Existujú kapely, ktoré by mal každý vidieť aspoň raz v živote. Môžeme ich nazvať pomyselnými povinnými jazdami všetkých fanúšikov rockovej muziky. Keď som kráčal v stredu 20. novembra k Zimnému štadiónu Ondreja Nepelu v Bratislave, v duchu som premýšľal, či sú jednou z týchto kapiel aj SCORPIONS. Asi nie som jediný, kto ich vníma ako večných romantikov. Azda žiadna iná kapela neprerazila s takým množstvom balád. Ale nemeckí pionieri prekonali moje očakávania na všetkých frontoch. Áno, Scorpions sú povinnou jazdou všetkých rockerov.

 

Zabehnuté hviezdy si odkrútili večer bez predkapely. Miesto toho nechali fanúšikov dvadsať minút podusiť. Celý štadión hvízdal a skandoval a desať minút pred pol deviatou konečne padla opona. Doslova. Veľká plachta s logom kapely padla a odkryla pódium, na ktorom už bežala projekcia. Helikoptéra letiaca pomedzi mrakodrapy po pár minútach konečne zhodila laná a kapela sa objavila na pódiu s veľkým treskom a piesňou s príznačným názvom Going Out With A Bang. A s rovnakou dávkou energie kapela pokračovala bez prestávky ďalšou skladbou.

 

Až po nej sa Klaus Meine prihovoril fanúšikom, ako je u takýchto kapiel dobrým zvykom, v ich materinčine. Žiadne zbytočné dlhé monológy sa ale nekonali ani vtedy, ani počas zvyšku večera. Miesto slov kapela obdarila fanúšikov radšej množstvom suvenírov. Trsátka lietali do davu jedna radosť. A bubenícke palice tak isto. Klaus ich len počas sóla v piesni The ZOO hodil do davu azda tridsať. Jeden šťastlivec dokonca pred prídavkami podal kapele na pódium vinyl a ten mu páni ochotne, s úsmevom a bez reptania podpísali.

 

Určite nikto nebude namietať, keď poviem, že Scorpions sú už páni v peknom veku. Napriek tomu si publikum omotali okolo prsta a počas celého vystúpenia z nich sršala energia na všetky strany. Hrali, ako by to mal byť ich posledný koncert v živote. Užívali si večer a s nimi aj všetci prítomní. Klaus si mal možnosť párkrát oddýchnuť, pretože kapela zaradila do svojho setu dve inštrumentálky. Počas prvej z nich sa Klaus na pódiu objavil s gitarou. Do programu sa dostalo aj sólo na bicie. Mikkey Dee sa počas neho vzniesol s celou sadou do vzduchu a miestami som mal pocit, že vypľuje dušu. Avšak po celom koncerte vyzeral, že by ešte jeden-dva také sety s prehľadom odohral.

 

Počas príprav na pieseň, ktorá asi najviac vyčnievala z programu večera, zmizli z pódia Klaus aj Rudolf. Miesto nich sa počas druhej inštrumentálnej skladby ku kapele pridal iný gitarista. Po nej už nasledovala pieseň Send Me An Angel. Celé kvarteto sa presunulo na mólo a odohralo ju akusticky. K romantickej atmosfére okrem svetielkujúcich mobilov prispeli hlavne špeciálne štadiónové svetlá a discoguľa, ktoré počas koncertu zasvietili prvý aj posledný raz. Rudolf Schenker ale nezaprel ani počas tejto piesne svoj štýl a na pódium vyšiel s akustickou gitarou v tvare véčka.

 

Scorpions, samozrejme, vo veľkom do svojej šou zapájali aj fanúšikov. Posledný refrén piesne Winds Of Change napríklad publikum odspievalo úplne samo, dokonca aj bez sprievodu kapely. Klasickú hru s opakovaním prespievaných fráz si však Klaus s prítomnými zahral až pred posledným prídavkom Rock You Like A Hurricane.

 

Každý, kto bol na štadióne Ondreja Nepelu spolu so Scorpions, zažil expresnú teleportáciu nazad do sedemdesiatych rokov. A to nielen vďaka niekoľkominútovému mixu skladieb práve z tohto obdobia. Projekcia, imidž kapely, nezameniteľný a nemenný Klausov hlas a rovnako zvuk kapely. To všetko pripomínalo roky najväčšej slávy tohto žánru. Ostáva dúfať, že Scorpions sa k nám čoskoro vrátia minimálne s takým skvelým koncertom, ako predviedli v tento večer.

 

Setlist: Going Out With A Bang, Make It Real, The Zoo, Coast To Coast, Top Of The Bill / Steamrock Fever / Speedy's Coming / Catch Your Train, We Built This House, Delicate Dance, Send Me An Angel, Wind Of Change, Tease Me Please Me, Blackout, Big City Nights, Still Loving You, Rock You Like A Hurricane