Čerstvý burácajúci víchor od staručičkých Kanaďanov sem proste prekvapivo zavial svieži vintage puch s heavymetalovými poryvmi a riffujúcim krupobitím, pričom Steve „Lips“ Kudlow ukázal, ako sa dá s jedným, strnule novým basákom a viackončatinovým pôvodným drummerom Robbo Reinerom stráviť originálny, zábavný a invenčný večer na patológii pri pitvaní starých vlastných vinylových tiel.          

Lips, duša kanadských Anvil, vidí svoje kovadlinové trio v panteóne stále živých heavymetalových legiend a k popisu ich najnovšieho albumu sa opäť ponúka množstvo pozitívnych, ale aj záporných prívlastkov. Dvanásť skladbový opus, včítane bonusu s trochu zvláštnym názvom, sa skladá z trištvrte hodiny beštiálneho heavymetalového klišé, keď sa trio naširoko rozhadzuje v úplne klasickom kovovom priestore, chovajú sa pomaly tak, ako pri legendárnej doske Metal on Metal a všetci ešte živí, geriatrickí fans okolo nich sa v urputnej snahe chcú dopátrať k pointe, ktorá ich k tvorbe tohto albumu viedla. Anvil patrí do zlatého fondu heavy metalu a je súčasťou krabičky spolu s Raven, Exciter alebo Grave Digger.



Anvil našťastie nesiahol na svoj preceňovaný koncept z hlbokých osemdesiatok, ale po akomsi osobnom hľadaní vlastných koreňov, ktoré dobrodružne a obstojne pútavo mapuje s moderným soundom skutočný a ambiciózny heavy metal. A fanúšik tak dostáva zábavný, skladateľsky a muzikantsky ľahko nadpriemerný retro opus a progresívnu nočnú moru v jednom, vopchatú do klasického anvilovského artworku s kovadlinou, kde Lipsov vokál nevadí toľko ako obvykle. Trochu mrzí absencia nejakej dlhšej epickej skladby, aj keď celá kolekcia je „vskutku k sežrání“ s peknými detailmi, klasickými aranžmánmi a famóznymi sólami pôjde k duchu každému klasickému headbangerovi odchovanému na klasickej kovovej scéne rokov osemdesiatych.

spustiť videospustiť video

Hrozivé cvaknutie zapaľujúceho sa zapaľovača, veľavýznamné klokotanie nalievajúceho sa omamného nápoja a zmyselné vzdychnutie ohlasuje úvodnú, naspeedovanú ódu „Legal at Last“ na legalizáciu kannabisu úplne v duchu starej Lemmyho motorovej hlavy. Zborové vokály, vysoké tempo a hromový vokál odrapkáva akúsi rozpravu o tom, aké je to suprové dať si jointa úplne v súlade so zákonom. Vystrieda ho politicky angažovaná „Nabbed in Nebraska“ s úderným refrénom, bodavým riffom a intenzívnymi škopkami, ktorá sa tvári, ako keby vylízal neumytú dôchodkyňu a filcky zapil čerstvo vymačkanou šťavou z plesnivého citrusu. Naozaj monštruózny a pokrčený výraz vylízaného politika dodáva pekne vystavaná „Chemtrials“, kde Lips otvára vážne problémy súčasnej spoločnosti s ovplyvňovaním počasia. Thrashoidný riff, speedové bicie a bluesové sólo dotvárajú skladbu naozaj odlskulovo.

Mohutná pomalšia vyhrávka Reinerových škopkov a Lipsového riffovania s následnou sólovou linkou gitary vskutku hromovo otvárajú ďalšiu pecku „Gasoline“, ktoré pripomenú zadoomanosť starých Sabbathov, a to nielen výstavbou, ale aj vokálom a refrénom. Sekaná „I'm Alive“ sa tvári ako miléniový klon pecky „Tease Me, Please Me“ z roku ´82.  Energia im ostáva a sólová linka v rýchlostnej „Talking To The Wall“ zase pripomína už spomenutý opus Metal on Metal. Hravosť a zmeny rytmov riešia v strašidelnej pomalšej „Glass House“ evokujúcej tvorbu Alice Cooper a jeho citlivého „No More Mr. Nice Guy” a následne sa zase preradia na nižší stupeň a „Plastic In Paradise“ je trochu progresívna  a svojím pomalším riffovaním plynule prechádza do shredujúcej, výbušnej „Bottom Line“.

Inšpirácia vlastnými koreňmi v zaujímavej „Food For The Vulture“ je tak okatá, až ma to už začína dosť srať. Je to stopercentne anvilovské – surové, technické, drzé a chaotické. Avšak ja si radšej pustím do gatí s podmazom starej pecky „Jackhammer“. Stonerovská, ľahko zadoomaná nálada sa vyvalí z „When All's Been Said And Done“, ktorá hne emóciami a opus vyvrcholí vcelku svižnou, ale gýčovite predvídateľnou bonusovou peckou konšternovanej metalplazmy „No Time“, kde Lips doslova vypľúva text, že sotva sa má čas nadýchnuť. Avšak prepočúvať sa k tomu záveru bude pre modernejších headbangerov ukrutné martýrium. Teda, ak nie ste ten „ortodoxný“ metalový staromilec, čo sa ukrutne rád mučivo oldskulovo brodí bažinou metalových klišé zmiešaných so súčasným soundom.

Moje hodnotenie:

Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 1Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 2Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 3Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 4Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 5Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 6Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 7Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 8Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 9Po dvoch rokoch zase nový Anvil (recenzia) - 10