Punk žije, debili! Na pomedzí siedmej a ôsmej dekády bolo dosť odvážne počúvať punk, nosiť strapaté číro a to nehovorím o sidovkách a kanadách. Vtedy tí najdrsnejší pankáči počúvali buď klasickú britskú vlnu začínajúcou Sex Pistols a končiac The Damned, alebo newyorskú scénu ako Ramones, neskôr hardcoreových Agnostic Front či subžáner Oi!, ku ktorému sa hlásili The Exploited. Ale terajšia punková scéna je skôr o mainstreame alebo podzemnom hardcore, a tak ortodoxným pankáčom neostáva nič iné, ako počúvať staršie kapely.

 A tak keď sa objaví nejaká zaujímavá kapela v danom žánri, prvotný radostný výkrik je sakra na mieste. Na vysvetľovanie, kto sú bratislavskí Princovia, moc času, chuti a nálady naozaj nie je, ale môžem zodpovedne skonštatovať, že po prvých tónoch si to každý na nete vyhľadá aj sám, no aspoň vypustím do éteru zopár biografických faktov. Pochádzajú z bratislavského punkového podzemia, sú momentálne traja v klasickej rockovej zostave: vokál/gitara, basovka a bubny; a táto skvelá doska Márna snaha je ich novým albumom, ktorý vychádza pod hlavičkou rakúskeho vydavateľstva. Ich tvorba je tak trochu ako plátna tej maliarky z Kunderovej Nesnesitelné lehkosti bytí – to stráviteľné pre masy vpredu, to ťažšie skusnuteľné inteligentne ukryté. A vôbec neplatí, že kto hľadá, nájde, ale „kto má na to nájsť to, tak to nájde“. Princovia v sebe zároveň kombinujú prístupnosť mainstreamu, primitivizmus (v tom najlepšom slova zmysle) klasického prešporského punk-rocku, eleganciu Buzzcocks, melodickosť popového punk´n´rollu a smutné konce Fugazzi. Je však pravdou, že starých pankerov je čoraz menej a moderný pankáč nesmrdí, nenosí kanady ani martensy, blbú sidovku a hlavne... namiesto piatkových návštev podivných pankfestov v odporných pajzloch doháňa vzdelanie v spoločnosti ekonomických analýz Christophera A. Simsa, vinylov The Heartbreakers a brýlatej plochoprsej vysokoškoláčky. Takže okrem vinylov s občasným trojminútovým vrznutím a návštevy skúšobne presne to, čo nikdy nerobili títo staromileckí punkeri združení okolo Leďa zo Zóny A.



Punk žije, aj keď len v revivalovej podobe a do hrobu odchádza pop-punk a so zaslúženými poctami. Ale nie! Kruh sa točí ďalej a ešte sa neuzatvára. Červy vyliezajú z dier a Leďo&spol. vsádzajú na pokračovanie a rozvíjanie trojakordovej muzičky a darí sa im to s noblesou a určitou progresiou, ktorá tkvie hlavne v implantácii prvkov iných rockových štýlov ako indie rock, hardcore či dokonca pop.

Len ten ich bežný výzor zaráža, ale túto výčitku nechajme na špičke nosu a skonštatujme, že skoro všetky skladby sú vskutku vynikajúce. Úvodná ako keby starodávna „Márna snaha“ navodzuje úplne inú atmosféru, ako by sme očakávali od punkovej bandy. Je to taký bežný popíkovský rock, bez bázne a hany. Avšak vzápätí druhý track „Na večné časy“ úplne zdevastuje pocit blaženosti, ktorý človeka opustí hneď v jeho sekanom úvode. Keď táto skladba odpochoduje do prešporského záhrobia, vyvalí sa na človeka ďalšia bežná rockovinka „Kľúče od zamknutých brán“, ktorá je originálna, chytľavá a veľmi melodická, len trochu nesmelá, hlavne vo vokáloch. Vzápätí sa dostávame do toho, čomu sa hovorí „pogo“, lebo punková smršť troch akordov skladbičky „Lúza“ k ničomu inému ani nie je. Nechýba jej údernosť a patričná tvrdosť, dokonca zaznie aj výrazné a pritom jednoduché sólo. Bohové! V podobnej šablóne pokračuje aj ďalšia pecka „Bez tajomstva“, len s viac melodickým refrénom, pomalším tempom a aj nasledujúca „Noc a deň“, ktorá sa vyznačuje zaujímavou prácou s viachlasmi. „Nádej“ čiastočne „kazí“ nastolený priamočiary punkoidný ťah. Niečo sa však pokazí, a tak ďalšia „Misia“ vyznieva trochu tuctovo a pubertálne, ale zachraňuje to krehká „Zajtra bude po všetkom“ s chytľavou melodickou linkou a vynikajúcimi, ale úspornými aranžmánmi. Pri „Traja králi“ vyvstáva otázka, či toho už nie je dosť. Nie že by bolo všetko zlé, ale práve existencia naozajstných punkových bánd ťahá z podvedomia otázky. Či môže vývoj ísť zo smrteľnej melanchólie do agresívnej eufórie; či je muzikologický pokrok viac než pravidelné asociácie bežného jedinca; či môže človek prijať vážne niečo, čomu by sa hodinu predtým bohapusto rehotal. Odpoveďou môže byť aj táto úderka a keď príde skladbička číslo jedenásť, „Kapitán“, všetci zrazu úplne vymäknú, podvedomie opäť analyzuje, ale to je len jedna z jedenástich. Hlas sa opiera do príjemných beglajtov a úspornej rytmiky a je divom, ako na ich zhone vynikajúco pláva. Vo výsledku tejto kompozície je čosi veľmi mainstreamové a pritom to vôbec nemusíme nazývať pop. Je tu vymyslené všetko do malilinkého detailu. Skvelý koniec skvelej dosky a možno náznak, kam sa budú uberať nabudúce... a to by bolo niečo?

spustiť videospustiť video

Moje hodnotenie:

Princovia a ich márna snaha - 1Princovia a ich márna snaha - 2Princovia a ich márna snaha - 3Princovia a ich márna snaha - 4Princovia a ich márna snaha - 5Princovia a ich márna snaha - 6Princovia a ich márna snaha - 7Princovia a ich márna snaha - 8Princovia a ich márna snaha - 9Princovia a ich márna snaha - 10