Na prvý pohľad farebne nevýrazný (preto mi tak dlho ležal na stole) obal nového CD kapely Surgical Dissection nesie názov Origin and Intention. Ja som to pochopil tak, že chalanom za to dávam plusový bod. Názov vyjadruje súčasný stav. Napätie a jeho pôvod. Z utrieďovania sa. (Booklet – šmahom ruky si vás zoradíme)


A hneď prvá skladba Ťa zabije jak klinec do laty. Destination Paradise. Bodka. Doslova.

Ako symbol skutočnej svätej zeme. Podľa všelijakých vymyslených nariadení žije časť obyvateľstva tak, aby svoj raj, blahobyt, večnú spásu prežili až po smrti. A tí by sa mali zobudiť. Aby ten čas, ktorý máme do konečnej stanice, sa prežil na vlastnej úrovni. A nie diktátom.

Toto mi povedal prvý track po druhom vypočutí. Chalanom BRAVO.

Nasleduje song Escapsin, v ktorej na prvý posluch zaujme bridge, kde sa trochu zvoľnilo, aby si poslucháč mohol na chvíľu vydýchnuť z toľkého nasadenia, ktorým sa pustili do vykričania svojich postojov. A znie to dobre. Už tu sa pýtam, kedy budú hrať na Wackene.


Plynule sa zvuk burácajúci cez sluchovody zmení na tretiu chuťovku In The hands of prophet. Tu už cítim nasratie aj na vlastnej koži. Hudba žije s textom vo vzájomnej symbióze. Osobnosť sa mení na prach. Krásne je to napísané. Čakanie na prvú vlnu, fragmenty mysle. No tak toto je na zamyslenie pre všetkých. A na hľadanie odpovede na otázku: „Prečo je pre nás chôdza v dave prínosnejšia?“
Ja to teda neviem, čo mi dav nesie ako pridanú hodnotu. Ale viem, že sa dajú stále zužovať mantinely, kadiaľ sa ten dav vedie a bude vedený. Asi ide len o vyjadrenie sa k skutočnostiam tak, že to všetko má ísť („tiecť“) plynule bez zádrhelov. Tak nejak, ako spojito prechádza vers do chorusu. Čo trochu pôsobí na ucho monotónne. A tu to neznamená, že to je zle. Mne sa to páči. Dáva to zmysel. Treba vstávať.

A v štvrtej songe Journeyman sa už bdie a aj sa vydávame na cestu. Do neznáma. Tu ma mrzí, že sa zatiaľ nevyjadrujem k hudbe. Totiž mozog je zaujatý myšlienkami v textoch, takže si vnemy starostlivo filtruje. Prehrýzť sa odkazmi je napínavejšie, ako sa mohlo zdať. 

Postupným lúskaním platne sa pozornosť vytrácala nielen z kapacitných dôvodov. Hudobne to nie je kompilácia hitov legendy hrajúcej 20 rokov, avšak v playliste sa mi tento album nestratí. Je dobrý. Zvukovo, technicky. Nápaditosť je ohraničená. Basu nahrali striedavo obaja gitaristi, netlačí sa do popredia, skôr naopak, je ponechaná ako pevný, ale predsa len základ. Vrčiacim gitarám Jana Čiefa a Martina Majera robí rytmický doprovod, teda skôr strojovo presný mohutný sprievod Michal „Pišta“ Molnár. Gitarové linky sú postavené na hutnosti, valia so sebou tony spúšťačov emócií. A spev, tak ten je z tohto celku na dotvorenie atmosféry ušitý na mieru.  

Vrchol som našiel v Art of destruction. To je pecka. Posledná stopa prináša konkrétne záverečné stanoviská ku škodlivosti spoločenského kompostovania. Marek „Fajo“ Falat ako autor 75% textov tu trafil stred terča. Agresia, hnev, odpor, to všetko sa valí riff za riffom, verš za veršom.

Je to náklad ako pre tatru. Ide o presne a technicky spracovaný death metal. Nesie to zo sebou toľko energie, čo paradoxne funguje na uvoľnenie tej vnútornej.

spustiť videospustiť video