Som, vždy som bol a vždy aj budem citlivým empatickým, čiastočne vyšinutým jedincom, ťažko, dokonca veľmi ťažko sa orientujúcim v temnom psychosomatickom bludisku tohto bláznivého sveta. Každý, každučký deň som vážne konfrontovaný s vlastným telesno-duševným kolapsom, čo je vlastne stav medzi ľahkou depresiou a ťažkou melanchóliou. Stigmatické nazeranie, ktoré takto nadobúdam, sa pomaly, ale isto stáva východiskom mojej súčasnej katarzívnej sebarealizácie, možno akéhosi zvráteného druhu autoterapie. S takmer laboratórnym, analytickým prístupom sa dostávam do každodennej paľby existenciálnych otázok a z námetov mojich krátkych literárnych diel je cítiť kritiku limitujúceho sveta reality a istú analýzu životnej osudovosti. Napriek značnej váhe a ponurosti témy jednoznačne verím v pozitívne východiská z medznej situácie tieňov, kde sa nachádzajú východiská v nadreálnom pocitovom svete vizuálnej spontaneity a slobody. Takéto chápanie sveta mi pomáhajú dotvoriť aj zvukové vnemy aj takých diel, ako je nový album progmetalových psychoanalitikov Psychotic Waltz. Dojem z ich najnovšej emociálnej výpovede „The God-Shaped Void“, ktorý je posilnený gradáciou rôznorodých hudobných prvkov, protichodných štýlov, bohatosťou farieb, striedaním depresívnej a jemne melancholickej atmosféry a textúr s hrubými až agresívnymi pasážami. Je posilnený tvrdo metalovou eruptívnosťou, alebo naopak odľahčený minimalistickým rukopisom darkambientných perfomerov, ale aj samotným zdrojom inšpirácie.



Po dlhých dvadsiatich troch rokoch vegetatívnej kómy sa opäť vybrali na cestu ukázať všetkým svoj vlastný pohľad na duchovné a duševné zachvievanie, ktoré cumlá každým jedincom bez ohľadu na vek či pohlavie. Samozrejme, je to aj vo vlastnej sebarealizácii a dokazovaní si, že stále sú dobrí v tom, čo robia. Nezaspali na vavrínoch (aj keď projekt Teabag a kapelka Deadsoul Tribe hovoria niečo iné) a vydávajú depresívny opus s jedenástimi melancholickými náladotvornými vetami, vhodnými akurát na podrezanie si žíl v horúcej vani v parou obťažkanej kúpeľni. Začínajú ťažkou entropickou atmosférou v “Devils and Angels“, podobnou floyďáckym postupom, kde klávesy a prírodné ruchy decentne podmázavajú flautové hrátky. Pomaly sa vynára pomalý rytmus škopkov s tvrdou gitarou a jemným ženským vokálom, vzápätí sa pripojí mohutný riff a melodický naliehavý vokál volá do duševného stavu podobného drogovému opojeniu. V druhej „Stranded“ sa derie na povrch akoby živelnosť, sústredenosť a furiantské potešenie z hry, decentne navážanie sa na náročný pattern bicích či drobné ozdoby symfonických kláves a podobné atribúty, ktoré podvedome spájame s pompéznym symfometalom. Naozaj pekná tvrdšia skladbička „Back to Black“ s úžasným komplikovaným rytmom a pekne zaaranžovanými vokálmi prebúdza a pripravuje myseľ na nasledujúcu tvrdú vecičku „All the Bad Men“ s naznačenou grungeovou depresiou striedajúcou skoro až doomovský „suicide“. „The Fallen“ sa zase nad nami pomaly zapaľuje ako šedá obloha a vytvára jemné melancholické prostredie na vnímanie vlastných duševných stavov. Krása... vložená do šiestich minút, ktoré vyvolávajú šteklivé svrbenie a nielen v hlave. Všetko sa prebúdza, dokonca aj malý kúzelník v rozkroku. A to prichádza ďalšie uvoľnenie v pekne vystavanej krehotinke „While the Spiders Spin“, ktorá ďalej pokračuje už dosť charakteristicky - dokonca aj jednotlivé inštrumentálne pasáže či sóla sú predvídateľné a nepomôže ani zložitý skelet kompozície, či ustavičné zmeny tempa, alebo brejky. Podobný model pokračuje aj v ďalšej „Pull the String“, ale z nasledujúcej uspávacej „Demistyfied“, z ktorej urobili ťažkú vecičku odľahčenú len pekným melodickými linkami, pri ktorých sa buľvy zatvárajú, erekcia klesá, hudobný opiát účinkuje. Zaujímavú myšlienku aj nasledujúce postrehy odzrkadľujú v šesťminútovej progrofónii „Season of the Swarm“, ktorá je okrem tradičných postupov ich progmetalového „trademarku“ v dostatočne postrehnuteľnej miere podtrhnutá zaujímavým rockovým refrénom nie v práve najšťastnejšom riešení. V inštrumentálnych pasážach nástroje - hlavne gitara - zaznieva agresívnejšie, pulz a akcenty sú ráznejšie a agogika rozviatejšia. V ďalšej sedemminútovej kompozícii „Sisters of the Dawn“ vyrobili depresívny patvar, kombinujúci veselšie prvky mainstreamového rocku s hrubšími zadoomanými pasážami, v ktorom sa mihne pekná sólová linka gitary podporená skoro až ambientnou plochou vygradujúcou sa do záverečného finále. Poslednú „In the Silence“ vyladili do siláckeho pomalšieho až baladického momentu, ktorý si len tak plynúc jemne zachytáva posledný kŕč ľudskej myšlienky pred úplným koncom.

spustiť videospustiť video

Ešte čiastočne živý sa zmáham na záver... nemôžem si pomôcť, ale tento album je doslova návodom, ako si užívať depresiu bez toho, aby si človek siahal na život.

Moje hodnotenie:

Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 1Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 2Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 3Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 4Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 5Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 6Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 7Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 8Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 9Reinkarnovaný Psychotic Waltz s novým opusom (recenzia) - 10