Že je na Podpoľaní množstvo folklórnych súborov, to nikoho neprekvapí. No viete, že v tomto regióne vznikla nová metalová kapela? PODPOĽANICA sa zrodila v podstate len nedávno a rozhodla sa priniesť na scénu niečo nové, do čoho pridáva príchuť svojej domoviny. V zložení Jano – spev a gitara, Julo – gitara, Šimon – basgitara a Peťo – bicie už stihli nahrať a vydať aj prvé CD. O vzniku kapely, jej cieľoch, albumovom debute aj pravých synoch Poľany porozprával spevák Jano.

 

Ste celkom nová kapela. Od kedy sa datuje vznik Podpoľanice? Viem, že sa zrodila na troskách tvojho staršieho projektu Live Fast Die.

Podpoľanica vznikla asi koncom minulého roku, keď sme zobrali basáka. Potom gitarista musel odísť na výšku a prišiel nový. To bol nejaký október – november.

 

S akým cieľom Podpoľanica vznikla?

Chceli sme robiť niečo iné, čo sa tu nerobí. Je ťažké nájsť niečo originálne, čo by sa dalo počúvať, a tak sme si povedali, že ideme zanôtiť na takúto strunku, trošku podpoliansku. Hlavne aby tie texty neboli také plytké, tak sú to také viac-menej príbehy. Také motivačné, že si treba ctiť hodnoty, bojovať za správnu vec. Je to pretavené do akoby dávnejšieho pohľadu ľudí, keď bojovali, obraňovali svoju rodinu. Také morálne, lebo mi pripadá, že v dnešnej dobe sa to stráca a je tu veľký konzum, materializmus a žiadne ciele a hodnoty. Možno je to taká osveta.

 

Ako svoj hudobný žáner si definujete atmosferic melodic black death metal. Mne to pripadá, ako keby ste si nevedeli vybrať, čo vlastne chcete hrať.

Je to preto, že nikde nezapadáme.

 

Ale to teraz hovorí každá druhá kapela.

A hrá to isté ako každá druhá kapela. Keď sme začínali, vymýšľal som, ako by sa náš žáner mohol volať. Hatecore, ale to už je nejaký skinheadský subžáner. Potom som mal ešte deep felt – akože hlboký pocit. Nechcel som sa škatuľkovať štýlom.

 

Čo si teda má pod tým vaším štýlom človek predstaviť?

Na každom plagáte nás žánrovo definujú inak. Aj mesto máme všade iné – Detva, Hriňová, Zvolen,... Ja by som na to definovanie žánru veľmi nekládol dôraz. Sú tam rôzne prvky, je to melodické, miestami pomalšie, miestami rýchlejšie, strieda sa tam growl, sem-tam hovorenejšie slovo, ale väčšinou tam kričím, aby bolo tomu textu rozumieť. Striedajú sa aj polohy spevu. Skôr by to sedelo možno k paganu. Ale je to melodické, aby to človeka chytilo za srdce, ale aj tvrdé, s myšlienkou, pointou, a každý si v tom nájde niečo svoje, čo sa mu páči.


spustiť videospustiť video

Pri výbere názvu ste mysleli na to, aby ste ostali spojení s regiónom, odkiaľ pochádzate?

S tým prišiel bubeník Peťo. Mali sme rôzne názvy aj anglické, ale potom sme si povedali, že by sme mali spievať v slovenčine. Vykašľať sa na slávu a spievať po slovensky, nie anglické bludy. Ty si myslíš na začiatku, že keď budeš spievať po anglicky, tak hneď prerazíš do New Yorku. Z toho sme už upustili. Toto je pekné. Podpoľanec je folklórny súbor, aj Hriňovčan, tak my že si dáme Podpoľanica. Ako Metallica.

 

Mne to znie ako dobrý názov pre vlastný alkohol, nejaká domáca rožovka. Možno dobrý nápad na merch...

Máme svoju Podpoľanicu, ktorú si nosíme na koncerty a ľudia ju majú radi. Je to jablko, slivovica, rožovka,... Väčšinou rožovka. Ale je to dobrý nápad, asi nad tým porozmýšľame.

 

Potom teda chcem províziu za nápad. Ty si kedysi začínal v lokálnej poprockovej kapele Pekný omyl, potom v rockovejšej Local Nation až si sa dostal k metalovým projektom. Bol to tvoj nejaký hudobný vývoj alebo si od začiatku chcel hrať metal, len si nemal k tomu kapelu?

Mal som 15 rokov, keď som začal hrať v Peknom omyle. Bol som vyhúkaný, lebo tam boli baby, hudba, gitara, tak jasné, že som tam išiel. A páčila sa mi tá hudba. Potom sme sa rozpadli a neskôr vznikol Local Nation. Mali sme hrať rock, bolo to fajn, len potom sa to začalo ťahať do sladkých, až popových vecí a prestalo sa mi to páčiť. Tak som to aj chlapcom vysvetlil, že to sa mi už nepáči. Ja som počúval black metal, potom som išiel na thrash, na heavy. Žiadalo sa mi hrať tvrdšie veci. Takže to bol taký osobný vývoj. Cez to sa dá najlepšie „nasratá“ emócia pretaviť, keď môže človek húkať, kričať. Je mi to najbližší žáner.

 

V Podpoľanici ste už vyskladali album. Ako by si ho predstavil niekomu, aby si ho presvedčil, nech si ho pustí?

Povedal by som mu, nech si ho pustí preto, lebo nič iné nahraté nemáme. Je to niečo, čo poslucháčovi hudobne rozšíri obzory. Ak počúva určité žánre a toto si pustí, tak by ho to mohlo osloviť rôznorodosťou. Tým celým. Je to iné. Keby si si pustila playlist 20 pesničiek a boli by tam 2 naše, tak by si počula, že toto je niečo iné, že toto si ešte nepočula a ani to nezapadá k tomu celému. Ľuďom sa to páči, aspoň také sú zatiaľ odozvy. Takže si myslím, že to má potenciál a ideme dobrou cestou robiť niečo nekonvenčnejšie v hudbe.

 

Myslíš, že to má potenciál aj vo vašom regióne? Lebo Podpoľanie je dosť konzervatívne, vidia ťa babky v čiernom a hneď si satanista.

To vždy tak bolo. A vždy sme hrali aj tu. Vždy sa nájde skupinka ľudí, ktorým sa to bude páčiť. Ale s koncertovaním je to smutné, lebo je to stratové pre promotérov, pre kluby. Na koncerty chodí málo ľudí, kapely majú ledva na cesťák. Ale tu v regióne sú kamaráti, ktorí nás počúvajú a páči sa im to.

 

Album dostal názov Synovia Poľany. Akí sú podľa teba praví synovia Poľany?

Opití. Ale nie, je to o spätí s tým kopcom. Mali by sme byť hrdí lokalpatrioti. Byť hrdí na to, odkiaľ pochádzame. A prečo, keď robíme hudbu, by sme to nemali pretaviť do tej hudby? Poľana je naša sopka, je to symbol. Tu si na tom všetci zakladajú – Podpoľanie, kroje, zvyky, ľudovky, akcie. Tak my sme si to dali do hudby. Praví synovia Poľany sú tí, ktorí nezanevrú na svoje korene a tradície, aj keby mali odísť preč.

 

Na albume je len 5 skladieb. Nechceli ste ich pripraviť viac a až tak nahrávať album?

Chceli sme, ale časovo nám to nevychádzalo, keďže sme už v máji mali koncert, aktívne sme začali hrať koncom roka. A máme roboty, rodiny, tak sme sa strašne málo stretávali. Povedali sme si, že do toho koncertu treba mať už niečo nahraté, aby sa to dalo aj vypočuť. Dali sme si 5 pesničiek a tie sme cvičili dookola. Potom sme išli do štúdia. Ale robí sa už na nových pesničkách, nejaké sú až aj nacvičené, uvidíme, kedy pôjdeme do štúdia. Lebo to nie je lacná záležitosť. Dúfame v dobrý predaj tohto albumu, aby sme mohli urobiť dotlač, nejaké tričká a potom nejaké to štúdio.

 

Pokrstili ste ho ale len tak náhodne na ceste po šiestom rume. Bude aj nejaký oficiálny krst s fanúšikmi?

To sú zbytočné ceremónie, tieto krsty. Chalani boli v Lučenci po vytlačenú grafiku, zavolali mi, že CD-čká sú už na komplet, doniesli mi zopár, tak sme hneď zobrali rumy a pokrstili to tam, kde sme boli. A nikto nemá taký krst.

 

Vy vraj tvoríte skladby výhradne opití na mol. To je podmienka alebo sa vždy tak vyvinie situácia? 

Vtedy sa mi otvoria čakry. Vtedy ti odumrie strašne veľa mozgových buniek a všetko znie tak dobre. Takže čokoľvek zahrám, som z toho úplne nadšený. Normálne prídeme na skúšku, začneme si hrať a Peťo vždy niečo z roboty donesie, tak to začneme „ciepkať“, ak nie sme autom všetci. A potom už len: „Pozri, aký riff!“ – „To je dobré!“ A už sa Peťo chytí, potom druhá gitara a už máme pesničku. Ale väčšinu som skladal doma. Takže neviem, koľko pesničiek sme opití zložili. Skôr nejaké pasáže. Hlavne basu skladám opitý.


spustiť videospustiť video

Hrali ste už v Banskej Bystrici a v Martine na Krutofeste. Ako ľudia na vás reagovali? Veľa z nich vás asi ešte nepoznalo, keďže ste nová kapela.

Reakcie boli super. Aj keď tam pršalo, tak sme vpredu mali asi zo 15-20 ľudí, dobrá stovka sedela pod strieškou. Ľudia chodili po koncerte za mnou, že je to super a chceli si kupovať CD-čká, ale ešte sme ich nemali vyrobené, tak boli smutní. Aj na internete pribudni noví fanúšikovia. Ľuďom sa to páči a to nás ženie dopredu, že asi ideme dobrou cestou.

 

Takže album už máte, krst neplánujete. Čo bude teraz nasledovať?

Potom pôjdem na odvykačku, kde napíšem celý album. Potom budeme slávni, niekto z kapely zomrie pri autonehode, zoberieme nového basáka... Či to som nemal vravieť, kto zomrie? Ale nie, uvidíme, čo sa stane. Chceme prosto hrať, robiť hudbu. A nejaké ambície alebo ciele, že by sme mali, to asi nie.

 

Plánujete napríklad aj nejaký nový videoklip? Alebo je to na vás už veľmi komerčné?

Máme klip zo štúdia, ale tam sa tiež veľmi nepije... Nie, ja som chcel robiť klip už k pesničke Sloboda, malo to byť v takom dobovom. Kamaráti robia historický šerm, tak som ich chcel nahovoriť na videoklip s bitkami, len sme sa k tomu ešte nedostali.

 

A s kým zo slovenskej alebo svetovej scény by ste si chceli zahrať?

Za chalanov neviem povedať, a ja... Nepočúvam nič dokopy. Počúvam akurát tak Woods Of Ypres, ale David Gold je už mŕtvy, takže to asi už nie. Možno Smejko a Tanculienka alebo Fíha tralala, to počúvam pol roka každý večer s malým synom, tak by som im pokojne zaškriekal. Ale inak Samsara alebo Obšar.

 

Na záver by ma zaujímalo, čo na vaše pôsobenie v kapele hovoria vaše rodiny. Ty aj gitarista Julo máte malé deti...

Niektoré skúšky sú na úkor rodiny. Teraz sme sa nestretli už asi mesiac, ale pred koncertmi drieme. Skončíme v robote, ideme do skúšobne a skončíme večer. Ženy z toho veľmi nie sú nadšené, ale tešia sa s nami, keď sú úspechy – keď je koncert, vyjde pesnička, album. Ale sú trochu aj smutné, že s nimi netrávime čas. A keď sa skúška zvrhne, tak je potom ticho doma. Na začiatku boli dobré skúšky, teraz už chodíme všetci na autách. Preventívne dostávame autá na skúšky. Ale aj starkej sa to páči, ale že nerozumie, ale to nevadí.

spustiť videospustiť video