„Sú z tretiny pankáči, z tretiny post-hardcoreisti a z tretiny mainstreamoví rockeri! Nezastavujú sa lebo neprežijú! A musia byť ešte viac melodickejší!“

Americká punková kapelka, v ktorej tvorbe sa rovnako ako v undergroundovej rockovej scéne medze agresívnym a spoločensko-kritickým šlehom nekladú, vydala svoj ďalší, v poradí už dvanásty album. Justin Sane a spol. nás zásobujú jednoduchými a priamočiarymi akčnými skladbičkami, rozmanitosťou v rámci daného subžánru, farebnosťou hudobných prostriedkov a kritikou kapitalizmu, ktoré sú pretavené do rozmačkaného prístupného, melódiami ovplývajúceho punk-rocku.


spustiť videospustiť video

Podľa anotácie a traktátov angažovaných pisálkov o mrazivom post-hardcore a skvelom punk-rocku nakoniec týpci z Pittsburghu servírujú povrchnú, gýčovitú, nedovarenú a anemickú sračku s nesympatickými punkovými beglajtami, ktorých primárnym poslaním je nasierať naivných pravoverných rockerov a coreistov, ktorí by si mali radšej nabrknúť nejakú ultimatívne sexistickú gotičku a nie siahnuť do suchej čičiny tohto bezpohlavného albumu.

Punk a hardcore stále prežíva, ale toto je jeho pop-punková zámorská podoba, ktorá má strach z výšok a tvrdosti. Takže kruh sa točí ďalej a ešte sa neuzatvára. Červy vyliezajú z dier a Anti-Flag vsádzajú na pokračovanie a rozvíjanie trojakordovej muzičky a darí sa im to s určitou noblesou a dokonca aj s trochou progresie, ktorá tkvie hlavne v implantácii prvkov iných rockových štýlov ako indie rock, hard-rock či pop-rock. Len tento výzor emocoreistov zaráža, ale túto výčitku nechajme na špičke údu a skonštatujme, že skoro všetky skladby majú rovnakú, dosť nevýživnú úroveň.


V úvodnej „Hate Conquers All“ je okamžite rozoznateľný trademark týchto Pennsylvánčanov a pre bežného mainstreamového receptora je to svieže a očarujúce, avšak pre otrlého a svetaznalého rockera či headbangera je to mláčka smradľavého moču pri kandelábri uličného osvetlenia. Naviac to má charakter politického vyhlásenia, čo pre mnohých nie je to pravé punkové rebelantstvo. Avšak ako jedna z mála na tomto albume preskočila punkové mädlo do post-hardcoreového vzduchoprázdna.

Druhý track „It Went Off Like a Bomb“ úplne zdevastuje pocit blaženosti, ktorý človeka opustí hneď v jeho prvých tónoch a navodí mu zamrznutý úsmev a vypúlené okále. Veľmi slušná skladbička! Keď po dve a pol minúte odpochoduje do záhrobia, vyvalí sa na človeka tuctová titulka „20/20 Vision“, ktorá naozaj nezaujme, pritom jej nechýba ani údernosť, ani patričná tvrdosť, dokonca zaznie aj výrazná a pritom jednoduchá gitarová vyhrávka, ktorá supluje sólo.

V podobnej šablóne pokračuje aj ďalšia kritická pecka „Christian Nationalist“, len s viac melodickým, doslova „greendayáckym“ refrénom, ktorý čiastočne „kazí“ priamočiary punkový ťah. „Don't Let the Bastards Get You Down“ pripomenie tvorbu legendárnej londýnskej punkovej scény z konca „čírových“ sedemdesiatok, ale následne sa niečo pokazí a tak ďalšia, pomalšia „Unbreakable“ vyznieva trochu tuctovo a nudne. Avšak vzápätí to okamžite zachraňuje pekne vystavaná „The Disease“ s chytľavou melodickou linkou a vynikajúcimi, ale úspornými aranžmánmi. Rýchla smršť riffov a post-hardcoreu sa vyvalí z „A Nation Sleeps“ a pri „You Make Me Sick“ vyvstáva otázka, či toho už nie je naozaj dosť.

Nie že by bolo všetko zlé, ale práve existencia naozajstných hardcoreových a punkových bánd ťahá z podvedomia otázky, či môže vývoj ísť zo smrteľnej melanchólie do agresívnej eufórie; či je muzikologický pokrok viac než pravidelné asociácie bežného jedinca; či môže človek prijať vážne niečo, čomu by sa hodinu predtým bohapusto rehotal. Odpoveďou môže byť aj absolútna pohodovka „Un-American“, pri ktorej všetci zrazu vymäknú, podvedomie opäť analyzuje, ale to je len jedna z jedenástich.

V poslednom záverečnom vrchole „Resistance Frequencies“ sa hlas Justina Sane opiera do mohutnej vlny gitarových riffov, skvelých zborových refrénov, doprovodných dychov a cválajúcej rytmiky a je divom, ako to všetko do seba vynikajúco zapadá. Vo výsledku tejto kompozície je čosi veľmi progresívne a pritom to vôbec nemusíme nazývať progrock. Je tu vymyslené všetko do malilinkého detailu a pri jej vnímaní možno skonštatovať, že „20/20 Vision“ je mierne nadpriemerná doska pre vyznávačov moderného punkového soundu a pre klasického metláka je to len bezvýznamné zrnko piesku v púšti agresívnej muzičky, teda nič podstatného!

spustiť videospustiť video

Moje hodnotenie:

Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 1Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 2Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 3Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 4Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 5Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 6Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 7Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 8Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 9Punková rebélia v podobe Anti-Flag (recenzia) - 10