Ambiciózny megaopus „2112“ sa stal míľnikom v kariére Kanaďanov Rush. Je zrejmé, že je to jedna z najlepších a najslávnejších nahrávok zámorského progresívneho rocku vôbec a o Rush sa pri jeho vydaní začalo hovoriť ako o najväčšej kultovej kapele. A to málokto vie, že trio ho nahrávalo doslova s nožom na krku a pri ňom sa rozhodli, že ostanú na svojej vytýčenej ceste, ktorú vydláždila dvojica predchádzajúcich albumov Fly by NightCaress of Steel, inak dosť zle prijatých odbornou aj laickou verejnosťou.

Aj keď sa dnes hrá progrock či progmetal kvapku inak než pred desiatkami rokov, 2112 fascinuje svojím spôsobom doteraz. Zatiaľ čo dnešný proggeri hľadajú dej a atmosféru, Rush pred nami odhaľujú čisté, vtedy panenské konštrukcie, v ktorých volia zložitú interpretáciu jednoduchých melódií, niekedy v rýchlejších tempách, inokedy v zahustených aranžmánoch. Aj keď tá rýchlosť je dnes skoro na smiech, nad ich zdatnosťou a talentom žasneme ešte aj teraz. Ako neuveriteľne zreteľne znejú aj tie najrýchlejšie sledy tónov a najzložitejšie spleti vokálov. S týmto súvisí aj rytmická pevnosť Neala Pearta a konštrukčná zrozumiteľnosť gitaristu Alexa Lifesona. Akoby Rush namiesto jasného pôdorysu hard-rockového exteriéru ponúkali „len“ členitú barokovú architektúru. I keď hard-rockové prvky ostali, ale ako súčasť niečoho väčšieho a zložitejšieho. Materiál má pôvab svojej vlastnej výtvarnej kvality, ktorý sa okamžite odhaľuje z tých prekvapivo logických a prehľadných základov. Nad nimi vyrastá komplikovaná stavba, ale s výraznou zrozumiteľnosťou. Podsúvať im nejaký neosobný artrockový odstup sa ale vôbec neoplatí. Už titulná rocková suita „2112“, skladajúca sa zo siedmych častí, predvádza, k čomu chceli Rush dospieť. Naplno tu realizovali svoj typický sound – prog a heavy rock v jednom balení. Táto kompozícia využíva klasické kompozičné techniky, ktoré receptor vníma ako jednoliaty celok s dôrazom na harmonickú zložku a nie ako plastické mnohovrstevné dielo. Ideová myšlienka tejto skladby vychádza z dystopickej fiktívnej novely Anthem od americkej spisovateľky a slobodomyseľnej filozofky ruského pôvodu Ayn Randovej (tvorkyňa filozofického smeru objektivizmu), kde sa zdôrazňuje vlastná cesta každého jednotlivca. Prvá „Overture“ a posledná časť „The Grand Finale“ sú čisto inštrumentálne a v krátkej sekvencii sa dá objaviť odkaz na Čajkovského „1812 Overture“, napísanej na počesť ruskej obrany proti Napoleonskej invázii. Okrem toho sa tu nachádzajú aj odkazy na biblické pasáže z Knihy žalmov a navyše ešte jedna zaujímavosť, hudobný kritik a pedagóg Rob Bowman si dal tú námahu a zistil, že v celej tejto kompozícii sa nachádza celkom stopäťdesiatštyri sekúnd improvizovaných gitarových sólových liniek.



Neal Peart sa naozaj nemá za čo hanbiť, lebo táto dvadsaťminútová kompozícia rozvádza príbeh muža, ktorý svojou hudbou vedie revolúciu proti krutovláde nepriateľského kultu Syrinx. Táto epická kompozícia rozohráva príbeh, ktorý sa odohráva v blízkej budúcnosti v metropole Megadon, kde je individuálna kreativita zakázaná inštitútom zlovoľných kňazov obývajúcich chrám Syrinx. Hudba v tomto pomyselnom svete nemá miesto, ale v tretej vete “Discovery“ bezmenný muž nájde v jaskyni starú gitaru a následne objaví stratené hudobné umenie. V nasledujúcej časti „Presentation“ gitarista prinesie nástroj ku kňazom, ale tí ho vyhostia. Avšak v „Oracle:The Dream“ sa zasníva a túži po planéte, kde by žili tvoriví ľudia, následne sa prebúdza a v depresii zisťuje, že hudba nemôže byť súčasťou takejto civilizácie a v zúfalstve prestriháva svoju niť života „Soliloquy“. Ďalší planetárny konflikt začína práve v „Grand Finale“ a záver príbehu je nejednoznačný a otvorený a každý receptor si koniec domyslí. Aj napriek určitej pompéznosti fans tento album milujú a kritici ho už dávno pochovali na smetisko dejín rockovej hudby.

spustiť videospustiť video

Zvyšné skladby sú už bez konceptu a dalo by sa povedať, že ide „len“ o obyčajné hard-rockové vypaľovačky. Ako tvrdí aj Alex Lifeson, titulná skladba má navodzovať pocit vážnosti a serióznosti a zbytok je len odľahčením a zábavou. Dnes už medzi klasické skladby sa zapísali hlavne „A Passage to Bangkok“ a „Something for Nothing“.

spustiť videospustiť video

Pri reedícii albumu vydavateľstvo poskytlo k lepšiemu vnemu tohto fenomenálneho albumu aj mix v päťkanálovom zvuku, ktorý je ponúknutý na druhom bonusovom disku vo formáte DVD-audio pre audiofilov, majúcich patričný prehrávač, alebo pre obyčajných ľudí v bežnom dvdčkovom formáte Dolby Digital 5.1. Aj napriek týmto vymoženostiam si človek určite pošmákne hlavne na dobrom remastrovanom stereo sounde.

Vydavateľstvo: Mercury/Universal

Krajina: Kanada

Dátum vydania:1. apríl 1976

Minutáž albumu: 38 min 44 sek

Skladby:          

01. 2112: 20:34 
I) Overture (4:32) 
II) Temples of the Syrinx (2:13) 
III) Discovery (3:29) 
IV) Presentation (3:42) 
V) Oracle: the Dream (2:00) 
VI) Soliloquy (2:21) 
VII) The Grand Finale (2:14)
02. A Passage to Bangkok (3:34) 
03. The Twilight Zone (3:18) 
04. Lessons (3:51) 
05. Tears (3:32) 
06. Something for Nothing (3:59)

Zostava:          

Geddy Lee – vokál, basgitara

Alex Lifeson – elektrické a akustické gitary

Neil Peart – bicie, perkusie

Moje hodnotenie:

Rush - 2112 - 1Rush - 2112 - 2Rush - 2112 - 3Rush - 2112 - 4Rush - 2112 - 5Rush - 2112 - 6Rush - 2112 - 7Rush - 2112 - 8Rush - 2112 - 9Rush - 2112 - 10