Sobota 3. novembra do vôd blízkych Slovensku opäť priniesla metalovú omšu. Nemeckí vlci POWERWOLF dotiahli rozpútať ohnivé peklo v rámci predstavenia poriadne šťavnatej novinky The Sacrament Of Sin aj k našim hraniciam. Tento deň priniesol zastávku Wolfsnächte Tour 2018 do pražského Forum Karlín.

 

Vlčie vytie ale muselo počkať až na fenomenálny záver večera, lebo mu predchádzali dve poriadne napechované bomby. Keď ste prišli pred miesto konania, vystáli ste si niekoľko stoviek metrov dlhý rad a konečne si našli to najlepšie možné stanovisko na mapovanie diania na pódiu vo vypredanej hale, potom stačilo počkať, kým presne o siedmej vybuchol dynamit, v ktorého dyme sa zjavili heavymetalisti KISSIN DYNAMITE. Teda, nie doslova, ale predsa trhavina bola prítomná aspoň v podobe dvoch kôpok makiet roliek na oboch stranách pódia.

 

Hoci v našich končinách je ľudí, čo by poznali túto nemeckú päticu asi ako šafranu, napriek tomu sa v dave našli aj fanúšikovia vzdávajúci im hold prostredníctvom kapelových tričiek. Chalani podali skvelý výkon, ktorým mnohých prítomných nepochybne prekvapili. Vokalista Hannes Braun neustále pobehoval po pódiu, pričom občas sa medzi skladbami bohato stihol povenovať prítomnému publiku, a to napríklad pozdravom v češtine, kde nezabudol pridať ani zistenie, ako sa kto má a v závere setu zase rovnako v češtine všetkým prítomným poďakoval za podporu.

 

Kissin Dynamite mali štyridsať minút trvajúci set, ktorý vďaka výbornej energii, dobrému zvuku a šou (v rámci ktorej napríklad počas I Will Be King Hannes prišiel v peleríne a so žezlom v ruke, inokedy zase basgitarista Steffen Heile s jedným z gitaristov Jimom Müllerom počas hrania stáli oproti sebe a v rámci pohupovania udierali o seba čelami alebo v závere vystúpenia Hannes vyliezol na ruky gitaristov počas toho, ako stále hrali) odsýpal možno až príliš rýchlo. Väčšinou odzneli skladby z aktuálnej novinky Ecstasy, doplnené o pár piesní z Generation Goodbye, Money, Sex & Power a Addicted To MetalCelkovo podali Kissin Dynamite výborný výkon a určite majú na to, aby sa z tieňa menej známej kapely dostali na svetové pódiá.

 

Setlist: I've Got The Fire, Somebody's Gotta Do It, Highlight Zone, Love Me Hate me, Waging War, You're Not Alone, I Will Be King, Flying Colors

 


Druhí v poradí sa ako premostenie medzi nemeckým predjedlom a hlavným chodom postavili na pódium Švédi AMARANTHE. Napriek faktu, že tu už ide o kapelu svetového formátu, ktorá je skôr zvyknutá vystupovať pred davmi s tisíckami ľudí ako headliner, tentokrát, bohužiaľ, nepodali až taký úžasný výkon. A nebolo to omeškaním, čo spôsobila pokazená skrinka na efekty.

 

Amaranthe poskytli vizuálne peknú šou, no na posluch to bolo o niečo horšie. Buď je to iba mnou, alebo boli skutočne zle nazvučení, čím ich vystúpenie stratilo kvalitu. Po inštrumentálnej stránke zo strany gitaristu Olofa Mörcka, basgitaristu Johana Andreassena a bubeníka Mortena Løweho Sørensena išlo o kvalitné výkony, ale hodnotiť tie spevácke je už o čosi ťažšie, keďže mali horší zvuk ako prvá kapela a odrazil sa najmä pri vokalistoch. Stávalo sa, že v nízkych polohách Elize Ryd, jediná zástupkyňa nežného pohlavia v skupine, úplne zanikala, zatiaľ čo vo vysokých naopak priam trhala ušné bubienky. Pokiaľ spievala zarovna s čistými mužskými vokálmi performovanými Nilsom Molinom alebo s growlom Henrika Englunda Wilhelmssona, stávalo sa, že takmer úplne pri nej zanikali práve vďaka príliš prepálenému zvuku Elizinho hlasu.

 

Švédi však nemali svoj deň aj vo viacerých ohľadoch. Minimálne Elize určite. Občas nastali momenty, kedy dokonca i netrénované ucho laika muselo počuť ako zaškobrtla a prešla do falošného spevu mimo tóninu. Toto sa stalo napríklad pri epickej skladbe Amaranthine.

 

Zle sa píše o tom, keď taká skvelá kapela, ako sú Amaranthe, pokazí vystúpenie, hlavne, keď sa človek tešil, ako konečne bude počuť naživo okrem Amaranthine trebárs Nexus, Maximize, 365 a Drop Dead Cynical. Musí sa však uznať, nech to nie je len o kritike, že dávali zo seba publiku maximum, čoho dôkazom napríklad bolo aj zmiznutie bubeníka Mortena, ktorý znenazdajky vybehol spomedzi ľudí, čo sa nedá nazvať inak než dokonalým kontaktom s fanúšikmi.

 

Setlist: Maximize, Digital World, 365, 1.000.000 Lightyears, Hunger, Amaranthine, GG6, Dream, Drop Dead Cynical, Call Out My Name, Nexus

Tesne pred pol deviatou pódium zakrývala čierna plachta s bielym dobre známym symbolom skrížených písmen P a W. Hoci sa dovtedy ľudia výborne zabávali, teraz vypukla totálna masová hystéria, ktorá vyvrcholila s padajúcim plátnom odhaľujúcim pódium rozdelené na tri časti, kde postupne na svojich pozíciách ako figúrky na šachovnici boli vlci POWERWOLF. Naľavo na vyvýšenej plošine za masívnymi klávesmi zdobenými pozlátenými prepletenými vetvami dvoch stromov stál Falk Maria Schlegel. Na opačnej strane, rovnako na vyvýšenine, za bicími zhodnej farby i znaku ako v úvode strhnutá plachta trónil Roel van Helden. Na oboch stranách pred Falkom Mariom a Roelom, každý na jednom rohu, sa umiestnili Matthew a Charles Greywolfovci. No a nakoniec, v samom strede všetkého na vyvýšenom pódiu stál vlčí veľkňaz Attila Dorn začínajúci s mocným výkrikom: ,,Praaaaagueee!“, čo ozvena rozniesla do každého kúta Fora Karlín.

 

Svorka sa rozhodla asi pre najhorúcejší úvod, aký len bolo možné urobiť. Doslova. Večer odpálili s Fire & Forgive, počas ktorej pred plachtou s výjavom z The Sacrament Of Sin horeli pekelné plamene, ale aby ich nebolo málo, v priebehu piesne si Attila odbehol pre jednu špecialitku. Tou boli dva plameňomety chrliace oheň na povel alfa vlka.

 

Publikum spievalo, kričalo, slávilo metalovú omšu každým kúskom tela, keď prišla klasická vypaľovačka Army Of The Night. Potom mal Attila krátky príhovor s kadidlom v ruke, kedy všetkým prítomným požehnal a všetci vedeli, čo príde ďalej. Zrejme by ani netrebalo zmieniť, že s kadidlom (v angličtine incense) prišlo aj železo (v angličtine iron).

 

Setlist vlci zostavili parádne. Obsahoval kombináciu starých dobrých vecí ako Amen & Attack, Armata Strigoi, Ressurection By Errection, We Drink Your Blood a ďalších s novinkami pochádzajúcimi z The Sacrament Of Sin, kde nesmela chýbať ani Stossgebet či Demons Are A Girl's Best Friend.

 

Powerwolf si pripravili na toto turné dokonalú šou, ktorá nebola len o výbornej hudbe, ale aj o skvelých vizuálnych efektoch, pričom nevystrieľali muníciu hneď v úvode, ako to niekedy býva. Takmer pri každej skladbe bolo použité niečo iné. Napríklad pri Let There Be Night zhasli svetlá a dvaja mnísi prišli pri Attilovi zapáliť ,,hranicu“. Plamienky sa tiahli pozdĺž celého Dornovho vyvýšeného pódia. Z diaľky to takmer vyzeralo, akoby neboli iba na hrane, no rovno mu oblizovali spodok kňazkého rúcha až skoro pripomínal akéhosi horiaceho mučeníka. Počas Armata Strigoi zmenili zadnú plachtu (vlka z The Sacrament Of Sin vystriedal cintorín dopĺňajúci predné časti vyvýšenín pripomínajúce rozbité náhrobky, ktoré boli celý čas rovnaké) a potom neskôr ešte s All We Need Is Blood na bežiacu vlčiu armádu s prápormi. Pomalá a smutná Where The Wild Wolves Have Gone priniesla Falkov presun spoza klávesov ku klavíru, ktorý mu pritiahli k okraju pódia mnísi a neskôr horela jeho horná doska. Okrem toho počas tejto piesne zvrchu spustili hustý dážď konfiet.

 

Okrem týchto obzvláštnení ešte trebárs Falk Maria dvakrát vybehol s vlajkou rovnakého znaku a farby ako úvodná plachta. Počas Killers Wih The Cross a Stossgebet sa za chrbtami kapely zodvihol masívny svietiaci kríž. Pred All We Need Is Blood si Attila ešte raz priniesol kadidlo a usporiadal náznak záveru omše, ktorý ho publikum prinútilo odvolať. Pred We Drink Your Blood si Attila vymenil kadidlo za kalich. V ňom mal ,,krv“ všetkých prítomných a vyhlásil, že vypijú našu krv. No a pred záverečnou skladbou riadneho setu Lupus Dei Greywolfovci do tmy priniesli fakle, aby ich ohňami ožiarili pódium. Ukončením hlavnej časti bol ohnivý dážď z ohňostroja.

 

Ak by ste si mysleli, že toto bolo všetko, tak to ani náhodou. Táto svorka stále niečo schovávala nielen v rukávoch Attilovej sutany. Po prvej bonusovej skladbe, ktorou nebolo nič iné než ikonická Santified With Dynamite, opäť dal trochu dlhší prehovor a pohral sa s davom. Najskôr vyhlásil, aby pre krásneho štíhleho rockera s tehličkami na bruchu zakričali všetky prítomné ženy. Keď počul, akú veľkú odozvu dostal, zažartoval, že práve schudol štyridsať kíl. Následne o rovnakú vec požiadal chlapov, ktorým nakoniec dal úlohu, aby sa počas nasledujúcej skladby držali za gule. S týmto odpálili Coleus Sanctus a po nej prišla klasika Dorn vs. Schlegel.

 

Attila si ukoristil (z pohľadu publika) pravú stranu, zatiaľ čo Falk dostal ľavú. ,,Keď poviem Falk Maria, vy zakričíte Schlegel,“ inštruoval Attila. Potom si odskúšal, či to bude fungovať a následne prešiel na svoju stranu, kde položil otázku: ,,A ja som Attila?“ Odpoveďou mu bolo masové zborové: ,,Dorn!“ Chvíľku si ešte zablbol, kým usúdil, že Falkova strana je lepšia, a tak si ich už tradične vymenili. Aj tak nakoniec vyhral Falk, nech sa Attila snažil ako chcel. Záver celého večera prišiel ešte o niekoľko minút neskôr než mal, čo bolo iba dôkazom toho, že vlci sa skutočne veľmi tešili z prvého vypredaného českého koncertu.

 

Setlist: Lupus Daemonis (Intro), Fire & Forgive, Army Of The Night, Incense & Iron, Amen & Attack, Let There Be Night, Demons Are A Girl's Best Friend, Killers With The Cross, Armata Strigoi, Blessed & Possessed, Where The Wild Wolves Have Gone, Ressurection By Errection, Stossgebet, All We Need Is Blood, We Drink Your Blood, Lupus Dei, Agnus Dei, Sanctified With Dynamite, Coleus Sanctus, Werewolves Of Armenia, Wolves Against The World

 

No a zhrnutie večera? Štart s Kissin Dynamite bol super, pokračovanie s Amaranthe trochu smoliarske, ale dobré a vyvrcholenie s Powerwolf fenomenálne. Tam nie je čo vytknúť. Nenašli by ste ani jedinú chybičku ovplyvňujúcu hodnotenie metalovej omše. Pokiaľ ste ešte Powerwolf nevideli naživo a máte ich radi, potom netušíte, koľko energie a výbornej atmosféry vytvárajú. Sotva sa dá opísať, čo všetko som cítila v momente, kedy vyšli na pódium. Ani by som sa nebola čudovala, ak som na nich pozerala s otvorenými ústami či so slzami v očiach. Toto bolo a je niečo, čo človek musí zažiť na vlastnej koži, lebo žiadne slová nedokážu dostatočne definovať pocity.