry, za tú úprimnosť, samozrejme, chcel som napísať „len hĺbavý a nesmierne erudovaný hudobný kritik“.



Švédska Dynazty(a) zo Štokholmu so svojím siedmym albumom sa snaží byť opäť na koni, ale zadrichmala dobu niekedy v dobe ich piatej dosky Titanic Mass, ktorá bola síce prvotriedna, ale oproti takým Symphony X zbytočne modernejšia a oproti podobným germánskym bandám zase výraznejšie eklektická. Dávajú väčší priestor diplomacii, čo sa odráža vo veľkom množstve použitých prvkov a postupov z AOR-u, glamovej scény, či zo starého dobrého hard-rocku. Okrem headbangera chtivého ďalšej siláckej riffáže by to mohlo dokonca vyzerať, že táto pätica muzikantov nebude musieť nikoho krvopotne ukecávať k vnemu svojho nového albumu. Tucet trackov, plus jeden bonus, by mal byť prístupný aj pre každého bežného rockera či dokonca tolerantnejšieho mainstrejmáka. Avšak, budú musieť počítať s absolútnou ignoráciou zo strany normálnych, už dlhšiu dobu metal počúvajúcich headbangerov. Týmto jedincom určite nebudú stačiť ich trápne, kvázi metalové štylizácie, arogantné grimasy a silácke otrepané riffy, až so mnou zmietal pocit trápnosti, hanby a primitívnej nudy, pričom som mal neodolateľné nutkanie tiahlo si uľaviť, či kresliť si kosoštvorec vlastným spermatom na vysoké čelo. Tieto ich štylizácie sa nedajú tolerovať, i keď nesú so sebou zredukovanie power metalu na pasívnejšiu polovicu, ale o to údernejšiu.

spustiť videospustiť video

Dosť násilne to predvádzajú hneď v úvodnej „Presence Of Mind“, ktorá predstavuje všetky signifikanty ich najnovšej tvorby: tryskovú riffáž, povrchné postupy, klávesové podmazy, veľké zbory siahajúce až do popu a chytľavé melódie. Korunuje to skvelý intonačne čistý vokál a na rozdiel od trpiteľských Hammerfall sa držia trendov a ich ťažké thrashoidné gitary a skvelé sóla sú neoddeliteľnou súčasťou ich tvorby. Hutný sound potom slúži len ako zámienka k hrdinským eposom a mravnej očiste power metalu. Negatívom tohto inak vydareného opusu je, že pri zníženej pozornosti to celé padá do čiernej diery nudy a monotónnosti. Skladby sa zlievajú do jednej guče, čo v záujme plynulosti síce výrazne pomohlo, ale človek sa dostáva do stavu, že nevie, ktorý track práve „jede“. Iste, klasické silácke dosky neboli nikdy v naložení rôznorodosti ohľaduplnejšie, ale mohli túto rovinu čistoty štýlu narušiť. Ten vyvoláva svojimi klaustrofóbnymi kompozíciami potrebu úniku do iného, farebnejšieho a rozporuplnejšieho sveta. Predkladaný obraz power metalu je síce poprdeli skvelý, ale zároveň prehnitý svojimi prevrátenými hodnotami do takej hĺbky, že aj tie najlepšie momenty u skúseného headbangera vyvolávajú zvrátené fantázie priemerných počinov, samozrejme, po hlbšej analýze, ktorá ako vždy dokázala hovno... takže v kontexte predchádzajúceho diania na opuse Titanic Mass, sa zásadne neodlišujú, avšak budia znepokojenie, či z večného cyklu siláckeho kovu vôbec existuje východisko. Výnimku tvorí záverečná trojica kompozícií, titulná, „The Dark Delight“ s klávesovými podmazmi, pomalšia, pekne vystavaná pecka „The Road to Redemption“ a rýchlejší kus "Apex“, ktoré svojím tempom a atmosférou rozbíjajú monotónnosť a nudu albumu. Hlavne „Apex“! Nie je to síce thrash, ale atraktívny symfo-speed, ktorý tak nutne nabúrava rovnaké formulky ostatných skladieb.

spustiť videospustiť video

Potom, čo napáchali skvelou doskou Renatus, musela logicky prísť pomsta v podobe ľahko nadpriemernej titánskej omše a teraz pomyselný pád. Možno ďalším opusom príde v istom zmysle vykúpenie. Uvidíme!

„The Dark Delight“ je v konečnom dôsledku ostrý a hutný, ktorý nestráca na razancii a je výkladnou skriňou súčasnej powermetalovej scény, ale myslím si, že len jedinci, ktorí netrpia alergiou na tento subžáner, by mu mohli dať akú takú šancu.

Moje hodnotenie:

Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 1Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 2Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 3Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 4Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 5Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 6Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 7Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 8Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 9Temné potešenie s Dynazty (recenzia) - 10