Čím viac som sa v sobotu 11. mája približoval k Prahe, tým rýchlejšie sa čistá modrá obloha odievala do tmavých oblakov. Šedo-čierna obloha nad stovežatou dokonale v ten večer vykresľovala atmosféru, očakávanú každým návštevníkom Novej Chmelnice. Sobotná noc v tomto hudobnom klube patrila trojici doommetalových kapiel AEONIAN SORROW, OCEANS OF SLUMBER a SWALLOW THE SUN.

 

Večer otvorili Aeonian Sorrow. Priznám sa, že na túto fínsko-grécku formáciu a ich dávku veľmi atmosférického funeral doomu som sa tešil viac než na headlinerov večera. Villeho dravý growl a podmanivý spev charizmatickej Gogo Melone sa nádherne niesli nad ťažkými bicími a ponurými riffmi. Z ich dlhohrajúceho debutu Into The Eternity A Moment We Are zaznelo v Novej Chmelnici síce len päť skladieb, ale keďže každá má v priemere osem minút, poslucháči si užili slušnú nádielku kvalitnej muziky. Najväčší úspech zožali Aeonian Sorrow pri posledných dvoch kúskoch Memory Of Love a Insendia, kde vynikal spev pôvabnej Gogo ešte o čosi viac než v tých ostatných. Táto vychádzajúca hviezda funeral doomu si získala v Čechách určite srdce nejedného nového fanúšika.

 

Po gréckom funeral doom metale prišiel na rad progresívnejší doom z Ameriky. Oceans Of Slumber už majú toho za sebou o čosi viac než ich predchodcovia. Kapela je aktívna o štyri roky dlhšie a má na konte už tri dlhohrajúce dosky. Pričom posledné dve WinterThe Banished Heart robí výnimočnými hlavne jedinečný hlas Cammie Gilbert. Ako som už spomenul, hudobne táto kapela zabŕda o čosi viac do vôd progresívnejšieho a modernejšieho metalu. Zložitejšie rytmy v bicej sekcii však vôbec neuberajú ťažkým gitarám na temnej veľkoleposti podčiarknutej ako chorálovo-orchestrálnymi, tak aj elektronickými samplami.

 

Pri dĺžkach skladieb cez päť minút ani táto kapela nemala priestor zahrať svojim fanúšikom kvantum piesní. Kvalita výberu ale tento element dokonale ospravedlňuje. Cammiein albumový debut v Oceans Of Slumber pripomenula kapela skladbou Sunlight. Prím ale, samozrejme, hrali piesne z poslednej dosky. Zazneli napríklad No Color, No Light, titulná The Banished Heart, At Dawn či The Decay Of Disregard. Jedinou nevýhodou bolo, že čím bližšie k pódiu ste boli, tým viac speváčkin hlas zanikal v muzike. Bola to škoda, pretože Cammie má skutočne nenapodobiteľnú farbu a pri predošlej kapele sa takýto problém vôbec nevyskytol. Hlas Gogo sa niesol nad muzikou celým priestorom klubu s úplnou ľahkosťou.

 

Zlatým klincom večera boli, samozrejme, fínski melodickí death-doommetaloví Swallow The Sun. Tí sú na scéne takmer dve dekády a svojich fanúšikov tešia zádumčivou temnotou v muzike už siedmym štúdiovým albumom, ktorý nesie poetický názov When A Shadow Is Forced Into The Light. Podobne ako pri predošlých dvoch interpretoch aj najdlhší set večera predstavoval predovšetkým to najnovšie, čo kapela vo svojej dielni má. Z poslednej štúdiovky zazneli štyri piesne When A Shadow Is Forced Into The Light, Firelights, Upon The Water a Stone Wings.

 

Titulnou piesňou z novinky odštartovali šou hneď po tajomnom chorálovom intre. Ale opäť sa zopakoval rovnaký problém ako pri Oceans Of Slumber. Pod pódiom úplne zanikal spev. Tento raz sa to, našťastie, postupne dalo do poriadku. Okrem Mikkovho nezameniteľného spevu (či už hovoríme o jeho čistej farbe, growle alebo screame) sa dokonca vynorila aj podmanivá farba hlasu najnovšieho člena kapely, klávesáka Jaaniho. Bolo to milé prekvapenie.

 

No ešte väčším a milším prekvapením bolo, keď sa na pódiu opäť zjavila Gogo Melone z Aeonian Sorrow a so Swallow The Sun si zaspievala Cathedral Walls. Jej hlas sa zas a znova neodolateľne rozlial po celom klube bez najmenšieho problému a zaváhania. Z albumu Emerald Forest And The Blackbird zaznela ešte titulná skladba. Podobne to bolo aj s počinom New Moon. Z neho sa do setu dostala takisto titulná pieseň a ešte jedna navyše – These Woods Breathe Evil. Svoj debut Swallow The Sun pripomenuli skladbou Deadly Nightshade a prídavkom v podobe Swallow (Horror Pt. 1), ktorú spievalo takmer celé publikum, podobne ako spomínané štyri novinky a Lost & Catatonic. Z trojalbumu Songs From The North I, II & III sa do programu dostala ako jediná.

 

Postavy celé v čiernom, zahalené v kapucniach. Svetlá kĺzajúce sa po pódiu a nečakané okamihy absolútnej tmy. Široký naliehavý zvuk. Ťažké pomalé rytmy striedajúce klincovačky, temné riffy aj výrazné gitarové sóla, podmanivé klávesové zvuky a ako bonus bezchybné spevy. To všetko zabalili Swallow The Sun do príťažlivej temnoty a zaviazali čiernou stuhou napätia, aby mohli obdariť v posledný sobotný večer v Novej Chmelnici uši aj duše svojich fanúšikov.

 

Doom metalu som prišiel na chuť iba prednedávnom. Ale rýchlo sa prediera medzi moje najobľúbenejšie metalové subžánre. Sobotný koncert v Prahe k tomu ešte veľkou mierou prispel. Milí a pozitívne naladení muzikanti potulujúci sa prirodzene pomedzi ľudí v klube predviedli na pódiu úžasnú šou. Všetky tri kapely vydali zo seba prostredníctvom muziky obrovské množstvo silných emócií, ktoré v doom metale vyniknú azda o čosi výraznejšie než v iných žánroch. Milovníci mosh pitov si na takýchto koncertoch síce neprídu na svoje, ale mnohí sa pokojnej zádumčivej atmosfére určite potešili.

 

Ale aby sme nehovorili iba o ponurej atmosfére, na záver jedna perlička. Bolo nesmierne zábavne a milé sledovať zmätené spýtavé pohľady poslucháčov, blúdiace davom, neisté, či už treba tlieskať alebo ešte pokračuje rovnaká skladba. Ale veď dostať počas jednej piesne trikrát potlesk určite žiadnej kapele neuškodí.