Bez predošlej skúsenosti by človek usudzoval, že jediné, čo je na talianskych OTTONE PESANTE zaujímavé, je nástrojové zloženie kapely. Aby nie, predsa len kombinácia trumpeta, trombón a bicie neznie veľmi lákavo, a to nielen pre metalového fanúšika. Ak ste však niekedy mali to šťastie navštíviť niektorý z ich početných koncertov po Európe, tak viete, že toto trio dokáže aj s takýmto skromným obsadením spraviť na pódiu slušný bordel a pritom vôbec nemáte pocit, že by niečo chýbalo. Ako si však ragazzi počínajú na štúdiovej platni?

 

Na druhom albume, vychádzajúcom takmer presne dva roky po tom prvom, nad očakávania dobre. Už debut všeličo naznačoval, ale predsa len pôsobil viac ako experiment než ako seriózne myslená snaha búrať žánrové konvencie. Novinka Apocalips však definitívne dokazuje, že Ottone Pesante to so svojím brass metalom myslia smrteľne vážne. Z drvivej väčšiny inštrumentálny album nepostráda intenzitu, atmosféru aj chytľavosť, to všetko na ploche cca trištvrtehodiny rozdelenej do deviatich skladieb.


Absenciu gitár už po pár momentoch viac-menej prestanete vnímať, pretože tu prítomné nástroje ich spoľahlivo nahradia a verte alebo nie, aj bez skreslenia je to stále heavy jak sviňa. Taká Lamb With Seven Horns And Seven Eyes je riffmi prešpikovaná ako jahňací steak a ak aspoň nepokyvujete hlavou v tej pomalšej pasáži, kde sa v polovici otočí rytmus, tak by som vám odporúčal vygoogliť si nejakého ušného lekára vo vašom okolí. Blastbeatová kanonáda v nasledujúcej Bleeding Moon dokazuje, že Ottone Pesante sa cítia doma v podstate v akomkoľvek metalovom subžánri, death nevynímajúc.

 

Piata položka The Fifth Trumpet je opatrená vydareným videoklipom a zároveň je jedinou skladbou, kde sa dočkáme vokálov. Tejto cti sa dostalo frontmanovi deathgrindových Cattle Decapitation Travisovi Ryanovi, údajne jednému z najväčších fanúšikov kapely. Jeho jedinečný škrekospev v kombinácii s pekelnými bicími a (tre)molovými melódiami ťahá skladbu až kamsi k blackmetalovým vodám.

 

Pokračujeme ďalej a OP neprestávajú dokazovať, že sú ochotní a schopní zahrať úplne všetko, naviac v technicky veľmi náročnom prevedení a podľa možnosti čo najrýchlejšie. Ani nie trojminútová vypaľovačka Locust's Army je thrashovica ako od starých Megadeth. Pohodová a zrejme aj najprístupnejšia Seven Scrouges konečne disponuje aj pasážou, ktorá by sa dala nazvať ako pokojná a zároveň v nej trojica aspoň na okamih znie tak, ako by bežný poslucháč očakával – ako bigband a nie ako triumvirát dychovkárov, ktorí si omylom šnupli lajnu koksu.

 

Twelve Layers Of Stone spočiatku pôsobí ako samoúčelný bordel, ale ono to je vlastne „len“ variácia na ktorúkoľvek skladbu od Meshuggah. Fakt, len sa započúvajte do strojovo presnej bicej artilérie. Skúšal som to viackrát, no postupnosť som v tom rytme neodhalil. Napokon príde doomová katarzia (alebo apokalypsa, závisí od nálady) Doom Mood prekračujúca hranicu trinástich minút. Postupne rastúcu intenzitu možno pri vyššej hlasitosti priam fyzicky pociťovať, nabaľujúce sa vrstvy nástrojov vytvárajú sonickú stenu, ktorá sa na vás pomaly rúca, ale vy namiesto toho, aby ste utiekli, ako pud sebazáchovy káže, sa neviete dočkať, kedy vás tá masa rozdrví na kašu. A ona vás rozdrví, ku koncu skladby moje reproduktory nestíhali.

 

Apocalips by bol aj s gitarami veľmi variabilným materiálom, no práve charakteristický zvuk dychových inštrumentov mu dodáva súdržnosť a jednoliatosť, ktoré by za bežných okolností pri daných kompozíciách tak samozrejmými neboli. Paolo Raineri (ten, mimochodom, spolupracoval aj so slovenským virtuózom Davidom Kollarom v rámci projektu KoMaRa), Francesco Bucci a Beppe Mondini sú magori, neboja sa zachádzať do extrémov, búrať stereotypy, ale hlavne milujú metal vo všetkých jeho formách. Vôbec to nie je také neprístupné dielo, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Stačí nebyť úplný konzervatívec zaseknutý v minulom storočí a užijete si túto muziku rovnako ako hocijaký iný skvelý metalový album. Za tú odvahu prevrátiť naruby skoro každý žáner tvrdej hudby prihadzujem bodík naviac, takže to máme za plný počet!


Moje hodnotenie:

Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 1Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 2Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 3Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 4Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 5Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 6Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 7Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 8Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 9Sú Ottone Pesante prístupní aj širšiemu publiku? (recenzia) - 10

spustiť videospustiť video

Použité zdroje:
Foto: archív kapely