Naposledy sme si APOCALYPTICU v našich končinách mali možnosť užiť minulý rok v bratislavskej Inchebe. Avšak tentokrát boli podmienky nastavené úplne inak. Žiadne štyri steny naokolo, ale iba tráva, stromy, nad hlavou hviezdna obloha a akustika, ktorá sa niesla do diaľky až tak, že si skvelú hudbu užívala celá Sereď.

 

Za poslednú dobu veľké množstvo ľudí prekvapilo, že zrazu nie sú koncerty tak často iba v Bratislave. Leto prinieslo projekt In Castle, v rámci ktorého hudba zapĺňa amfiteáter v Seredi. A nielen hudba. Veľkosť mien a atmosféra sú veľmi lákavou ručičkou kompasu, čo vás nasmeruje na správne miesto. Pravda, keď ste zavítali do mesta 17. augusta už krátko poobede, mohli vás prekvapiť tóny hrané Eiccom Toppinenom, Perttum Kivilaaksom, Paavom Lötjönenom, Anterom Manninenom a Mikkom Sirénom, lebo sa pripravovali na večer. Pokiaľ ste prišli neskoršie a nevedeli ste nájsť správne miesto, potom vám stačilo sledovať čierne tričká, ktoré ste našli roztrúsené všade a smerovali k centru diania.

 

Amfiteáter síce ponúkal miesta na sedenie a väčšina ľudí sa najskôr posadila, no kapacitne neexistovalo, že by mohol sedieť každý. Predsa len, na najžiarivejšiu hviezdu, čo zatienila i tie svietiace nad našimi hlavami, sa prišlo pozrieť niekoľko tisíc ľudí. Nakoniec si každý ale našiel svoje miesto pred pódiom so štyrmi stoličkami a vyvýšenou plošinou s bicími, ktoré na seba upozorňovali nekonvečnosťou. Už týmto zoskupenie ukázalo, že ponúknu niečo iné ako minulý rok, keďže vtedy mal Mikko Sirén so sebou iba obyčajnú sadu. Lenže tentokrát sme mali možnosť vidieť niečo, čo miestami pripomínalo rúry z komína, ba dokonca – a to len nepripomínalo – sa na nich nachádzala aj konva na mlieko.

 

Keď odbila deviata hodina, keďže všetko bolo naplánované tak, aby si publikum užilo romantiku v objatí tmy, očakávaná štvorica konečne vystúpila na pódium a bez ďalších otáľaní za salvy výkrikov nadšeného davu spustili Enter Sandman, ktorá sa po pár minútach plynulo zmenila na Master Of Puppets. Po nich prišiel prvý z mnohých príhovorov. Približne po každej druhej skladbe sa vždy Eicca prihováral fanúšikom. Pravda, raz si prítomných zobral na paškál Perttu, lebo Eicca si musel ísť vymeniť struny. A hoci v Inchebe skôr predvádzali seriózne predstavenie vážnej hudby, tentokrát padli aj nejaké tie vtípky. Napríklad sa Perttu zmienil o tom, že si zapli slovenské rádio: ,,Počúvali sme vaše slovenské rádio a počuli sme rap. Zhodli sme sa, že je rovnako zlý ako náš finsky.“ Alebo si robil srandu na účet Eicca a jeho bradaviek. Zároveň však oznámil aj jednu smutnú správu o Anterovi. Koncert v Seredi bol totižto jeho posledný s Apocalypticou, pričom len minulý rok sa vrátil naspäť medzi svojich, pretože je jedným z pôvodných členov.

 

Čo sa týka celkovej atmosféry, skladby z Plays Metallica By Four Cellos, lebo aj tento koncert ešte patril k turné na oslavu dvadsiateho výročia vydania debutového albumu, odznievali opäť dokonale. Lenže, ako to už býva, nebolo to všekto len potešenie pre uši, srdce a dušu, svoje dostali aj oči. Hra svetiel z reflektorov a dymu, ktorý v nich vytváral malé tornáda, robila z každého jedného člena Apocalypticy nadpozemskú, magickú bytosť. Do toho všetkého nechýbali Perttuove sólové výstupy, kedy občas narábal s nástrojom jemne, ale inokedy sa menil na hotového divocha a kradol si všetku pozornosť na seba, čo umocňoval ešte aj tým, že predstúpil o kúsok pred ostatných.

 

Samozrejme, občasne si takýmto spôsobom zase uzurpoval pozornosť i Eicca, avšak oveľa menej výrazne ako miestami až výstredne pôsobiaci Perttu. No a keďže sme sa stále nachádzali na metalovom koncerte, hoci prevlečenom do vážnej hudby, nechýbali lietajúce štice vlasov. Na každom jednom členovi ste mohli vidieť, ako si vystúpenie užíva, ba dokonca miestami bolo možné zachytiť pohyby pier, keď si do hudby ešte aj spievali len tak pre seba, bez mikrofónu. Hlasný spev bolo skôr počuť z davu, ktorý hneď na začiatku Eicca menoval za spevákov večera.

 

V Bratislave Apocalyptica dopriala publiku dvojhodinovú šou s dlhšou pauzou, ale tentokrát išli bez jedinej prestávky a Mikko Sirén sa za bicie postavil s príchodom For Whom The Bell Tolls, aby kolegom robil po zvyšok večera spoločnosť. Sotva si človek uvedomil, že už ubehlo toľko času, keď sa pomaly blížil koniec, ktorý tentokrát prišiel približne po hodine a pol, ak nerátame prídavok v podobe zrejme najobľúbenejšej Nothing Else Matters a následne One. No a ak ste odišli z koncertu o niečo skôr, mali ste šancu nechať sa sprevádzať záverečnými skladby až po auto, keďže zvuk a akustika mali poriadnu intenzitu.

 

Zhrnutie? Skvelý výber miesta, lebo tu Apocalyptica vynikla ešte oveľa lepšie a krajšie ako v Inchebe, čo bolo najviac spôsobené tým, že sa akcia konala pod holým nebom. Ale koniec-koncov, kto kedy videl, aby Apocalyptica niekedy podala zlý výkon. Nič iné než dokonalé vysoké metalové umenie sa nedalo ani očakávať. Pravda, ak sa v Seredi bude mať konať niečo takéto aj v budúcnosti, malo by to byť lepšie riešené s dopravou, ktorá pod náporom príchodu množstva áut kolabovala. A počet toaliet päť na niekoľkotisíc ľudí bol tiež žalostne malý. No zvyšok bol dobrý. Bolo čo piť aj jesť – klobáska rozvoniavala na celý areál - a aj počúvať.

 

Setlist: Enter Sandman, Master Of Puppets, Sad But True, Unforgiven, Wherever I May Roam, Creeping Death, Fade To Black, For Whom The Bell Tolls, Fight Fire With Fire, Orion, Escape, Battery, Seek & Destroy, Nothing Else Matters, One