No konečne!!! Jeden by pomaly aj zabudol, aké je to pustiť si nový vinyl a vzápätí byť naplnený absolútnym potešením a s tým šteklivým pocitom na šulínovi, pulzujúcim radosťou, že sú po tých všetkých hip-hopových ptákovinách, popových je(b)mnostiach a alternatívnych psychotík pre artových hipsterov, načančané zlatokopky a trápne pohoďácke festivaly, stále ešte medzi nami fanatickí muzikanti, vyhranené vydavateľstvá a na všetko prístupní producenti, ktorí stále milujú death metal a s pravidelnou periodicitou vydávajú skvelé opusy. A práve medzi takýchto pošahancov patrí aj legendárna smrteľná banda Sinister z holandského Schiedamu.   

„Ak chceme naďalej hovoriť o holandskej smrteľnej romantike, musíme namiesto pevných a precíznych štruktúrach death metalu siahnuť po flexibilných a tolerantných koncepciách. Takejto flexibilnej koncepcii smrteľného kovu, ktorá by vyhovovala holandskej scéne death metalu, by mohol zodpovedať spoločný menovateľ, na ktorý by sa dali uviesť najprotichodnejšie formy expanzie, napríklad prekračovanie hraníc žánrov, expanzia smerom k artistnosti, k poetickému terénu, ale aj dodržiavanie charakteristických znakov tohto subžánru. Jednoducho taký synkretizmus po vzore predchádzajúcej dosky, teda narúšanie hraníc medzi hudobnými žánrami, prelínania epiky, brutálnej agresie a výbornej techniky.“



Ale srať na takéto pseudointelektuálne drísty! Sinister sa nestrápňujú onanovaním na verejných hajzloch, ale svoj talent a um dotláčajú až k smrteľnej dokonalosti a záhrobnej extáze. Túto ich národnostnú dokonalosť si len tak nenechajú sprasiť a po nie príliš vydarenom albume Dark Memorials (2015) a skvelo prijatou fošničkou Syncretism (2017) prišli s ďalšou časovanou bombou v podobe najnovšej dosky. Nové kompozície si doslova našili na mieru, a to človeku pripomenie, prečo žerie práve death metal a aký ten vlastne dokáže byť, keď sa ocitne v povolaných rukách, s perfektným, mnohovrstvenným, nadupaným soundom. Dokonalou antistresovou zábavou, nie? Avšak rozum tomu neverí a nový opus Sinister hádže do kategórie mierne nadpriemerných, ale nie geniálnych dosiek, čomu sa srdce búri a impulzívne škrtí prítok reverzibilne naviazaného molekulárneho kyslíku do mozgovne. Až blízky komatózny stav srdcový sval presviedča, že doska zastane úplne tesne pred vrcholom najvyššieho hodnotenia.

Poctivá holandská chronická smrť, ktorý sa tvári ako klasický death metal, ale v skutočnosti je to vzorový príklad kvalitnej európskej smrteľnej školy s progresívnymi detailami a krutou agresiou. Už vyššie uvedená nevyhnutnosť voľby medzi dvoma vylučujúcimi sa (a často nepriaznivými) možnosťami dáva tušiť, že každý si bude musieť urobiť mienku sám. Je to ale úplne absurdné a človek by si pomaly nafackoval pre svoju neschopnosť zodpovedne rozhodnúť. V každom prípade, je to skvelý opus, ale keď nemáte radi death metal, asi plný počet pointov mu nedáte.

spustiť videospustiť video

Nič pre blahoslovené fanynky päťdesiatich odtieňov erotickej hystérie, načančaných metrosexuálov a jebnutých ex... Dobre vykvasený lekvár, ktorý namiesto večného života v pekle prináša chuť naplno sa venovať jestvovaniu teraz a tu, na tomto svete. Žiadna tendenčná, neinvenčná a nudná popina, ani vegánstvom pogrcaná komercia, ale skutočný deathík s kúskom starej školy, štipkou progresie a porciou moderného smrteľného žrádla.

spustiť videospustiť video

Záhrobný atmosférický pochod „The Funeral March“ dokonalo uvádza brutálny sekaný úvod titulky, ktorou deformujú praktiky svätej ríše takým spôsobom, o akom by sa ani najfanatickejšiemu pánbičkárovi neslýchalo. Rýchla komplikovaná riffáž so signifikantným výrazom, záhrobným murmurom, podfarbená skvelými sólami a zmenami tempa. No tretia „Apostles of the Weak“, skladateľská i muzikantská genialitka, na pomerne veľkom časovom priestore ukazuje pútavo, záživne a surovo nielen bežné praktiky klasického deathíku v najhnusnejšej podobe, ale tiež famózne mapuje blackové pohnútky tejto zvrátenej bandy a patopsychologický vývoj všetkých zúčastnených hladných apoštolov bez toho, aby to akokoľvek narušovalo spád a brutálnu obludnosť tejto vrcholnej kompozície tohto opusu. „Unbounded Sacrilege“ svojím usadeným thrashovým tempom, iracionálnou melódiou, prenikavými sólami a klišéovitým riffom privádza takmer ku kolapsu. Krásne prelínanie metalových subžánrov, kde hlavný prím hrá, samozrejme, death metal. Asi najúdernejšia vecička na doske. Kárované papuče sa mi vyzúvajú z natiahnutých čongáľov a padajú do unikátneho smrteľného zážitku v podobe „Unique Death Experience“, kde v skvelom trasohlavovom tempe ide rozhodiť krčné stavce a svalové ramenné úpony dostávajú totálne zabrať. Mozgovňa nechápe tento sonický atak a bráni sa len tak, že dáva signál k prihlúplemu výrazu vypučených buliev a dokorán otvorenej chlebárne. Už sa tie orgazmy nedajú počítať... skvelé! Šesťminútová „Scourged by Demons“ metie svojou psychotickou výstavbou, často opakujúcim sa zjednocujúcim riffom a začlenením ťažkej zadoomanej pasáže či časti so skresleným deklamovaným hlasom. Sinister ukájajú svoje dramatizačné ambície inovatívnym oblizovaním iných metalových subžánrov a treba skonštatovať, že im to sakra vychádza. Po krátkom orchestrálnom úvode s prenikavou intenzitou prichádza tretia „Suffering from Immortal Death“, ktorá si k sebe okrem rýchlosti pribalila aj batoh progresie a brutality. Toto je ako pichnúť svoj päťprstý hnát do drvičky odpadu, veľa krvi, roztrhané franforce mäsa a kúsky kostí rozprcnutých po celej stene. Tak toto naozaj nie sú otravné estrogénové monológy odvrhnutých tupých vagín, psychicky toľko zužovaných odpornými šovinistickými zmrdmi. Je to vrcholne tvorivá imaginácia, náladovosť, pocitovosť, lyrika, jednoducho geniálne miešanie kovových téz disparátneho pôvodu. „Oasis of Peace (Blood from the Chalice)“ po akomsi priblblom mníšskom chorálovom úvode je ako tajný spínač, ktorý vo vytúnovanom autíčku aktivuje dobre zašité fľaše s dusíkom pre lepšiu akceleráciu. Strašná ppp...pecka... už sa zakokoktávam... To snáď ani nie možné, to, čo sa deje v tejto skladbe, nevymyslí ani shakespearovský psychopat sediaci na premiérskej stoličke. Toľko protichodných a navzájom nekompatibilných elementov, ktoré dávajú v celku zvrátenú guču, pri ktorej krúti hlavou aj ten najignorantskejší hlupák.

Korunou opusu je epický skoro šesťminútový útvar „The Ominous Truth“, v ktorom si preberá veľa z čierneho „symfo“ podzemia a zároveň sa narúšajú hranice medzi deathmetalovými školami, ale len vo vzťahu k holandskému death metalu. Zdôrazňuje nevyhnutnosť širších a tolerantnejších koncepcií smrteľného kovu a definuje postulát „holandský death metal“ ako prekračovanie hraníc "agresívnej hudby“. Záverečná krátka etuda „Entering the Underworld“ je len muzikantskou jednohubkou a dáva možnosť k pohodovému vnemu záverečných tituliek tohto vydareného hudobného počinu.

Moje hodnotenie:

Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 1Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 2Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 3Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 4Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 5Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 6Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 7Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 8Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 9Sinister deformujú svätú ríšu (recenzia) - 10