V sobotu 6. júla bolo v Banskej Bystrici pekné počasie. Priam až stvorené na vonkajšie aktivity. Napríklad na open air koncert? Ó, áno, a ešte aký! Päť kapiel, sedem speváčok, tóny od poprockových po metalové. Také bolo popoludnie a večer na banskobystrickom amfiteátri.

 

Takmer až minifestivalový program otvorila kapela REBELSKY. Nehrali pre stovky ľudí, ale pár desiatok v čiernych tričkách už posedávalo na lavičkách alebo okupovalo predné zábradlie aj o takejto relatívne skorej koncertnej hodine. Veď kto chce byť na vystúpenie headlinera v prvom rade, musí si miesto strážiť už od 16:00. Mladá partia z Levíc predviedla príjemný set, ktorý prítomní ocenili a povzbudili aj nového gitaristu, pre ktorého to bolo len druhé vystúpenie v radoch Rebelsky.

 

Ľudia neustále prichádzali a určite bolo pre nich lákadlom aj vystúpenie kapely SYMFOBIA. Symfometalová partia z Nitry sa teší na slovenskej scéne celkom veľkej obľube a inak tomu nebolo ani v Banskej Bystrici. Do čierno-zlata odeté speváčky Erika a Simona mali pekne podelené úlohy, čo pôsobilo príjemne a zladene. Predviedli najmä skladby z najnovšieho albumu Smog Of Tomorrow, ale pár kúskami pripomenuli aj svoj debut.


A ľudia ešte stále prichádzali. Pred už slušnú kopu rockerov a metalistov sa na pódium postavila TANJA. S českou rockerkou a jej muzikantmi sme preplávali z metalových vôd do rockovejších a myslím, že hitmi ako Kam jen jdou lásky mé či Schoulená (v origináli duet s Láďom Křížkom z Citronu) potešila najmä starších rockerov. A kde bolo treba mužský vokál, zhostil sa tejto úlohy gitarista Pavel Hanus. Ten spolu s Radimom Pařízkom a Djordjom Eričom nehrajú len na koncertoch s Tanjou, ale najmä s českou legendou Citron.

 

Potom prišiel prvý vrchol večera. Hlavným lákadlom najmä neskôr narodených či fanúšikov moderného metalu. Teda tak to aspoň vyzeralo v úvode setu AMARANTHE. Švédi si však postupne získali srdcia asi do polovice naplneného amfiteátru a na ich metalovej diskotéke sa naozaj zabavili takmer všetci. Súčasnými koncertmi dáva kapela do pozornosti svoj nový album z jesene minulého roka Helix.


Na pódiu sa bolo na čo pozerať, pretože všetci traja vokalisti a traja muzikanti vkladali do svojho vystúpenia celé svoje srdce (a aj ostatné časti tela). Páni si svoje oči popásli na zvodnej Elize Ryd vykopávajúcej odhalené nohy do všetkých strán, dámam padol pohľad na Nilsa Molina, ktorý hádzal vlasmi pri spievaní čistých vokálov, alebo Henrika Englunda Wilhelmssona, ktorý mal na starosti „nečisté“ vokály. Amaranthe ako jediný „nečesko-slovenský“ hosť dňa boli veľmi živým a príjemným spestrením, ktoré poriadne naštartovalo návštevníkov na hlavnú hviezdu večera aj skladbami ako Drop Dead Cynical či Breakthrough Starshot.

 

Úlohu headlinera si 6. júla vyslúžila kapela ARAKAIN a zhostila sa jej so všetkým, čo k tomu patrí – s oponou s logom v úvode, svetelnou šou, svetelnými panelmi, ale najmä s overenými hitmi a československou metalovou kráľovnou.


Úvod setu však najskôr patril len pánom v kapele a Honzovi Toužimskému za mikrofónom so skladbou Paganini. Ubehli potom ešte ďalšie štyri skladby (napríklad Hlas krve či Dnes ješte ne z nového tohtoročného albumu Jekyll & Hyde), kým prišla metalová tigrica. Tá, ktorá pred 33 rokmi s Arakainom začínala a podľa vlastných slov s ním aj skončí. LUCIE BÍLÁ. Vo svojej sólovej kariére sa síce metalu veľmi nevenovala, no bolo vidieť, že tento žáner jej prúdi v žilách.

 

Publikum jej od začiatku patrilo a vychutnávalo si skladby ako Metalománie, Dotyky či Chyba lávky v jej podaní naživo. Nezabudla upozorniť aj na svoju charitu a opäť privolať na pódium frontmana Honzu. Do konca vystúpenia už spievali spolu, okrem iného aj novinku Jen vaše ruce či cover pecky od AC/DC Tygřice.

 

Po skončení setu kapela odišla, no po chvíli sa za burácania davu vrátila, lebo ako Lucie poznamenala, nemôžu odísť bez toho, aby zahrali Zimní královnu. Ulahodili tým nielen pánovi, ktorý sa tejto skladby dožadoval v prvých radoch už v strede setu, ale aj všetkým dlhoročným fanúšikom legendy, ktorá hrá kvalitný český metal už viac ako tri dekády.

 

Päť kapiel na jeden deň je síce celkom „zaberák“, ale pozitívne na tom je, že si tam každý návštevník našiel niečo svoje. No s najlepším pocitom odchádzali z koncertu tí, ktorí majú radi ženské hlasy v tvrdej hudbe. Tento line-up určite naplnil všetky ich očakávania a verím, že cestu do srdca Slovenska neoľutovali.