Začnem takým malým ohliadnutím do minulosti, a to konkrétne na 21. apríl 2016. Presne v tento deň som bol svedkom výnimočného koncertu STEVENA WILSONA vo Viedni v rámci Hand. Cannot. Erase. Tour. Steven pôsobil po celý čas koncertu nejako utlmene a smutne. Jeho zádumčivé a emotívne skladby zneli neobyčajne priamo a niekedy až depresívne. Za všetky spomeniem aspoň fenomenálnu Routine, ktorá spolu s videom bežiacim vzadu na plátne vyvolala gejzír melancholickej energie. Ešte aj dnes, keď si ju vypočujem, mi behajú zimomriavky po chrbte.

 

Každopádne, presne v tento aprílový deň umrel Prince a.k.a. Symbol a.k.a. TAFKAP a to bolo vysvetlením Stevenovej nálady. Ako sám priznal, správu o jeho smrti sa dozvedel asi dvadsať minút pred koncertom a bolo pre neho veľmi ťažké vôbec vyjsť na pódium. Ako poctu svojmu veľkému vzoru a inšpirácii zaradil vtedy medzi prídavky aj jeho Sign Of The Times a bolo vidno, že ju hrajú spolu s kapelu úplne prvýkrát, s mnohými chybami, čo však ešte umocnilo ohromný zážitok. To sa vám však pridávajú piesne, keď máte v kapele esá ako Guthrie Govan alebo Marco Minnemann.

 

Pre mňa to bol jeden z najlepších koncertov, aký som kedy videl, a to ich, veru, už bolo požehnane. Jedinou malou nedokonalosťou bol len poloprázdny Gasometer. Mal som pocit, že s výberom miesta si usporiadatelia odhryzli príliš veľké sústo, ktoré nemali šancu prehltnúť.

 

Napriek tomu všetkému, keď som sa dozvedel, že Steven 14. Februára znova zavíta do Viedne a znovu do Gasometru, veľmi dlho som váhal so zakúpením lístkov. Dôvodom bol posledný album To The Bone, ktorý je všetko možné len nie progresívny rock alebo metal, ktorý by ste čakali od kedysi lídra dnes už takmer kultových Porcupine Tree. Ide síce o vynikajúci, ale stále len pop v niektorých prípadoch až disko. Na návštevu koncertu som sa odhodlal až po vypočutí spomínaného albumu na vinyle, kde vynikla úžasná a silná produkcia, ktorá dala všetkým skladbám potrebný náboj. Tento album obsahuje aj slovenskú stopu, keďže v dvoch skladbách sme počuli aj gitaru Davida Kollara. 

 

Ten bol dokonca aj jednou z gitarových alternatív na tomto turné, čo sa však nakoniec nestalo. Napriek tomu, už pri vstupe dovnútra lákali pozvánky na jeho meno ako predkrm pred hlavnou hviezdou večera. Neviem, či som prišiel neskoro alebo sa niečo zmenilo, ale vidieť tohoto slovenského gitaristu sa mi nepodarilo.

 

Keď som vošiel do samotnej sály, preľakol som sa dvoch vecí. Prvou bol úplne natrieskaný priestor Gasometru, oproti poslednému koncertu tam bolo minimálne dvakrát toľko ľudí a možno bolo aj vypredané alebo aspoň veľmi blízko k naplneniu maximálnej kapacity. Naozaj nebolo kam stupiť a chvíľu mi trvalo nájsť si aspoň aký-taký priestor na prežitie. Druhou bola diskoguľa. Áno, nad pódiom bola zavesená pravá, nefalšovaná diskoguľa, presne taká istá, ako si ju pamätám z dedinských diskoték zo začiatku deväťdesiatych rokov. „What the f*ck?“, ktoré mi prebehlo mysľou, snáď bolo aj počuť. No nič, treba ísť do toho, Steven sa hádam úplne nezbláznil.

 

Set začal presne s úderom ôsmej hodiny premietaním krátkeho filmu Truth, ktorý nás mal trochu vtiahnuť do reality dnešného bytia plného manipulácie. Následne nás zaplavilo svetlo a neuveriteľne čistý zvuk. Začalo sa trochu pozvoľna skladbami Nowhere Now a Pariah z nového albumu. Ja som sa špeciálne tešil na Pariah, lebo som očakával, že ako hosťujúca speváčka sa ukáže aj famózna Ninet Tayeb. Tá sa síce ukázala, ale oveľa väčšia, ako som si bol ochotný pripustiť. Jej hlas bol totižto púšťaný iba zo samplov a jej obrovská tvár premietaná na jemnú sieť natiahnutú pred pódiom. Okrem nej, samozrejme, počas koncertu bežala projekcia na veľkom plátne za hudobníkmi. Škoda, že neboli zapnuté aj bočné plátna, občas som mal problém vôbec vidieť, čo sa deje na pódiu.

 

Po tomto vlažnejšom úvode sa koncert začal dostávať do obrátok vďaka veciam z Hand. Cannot. Erase., konkrétne Home Invasion a Regret #9 , aby sme sa vrátili o pár rokov dozadu až k ére Porcupine Tree a ich The Creator Has A Mastertape. Od tej chvíle som bol plne v moci tohto talentovaného génia a myslím, že všetci prítomní sa veľmi dobre bavili. Koncert mal spád a ja spomeniem hlavne People Who Eat Darkness, ktorá bola doplnená typicky „wilsonovsky“ strašidelným videoklipom. Ani sme sa nenazdali a mali sme za sebou prvých osem skladieb, po ktorých si muzikanti na chvíľu odbehli do zákulisia na malú potrebu, teda vlastne, na malú pauzu.

 

Po asi dvadsiatich minútach sa páni muzikanti vrátili a rozbalili ďalšiu pecku od Porcupine Tree Arriving Somewhere But Not Here. A potom to prišlo. Steven sa trochu rozrozprával a priblížil nám svoj vzťah ku kvalitnej popovej hudbe. Teda popu, ktorý predstavuje Depeche Mode alebo Kate Bush a nie nejaký Justin Bieber. Úprimne, mne to viac prišlo ako ospravedlnenie k nasledujúcej skladbe, ktorou bola disko Permanating. Ako poznamenal sám Steven, chcel by vidieť, ako sa tvária všetci prítomní metalisti v tričkách Opeth alebo Machine Head. Nevadí, prežili sme, dokonca to vyzeralo, že sa väčšina ľudí veľmi dobre baví. Ja som však už asi na takéto úlety starý (aj keď Disco Queen od Pain Of Salvation ma naozaj berie).

 

Potom to už však bola naozaj parádna jazda až do úplného konca. Ani neviem, ktorú skladbu vyzdvihnúť. Všetky boli strhujúce a videoklip ku The Same Asylum As Before to dotiahol do úplnej dokonalosti. Super, nádhera. Po ďalšej deviatke skladieb bol skoro koniec, ale muzikanti sa dlho nenechali presviedčať na prídavky. 

 

Tam sa znovu dostalo na starších Porcupinov a potom na malé prekvapenie. Steven sa ospravedlnil za už spomínaný spackaný cover Sign Of The Times od Princa spred dvoch rokov. A ako satisfakciu ju zahral znova. Teraz už bezchybne. Ako ukončiť tento trojhodinový večer v spoločnosti úžasnej hudby a diskogule ? Áno, ako úplne posledná zaznela The Raven That Refused To Sign. Dokonalosť sama. A potom koniec.

 

Steven bol celý večer vo vynikajúcej pohode. Predstavil svoje nové hodinky, spripomienkoval nemecké chladné publikum a chvíľu si doberal aj samotného Nicka Beggsa (basgitara). Bolo radosťou ho sledovať, komunikatívny, vtipný, jednoducho bolo vidieť, že si koncert užíva.  Spomeniem aj bezchybnú kapelu, ktorá hneď po koncerte zavítala medzi nadšených divákov rozdať nejaké tie podpisy.

 

Čo viac zostávalo? Už len sadnúť do auta a za zvukov posledného albumu tohoto génia spomínať na ďalší nezabudnuteľný koncert plný progresívneho metalu, rocku a občas aj popu. Veď dobrá hudba sa môže hrať aj pod krútiacou sa diskoguľou. Ja už o tom viem svoje.

 

Setlist : Nowhere Now, Pariah, Home Invasion, Regret #9, The Creator Has A Mastertape, Refuge, People Who Eat Darkness, Ancestral, Arriving Somewhere But Not Here, Permanating, Song Of I, Lazarus, Detonation, The Same Asylum As Before, Heartattack In A Layby, Vermillioncore, Sleep Together, Even Less, Sign Of The Times, The Raven That Refused To Sign


Použité zdroje:
Pavol ‘Pelgi’ Oravec