Predstavy o dnes už 58-ročnej Sheryl Suzanne Crow si môže robiť hoci kto, lebo k dispozícií má jej dlhú, vyše dvadsiatku rokov trvajúcu kariéru, takže je možné ju porovnávať, o jej hudbe uvažovať a hlavne je čo počúvať.

„Crossovanie country, bluesu a poprocku je stále živé,“ prehlasuje táto postaršia, stále skvelo vyzerajúca oriešková princezná. „Pulzuje a je plné života,“ dodáva jedným dychom. A prečo aj nie, keď je v rukách takých tvorcov ako je práve Sheryl, ktorej kariéra začala v úlohe backvokalistky na turné Bad Michaela Jacksona, pokračovala spoluprácou s Nealom Schonom či Kenny Logginsom a následne vrcholila jej úspešnou sólovou kariérou, počas ktorej spolupracovala s kade kým. Na najnovšom, už jedenástom opuse si prizvala tie najväčšie mená súčasnej country, blues či popového mainstreamu, aby s nimi kolaboroval na klenotoch svojej novej kolekcie. „Niekedy krížená hudba dáva zmysel, niekedy aj nie,“ dodáva záverom, „ale trpezlivé hľadanie vždy prinesie nejaké to ovocie“. Treba však dodať, že v prípade Threads nejde o žiadne hniličky, ale sú to veľmi zaujímavé, zrejúce kúsky, pri ktorých si zrejme každý strekne do textilu.


spustiť videospustiť video

Sheryl Crow vždy dokázala, ako správna eklektická hudobníčka konca druhého a začiatkom tretieho tisícročia, priniesť do svojej hudby všemožné vplyvy, a pri tom ostať „utopená“ vo svojom charakteristickom rukopise. Vytŕčajú tu elementy modernej country scény, ktoré sú spútané charakteristickým vokálom. Vďaka hosťom preblysne v mnohých témach a inštrumentáciách či vokáloch určitá nekompromisnosť, ktorá uspokojí každého, aj erudovaného i nenáročného receptora.

Našťastie, nový album nie je len o individualitách, aj keď tento opus nimi doslova prekypuje. Je to o koncepte, empatii i energii. Skvelo namiešaná zostava s vynikajúcou rytmikou a speváckou prvou líniou sa doplňuje doslova vzorovo. Podobne svedomito spolu splývajú aj jej kompozičné alebo aranžérske vplyvy, a tak sa úplne prirodzene môžu v jednej skladbe spolu s ňou spichnúť Eric Clapton, Sting a Brandi Carlile ako v harrisonovke „Beware of Darkness“, či bluesrocková Bonnie Raitt a soulová Mavis Staples v namodralej dvanástke „Live Wire“.

Celá nahrávka má kompaktný sound a jednotlivé kompozície sú dosť podobné (česť výnimkám) a tak sa prirodzene prelievajú jedna do druhej, aby sa od seba odlišovali len už spomínanými hosťami, ktorí sú zárukou profesionálnej náročnosti, podmienenej znalosťami ich domovského štýlu, jej harmónií a postupov. Hostia virtuózne ovládajú svoje nástroje či hlasivky a ich špecifické štýly, ktoré v spojení so Sheryl vykazujú schopnosť veľkých dynamických rozpätí. K nosnému rozvíjaniu nápadov používajú modulácie a kontrasty charakteristických inštrumentálnych či vokálnych rukopisov, kde rytmika, ako hnací motor tejto country-blues-pop-rockovej kolekcie, ostáva relatívne jednoduchá a monotónna. Jemný „country“ základ si Sheryl väčšinou zachováva, len namiesto nejakého poprocku sa jej vrcholne sofistikovaná pesničkárska muzička s množstvom skladateľských spôsobov a mnohými aranžérskymi prostriedkami posúva ďaleko za poprockové horizonty.

Niekedy len zvukom použitých, väčšinou akustických nástrojov, ale napríklad decentný, zvláštne zadumaný kúsok „Redemption Day“ (ktorý pochádza z jej druhého albumu) nemá s poprockom skoro nič spoločné. Johnny Cash dal tejto kompozícii akýsi posmrtný opar, až zimomriavky behajú po tele a chlpy stoja na každom kúsku zarasteného tela. S pomocou ďalších hostí ako Stevie Nicks, Willie Nelson a Emmylou Harris, či s menom fenomenálneho country speváka a gitaristu Chrisa Stapletona ani nemôže Sheryl rátať, že výsledný efekt sa bude dať zaradiť do škatuľky poprock.

To platí aj pre dylanovskú klasiku „Everything Is Broken“ s famóznym Jasonom Isbellom, alebo pre jemnú „jaggerovku“ „The Worst“ hodenú do akustického hávu s pomocou samotného Keefa. Pod kožu sa vtiera aj countryovka „Border Lord“ s vokálom jej pôvodného skladateľa Krissa Krisstofersona, ako keby vystrihnutú z nashvillského recitálu, ktorá doslova uhranie svojou magickou silou, podobne ako ústredný motív rockovinky „Still The Good Old Days“, v ktorej sa vybláznil Joe Walsh pripomínajúc si svoje najlepšie časy v James Gang. V niektorých skladbách sa ponorila do absolútne popového tónu, ako v „Wouldn't Want To Be Like You“ s hosťujúcou St.Vincent, alebo jemnou baladickou melodikou kreslí kontúry hitového pomaláča v zaujímavej „Don't“. Z dramaturgického hľadiska je veľmi pútavá aj krehká pecka „Flying Blind“ s hlasom Jamesa Taylora, ktorá úplne vystihuje podstatu tohto materiálu.

Celkovo sa zdá, že priebeh inštrumentálnych či vokálnych kontrastov dokonale umocnil striedanie nálad. Sheryl sa podarilo dokonale vyriešiť jeden z najväčších problémov takýchto crossoverových albumov, a to vhodnou a logickou formou skladieb.


Moje hodnotenie:

Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 1Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 2Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 3Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 4Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 5Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 6Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 7Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 8Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 9Sheryl Crow s priateľmi nahrala skvelý album (recenzia) - 10