Streda 20. novembra k nám priniesla hneď dve lahôdky pre hudobných fajnšmekrov. Podľa toho, čo preferujete, ste sa mohli ísť zabaviť na rockovejších Scorpions, ale pokiaľ vaša duša piští skôr po temnejších sférach metalu, isto vás zaviedla do MMC na MOONSPELL, ROTTING CHRIST, SILVER DUST a GALADRIEL.

 

Prví prišli zahriať pódium naši domáci Galadriel, ktorí sú už legendou slovenského metalu. Začínali s miernym omeškaním krátko po devätnástej hodine a ich asi polhodinu trvajúci set odsýpal veľmi rýchlo.

 

Napriek tomu, že je táto kapela osvedčenou značkou, pod pódium pritiahla najmenej ľudí. Mohlo to byť spôsobené aj umiestnením akcie doprostred pracovného týždňa, takže mnohí ľudia prichádzali postupne, ako im to dovolila práca či škola. No mali smolu ešte aj v ozvučení, ktoré práve oni dostali v ten večer najhoršie. Musím síce uznať, že na zvyčajné pomery MMC to ešte bolo dosť dobré, no napriek tomu som si všimla občasné prerážanie bicích a basgitary popred všetko ostatné. Inokedy sa zase stala situácia, kedy som síce videla gitaristu, lenže nepočula som ho.


Napriek silnej konkurencii troch nadchádzajúcich kapiel však Galadriel odohrali set na úrovni a nepochybne si pri nich prišiel na svoje každý ich fanúšik. Musím pochváliť obzvlášť bubeníka, ktorý bol nielen poriadne rýchly, ale z celej zostavy vyzeral, že vystúpenie prežíval emočne najsilnejšie a dával do neho všetko. No, samozrejme, nechcem krivdiť ani ostatným, lebo tí tiež podali dobré výkony. Zo skladieb odzneli niektoré z čias po roku 2000 (napríklad Imaginary Sins), iné ešte aj z doby pred ním (napríklad Sad Leaves Of Dying Rose).

 

Druhým chodom večera však klub ožil o niečo viac. Krátko pred ôsmou Švajčiari Silver Dust zobrali MMC útokom. Napriek tomu, že žánrovo sú rock, atmosférou koncertu by sa, veru, nestratili ani medzi metalistami. Štvorica pod vedením vokalistu a gitaristu v jednej osobe Lorda Campbella pripomínajúceho niečo medzi principálom cirkusu (v tomto prípade cirkusu príšer v ľudskom tele) a upírom vystúpenie začínala v úplnej tme za zvukov skladby Libera Me. Najskôr u nich bol jediným zdrojom svetla iba rám pripomínajúci zrkadlo či obraz s projekciou všetkých postáv záhadného príbehu, ktorý rozpovedali prostredníctvom desiatich skladieb. Potom sa objavila hmla a červené osvetlenie, čo len umocnilo tajomnú atmosféru.


Od prvého okamihu, kedy vybehli na pódium, strhli na seba pozornosť všetkých prítomných. A nemohli za to iba steampunkové kostýmy kombinované s rôznymi zaujímavými rekvizitami. Dopomáhal k tomu aj fakt, že už od prvých momentov, odkedy sa objavili na doskách pred nami, sa snažili s nami spolupracovať. Okrem toho robili radosť aj fotografom, obzvlášť Lord, ktorý neustále pobehoval po okraji pódia a ochotne pózoval kedykoľvek si všimol objektív namierený jeho smerom.

 

Po niekoľkých skladbách nás Lord pozdravil v našej rodnej slovenčine a potom sa spýtal, či sme šťastní. Následne s nadchádzajúcou skladbou už jeho nástrojom neboli iba mikrofón a zdobená vychádzaková palička (ktorú neskôr niekoľkokrát použil aj na dotyk s fanúškmi, keď ju nastrčil rukoväťou smerom k publiku, aby sa jej mohlo dotknúť čo najviac ľudí), ale paličku pre zmenu vymenil za gitaru s príchodom skladby Forever.

 

A aby toho nebolo málo, po danej skladbe prišlo čosi nazvané Duo Orgue/Guitare, kde sa na plátne objavila postava v morovej maske hrajúca na kostolný organ a Lord presne opakoval každý odohraný tón, ktorý sa ozval z organovej nahrávky na gitare. Vznikla tak zaujímavá symfónia dvoch nástrojov. Po nej Lord odložil gitaru, odovzdal trsátko vybranej fanúšičke a vrátil sa naspäť k trikom s vychádzkovou paličkou, aby aj celý klub prinútil zohnúť sa k zemi a následne vyskočiť iba pre Silver Dust.

 

Set Švajčiarov skončil krátko po pol deviatej, ale ani by som nedbala, keby hrali i o niečo dlhšie. Ponúkli poriadne živelné vystúpenie doplnené divadielkom, v rámci ktorého napríklad Lord prebral ,,hovor“ zvoniaceho starého telefónu, čo bol reálne položený za bubeníkovým chrbtom. Samozrejme, to bolo len jedno z mnohých ďalších vylepšení šou. Hoci som prvýkrát o tejto zostave počula až niekoľko dní pred koncertom, určite to nebolo naposledy. Zanechali vo mne skvelý dojem a rada si ich niekedy určite pozriem znovu.

 

Setlist: Libera Me, The Unknown Soldier, Shame On You, The Age Of Decadence, Forever, Duo Orgue/Guitare, La La La La, The Calling, The Judgement Day, Ave Satani


Ale netreba zabúdať, že to bola zatiaľ len polovica programu, ktorá by sa dala nazvať predjedlom. Sotva sme sa stihli vydýchať po poriadnom náklade a prišiel ďalší, ešte mocnejší. Ak sa do tej chvíle zdalo, akoby v klube bolo málo ľudí, teraz sa ich nakopilo o niečo viac, lebo sa otvárali pekelné brány, aby na pódium vypustili grécku blackmetalovú legendu Rotting Christ. Bratia Solisovci si tentokrát priviedli so sebou novú posilu v podobe tento rok naverbovaného gitaristu Kostisa Foukarakisa a basgitaristu Kostasoa Heliotisa. Práve mladý Kostas bol na pódiu ako neriadená strela a robil najväčší bordel. Samozrejme, v dobrom zmysle slova.

 

Ako predchádzajúce zoskupenie, rovnako aj časom overená značka Grékov okamžite na seba strhla pozornosť a ľudia s nimi krásne spolupracovali kedykoľvek to bolo potrebné. Síce na pódiu nepredvádzali tak vizuálne živelnú šou ako Silver Dust, v publiku to bublalo a vrelo sťa v diablovom kotli, pod ktorým títo antikristi založili poriadne veľkú vatru. Sakis si krúžením prsta neustále pýtal od fanúšikov circle pit, ale jeho žiadosť sa chvíľu míňala účinku až do momentu, keď o tento akt požiadal slovne. Vtedy sa centrum davu uvoľnilo na strany, aby si niektorí z chuti zabehali na počesť práve hrajúcej skupiny.

 

Rotting Christ nikomu nedali poriadne čas na oddych. Ich set odsýpal rad radom, pesnička za pesničkou, dokonca až príliš rýchlo. Odznievali skladby z najnovšieho albumu The Heretics (Dies Irae a Fire, God And Fear), no aj klasiky z tých starších, ktoré nesmeli chýbať (Apage Satanas, Non Serviam, Grandis Spiritus Diavolos...).

 

Hoci nie som veľkým fanúšikom black metalu, už mám za sebou niekoľko koncertov tohto žánru a musím priznať, že ako ma Behemoth nalomili v júli na prechod do ešte temnejších metalových vôd, tak ma teraz RCH úplne zlomili. Získali si ma na svoju stranu. Len ťažko sa dalo brániť tomu, aby som sa nechala strhnúť chytlavými skladbami ako Apage Satanas, Societas Satanas či Grandis Spiritus Diavolos. Pri nich som tak trochu z celej atmosféry nadobudla pocit, akoby som sa ocitla pri kázaní, kde bol Sakis kňazom, ba až exorcistom. Obzvlášť, keď zakričal ,,Apage!“ a dav zborovo odpovedal ,,Satanas!“, nával emócií mi spôsoboval zimomriavky. Jednoducho si nás vedeli dokonale podmaniť.

 

Rotting Christ sa nepárali s prídavkami, všetko, čím chceli potešiť naše temné duše, odohrali na šupu a krátko pred desiatou hodinou opustili pódium, aby nám dopriali poslednú pauzu pred záverečnou bodkou večera.

 

Setlist: 666; dub-sag-ta-ke; Fire, God And Fear; Kata Ton Daimona Eyatoy; Apage Satana; Dies Irae; The Forest Of N'Gai; Societas Satanas (Thou Art Lord cover); King Of A Stellar War; In Yumen/Xibalba; Grandis Spiritus Diavolos; Non Serviam


Pred posledným zhasnutím svetiel pribudlo niekoľko makiet porozbíjaných krížov a zmizla posledná plachta, ktorá niečo zakrývala. Tým niečím boli klávesy Pedra Paixão s ozdobou, čo z nich pri pohľade spredu vytvárala niečo, čo vyzeralo ako kostolné varhany. 

 

A potom to prišlo. V totálnej tme aj tentokrát najskôr zasvietil lampáš vokalistu Fernanda Ribeira. Ten pomôcku po chvíli odložil, aby si zastal miesto za mikrofónom na stojane s podstavcom v tvare Moongramu (logo skupiny v tvare pokrúteného pentagramu s M uprostred) a mohol začať na nás zosielať svoje čary.

 

Táto druhá prítomná legenda si nás dokázala podmaniť snáď až tak veľmi ako Silver Dust a Rotting Christ dohromady. Ich vystúpenie malo v sebe živelnosť, ale aj určitú dávku temnoty s tajomnosťou. Nechýbal ani blízky kontakt s fanúšikmi, ktorý Fernando zopakoval niekoľkokrát tak, že sa zohol na kraji pódia a buď si s niektorými vymieňal občas aj niekoľko sekúnd trvajúce pohľady do očí, alebo si s fanúšikmi podával ruky. Pri jednom z takýchto momentov počas Alma Mater  mu ktosi dokonca hodil malú portugalskú vlajku. Nechal si ju až do konca skladby a potom ju s poďakovaním vrátil naspäť.

 

Podobne ako Rotting Christ aj Portugalčania vyskladali setlist tak, že obsahoval materiály z aktuálneho albumu 1755, no, samozrejme, nechýbali klasické pecky ako Opium, Mephisto, Vampiria, Full Moon Madness či už spomínaná Alma Mater. Niektoré z nich doplnili aj divadlom alebo rekvizitami. Napríklad počas Vampirie si Fernando obliekol dlhý plášť a v prítmí v dyme za červeného svetla ho rozťahoval ako netopierie krídla. Vtedy mi pripomínal grófa Draculu.

 

Pred Mephisto sme si zase dali chvíľku na vzývanie zlých síl, zatiaľ čo pred prvou bonusovou skladbou Todos Os Santos nám zase požehnali veľkým krucifixom s červeným laserom a neskôr si Ribeiro na moment kľakol pred svoj stojan s mikrofónom, kde mal lanom priviazaný malý krížik, takže vyzeral, akoby sa k nemu modlil. Táto pieseň však bola zaujímavá ešte jednou vecou. Fernando pri nej zmenil posledný riadok pri záverečnom spievaní refrénu, takže namiesto ,,Faz dia em Portugal“ zrazu odznelo: ,,Faz dia em Bratislava“.

 

Počas príhovorov medzi skladbami sa Ribeiro nezabudol zmieniť, akí sú radi, že sa zase k nám vrátili a ako nás majú radi. No najviac sa mi páčili azda slová, ktoré vyriekol pred údajne záverečnou piesňou Alma Mater: ,,Táto skladba je špeciálna pre nás aj našich fanúšikov nielen v Portugalsku, ale po celom svete a sme ku**a hrdí, na to, že sme ju napísali práve my a nikto iný!“ A jednoznačne majú byť na čo hrdí právom. Alma Mater je totiž nepochybne jedným z ich najikonickejších diel a bolo skvelé si ju opäť s nimi zaspievať. 

 

Hoci bolo veľmi ťažké sa rozlúčiť s týmito portugalskými vlkolakmi, nakoniec nás predsa museli opustiť. Ale aspoň nám zase zanechali krásny zážitok a môžeme dúfať, že sa čoskoro opäť vrátia. Už dávno som sa takto
výborne nikde nebavila od prvých minút úvodného setu až po posledné sekundy toho záverečného.

 

Setlist: Em Nome Do Medo, 1755, In Tremor Dei, Opium, Awake, Night Eternal, Breathe (Until We Are No More), Everything Invaded, Evento, Mephisto, Vampiria, Alma Mater; Bonus: Todos Os Santos, Full Moon Madness