Utorok 6. augusta sme mali na výber len v Bratislave hneď dve akcie. Mohli sme si vybrať medzi Parkway Drive alebo výrazne tvrdšiu kombináciou HYPOCRISY, SOILWORK a DOOMAS. A to nehovorím o tom, že niektorí už vyrazili aj smerom k bránam Brutal Assaultu. My sme su vybrali to najtvrdšie v ponuke a najbližšie vzdialenostne, keďže s Brutal Assault sa zmienené koncerty porovnávať nedajú.

 

Zohrievať tentokrát nebolo treba nikoho. O to sa bohato postaralo počasie, ktoré z MMC urobilo horúci kotol. Ako prvý podeň prišli podložiť pár polienok naši domáci Doomas. Tí v rámci približne polhodinku trvajúceho setu previedli svoje klasické kvalitné vystúpenie. Na svoje si isto prišiel každý ich fanúšik, keďže odznel mix starších a novších vecí. Na rozdiel od Gothoomu však tentokrát nechali démona cthulhu (ktorého inak, len tak na okraj, vraj vymyslel americký autor hororov Howard Phillip Lovecraft) doma. A tak skladbu Portal odohrali len tak bez pomoci pekelných síl, čím možno aj urobili chybu - možno by peklíčko platilo na zvukára a polepšil by sa.


Azda jedinou chybou či skôr smolou, ktorú som už nadškrtla, bolo, že si vytiahli najkratšiu zápalku ohľadom kvality zvuku. Aspoň mne uši hlásili prerážanie Erikovych bicích do popredia pred všetko ostatné. Dostať ich dozadu dokázal len Peťov vokál. Za to chlapi ale naozaj nemohli, snažili sa podať najlepší výkon, aký len dokázali. Ako inak nechýbala ani spolupráca s publikom, čo niektorých predsa len rozhýbalo. Rozhodne to však nebolo to, čím ich fanúšikovia častujú zvyčajne.

 

Setlist: Seven SinsLa MuertePortalAbbysForlorn

 

Tesne po ôsmej už na pódium vybehli prví zahraniční hostia večera. Tými nebol nikto iný než Soilwork, ktorých ste si mohli u nás vychutnať už druhýkrát v rámci roka. A aj tento raz prišli bez gitaristu Davida Anderssona. Namiesto neho sme, podobne ako v januári, videli suplovať Simona Johanssona (Wolf, Memory Garden, Bibleblack). Čo sa týka postu basgitaristu, na basu v oboch prípadoch koncertov na Slovensku zabrnkal Rasmus Ehrnborn.

 

Švédi (jedni aj druhí) mali už, našťastie, lepší zvuk. To zrejme spôsobil aj fakt, že si priniesli vlastného zvukára. No a keďže čas pokročil, pritiahli pred pódium aj výrazne väčšie publikum. Všetci sme sa varili vo vlastnej šťave, ak nie i v tej vedľa stojacich susedov, no bola to len malá cena za vychutnávku kvalitných kapiel, ktoré sa nám striedali na pódiu.


Pred skladbou Full Moon Shoals vokalista Björn Strid trochu ,,poškádlil" prítomných pár otázkami: ,,Čo je dnes za deň? Nie je náhodou utorok? A vy už ste ožratí, aj keď zajtra idete do roboty?“ Po tejto konkrétnej pesničke sa mu zase zdalo, že je dav príliš ticho a radšej sa uistil, či sme ešte tam.

 

Raz darmo, veľké meno sa pozná. Soilwork predvádzali poriadne dynamické vystúpenie hodné kapely ich úrovne, bohato dopĺňané prácou s publikom. Na každom jednom členovi skupiny ste pritom mohli pozorovať, ako všetko prežívali, precítili. Napriek tomu sa to azda najviac dalo vidieť v gestách Björna, Simona a druhého z gitaristov Sylvaina Coudreta. Samozrejme, u Björna ste zapálenie pre to, čo robí, jasne mohli počuť aj vo vokálnom prejave, čím ešte umocnil zážitok. Celkovo však bolo paradoxom, že najviac na pódiu vystrájal Simon, ktorý u nich iba zastupuje Davida.

 

Soilwork odohrali zhruba hodinku trvajúci set. Keď sa už zdanlivo blížil koniec, ľudia sa netvárili, že by ich niekam chceli pustiť, a tak sa vzdali. Björn spočítal zostávajúci čas ešte aspoň na jednu skladbou. Tou sa stala Stålfågel, ktorou uzatvorili svoj set, aby prenechali priestor Hypocrisy.

 

Setlist: Arrival, Like The Average Stalker, Nerve, Full Moon Shoals, Living Infinite I, Death In General, The Akuma Afterglow, Drowning With Silence, The Phantom, The Ride Majestic, Stabbing The Drama, Stålfågel


Večer temnotou začal, potom trochu ustúpil svetlu, aby nakoniec všetko uzavrela totálna tma. A tou Hypocrisy rozhodne nešetrili nielen v hudbe. Väčšinu času bolo dosť ťažké vidieť viac ako len siluety jednotlivých členov legendárnej bandy pod vedením vokalistu, gitaristu, ale hlavne frontmana Petra Tägtgrena. Iba kde-tu vyskočil červený opar, skoro akoby sa otvárali pekelné brány, čo možno ani nebolo ďaleko od pravdy, aby sme im mohli nahliadnuť aspoň trochu do tváre.

 

No nebolo to len o deathmetalovom masakri, ktorým na nás nekompromisne udrela táto za surova kalená švédska oceľ. Občas prišli aj vtipné momenty, keď sa Peter prihováral publiku. A, veruže, dával poriadne perly: ,,Bavíte sa? Tu je ale že ku**a teplo! Keby som nebol taký starý a tučný, aj by som si dal dolu tričko. Lenže dnes večer sa to nestane.“

 

Čo sa týka ďalších Petrovych perál, z tých ma náramne pobavilo ešte trebárs: ,,Ľudia, tu ale vážne nie je žiadny vzduch. Kebyže si prdnem, tak by sa mi to vrátilo späť nosom.“ Po tom sa aspoň v našom rohu začal šíriť taký puch, ako keby sa niekto rozhodol otestovať Petrovu teóriu. Nuž, ale aspoň bola sranda a na moment bolo cítiť aj niečo iné než len pot. Hoci, nemôžem povedať, že by to bola príjemná zmena.

 

Podobne ako Doomas a Soilwork, i Hypo krásne spolupracovali s davom, ktorý tvorila už celkom slušná kopa ľudí na to, koľko akcií bolo na výber. Tým sa iba dokázalo, že nakoniec má asi väčšina aj tak najradšej starú dobrú deathmetalovú klasiku. Set Hypocrisy mal vďaka tomu obrovskú energiu, čím sa len ukázali sila a dosah tejto legendy. A že si vážia každého fanúšika, dokázali tým, že Peter niekoľkokrát ďakoval každému, kto prišiel a neustále si chválil, akí sme super. Následne sa nás spýtal, či chceme schudnúť, no odpoveď nepovažoval za dostatočnú, preto otázku ešte zdupľoval. Pridal však k nej aj to, akým spôsobom od nás chce, aby sme chudli priamo tam na mieste. Mali sme kilá vypotiť pohybom.

 

Niektorí zrejme Petrovu výzvu zobrali vážne, lebo po tomto sa v dave začal tvoriť najskôr mosh pit, ktorý pozvoľna prešiel do circle pitu. A to, že mnohí mali ku kapele veľmi blízko, sa jeden z fanúšikov rozhodol dokázať napríklad aj nenápadným prekĺznutím na pódium, odkiaľ ho po možno dvojsekundovom headbangovaní odviedla ochranka.

 

Stále spomínam len Petra, ale popri ostatných bol najvýraznejšou postavou na pódiu práve on. No to som ešte nespomínala jeho vokálny výkon, kde predvádzal až šialené prechody medzi growlom a screamovaním. Nestíhala som sa tomu čudovať, keďže som na neho skôr zvyknutá len pri jeho druhom projekte Pain, čo je naozaj úplne o niečom inom. Lenže nie je v kapele sám, však? Takže nesmiem zabúdať aj na tú parádnu smršť, čo po hudobnej stránke predviedli jeho kolegovia. Jednoducho metal ako remeň.

 

Hypo sa s nami rozlúčili krátko pred jedenástou, teda ešte v relatívne ideálnom čase (ak ste nedocestovali do Bratislavy z ďaleka) na dobré vyspatie sa na raňajšie vstávanie do roboty.

 

Setlist: Fractured Millenium, Valley Of The Damned, End Of Disclosure, Adjusting The Sun, Eraser, Pleasure Of Molestation, Apocalypse, Fire In The Sky, Carved Up, Warpath, The Final Chapter, Roswell 47

 

V celkovom merítku išlo o vydarenú akciu s úplne parádne poskladanou zostavou kapiel. Kto bol, nemusí ľutovať, kto nie, snáď to oľutoval už pri prvých pokecoch s kamarátmi, ktorých tam mal. Azda fakt jediná vec, čo ma aj mrzí, bol ten spackaný zvuk Doomasu. Ten by si rozhodne zaslúžili oveľa lepší ako mali.