Je presne sedem hodín večer, 6. august, a na pódium vstupuje postava s paličkami v rukách. Pristúpi k bicím a paličky zdvihne nad hlavu, čím oznámi asi do tretiny naplnenej sále, že koncert sa začína. Vzápätí sa rozoznie krátke intro, počas ktorého naraz prichádzajú aj zvyšní členovia japonskej kapely CRYSTAL LAKE. Tokijskí hudobníci začali hrať a ich metalcore v okamihu prúdil celou bratislavskou Refinery Gallery.

 

Už počas prvej skladby Hail To The Fire sa fanúšikovia odviazali a vytvoril sa prvý circle pit, ktorých počas tohto večera skutočne nebolo len pár. Po prvej pesničke nasledovalo krátke privítanie sa s fanúšikmi, no času nebolo veľa a kapela namiesto zbytočných slov za seba nechala hovoriť svoju hudbu. Najviac pozornosti z tejto nadupanej pätice dostal určite spevák Ryo Kinoshita, ktorý svoje hrdlo nešetril ani trochu a emócie z neho sálali. Počas pesničky Apollo sa dokonca nechal niesť na rukách fanúšikov v prvých radoch a celá šou nadobudla úplne nový rozmer.


Počas tejto polhodiny odznelo veľa skladieb z ich tohtoročného albumu Helix, no priestor dostali aj staršie piesne ako Six Feet Under alebo Prometheus, ktorým kapela svoj koncert ukončila. Ešte predtým si však vypýtala posledný kruh, čo jej publikum ochotne splnilo, a na záver, ako je už zvykom, sa s celou sálou vyfotili.

 

Po krátkej pauze nastúpili na pódium deathcoreisti THY ART IS MURDER. Vtedy už bola sála zaplnená oveľa viac a masa ľudí mala koniec až za zvukárom. Bolo očividné, že kapela má obrovskú základňu fanúšikov aj u nás a že na Slovensku nehrajú prvýkrát. Pódium zatiahlo na skoro trištvrtehodinu šero, v ktorom bolo častokrát vidno iba siluety postáv a do sály prechádzali hrubé a dunivé tóny kombinácie death metalu a metalcoreu, ktorý TAIM hrajú.

 

Napriek tomu, že ich pohyby neboli až tak dynamické ako u Crystal Lake, si títo Austrálčania dokázali okamžite získať celú koncertnú halu. Sila neutíchajúcich bicích a tvrdej gitary spolu s dravým screamom speváka Chrisa McMahona nenechala nikoho stáť nohami pevne na zemi. Pred začiatkom skladby New Gods si kapela vypýtala potlesk a celá sála začala synchronizovane tlieskať a burácať. Ľudia držali ruky vo vzduchu, spievali a v centre celej miestnosti panoval točiaci sa kruh ľudí.


Keďže TAIM dostali o trochu viac času ako ich predchodcovia, prišlo aj na viac slov od speváka, ktorý nezabudol poznamenať, že či hrajú u nás, v Čechách, v Poľsku alebo kdekoľvek v strednej Európe, vždy sú ohromení tým, akých úžasných fanúšikov tu majú. Zároveň nám kapela pred poslednou pesničkou prisľúbila, že s príchodom ďalšieho turné Slovensko rozhodne nevynechajú. S odznením posledných tónov sa spevák v mene celej kapely rozlúčil krátkym „Thank you!“ a pódium zostalo zasa prázdne.

 

S blížiacou sa deviatou hodinou ľudia ešte vonku rýchlo načerpávali silu a jeden za druhým vstupovali do haly, pretože zároveň prichádzalo to, kvôli čomu tam každý v ten večer prišiel. Zrazu sa zo sály ozval hromadný pokrik, ktorý mohol znamenať len jediné – na pódium nastúpilo PARKWAY DRIVE a vrchol večera konečne prišiel. Tentokrát bola už Refinery Gallery zaplnená tak, ako by to človek pri kapele takéhoto kalibru čakal. Hala bola plná a publikum okamžite zareagovalo na príchod týchto metalcoreových pánov.

 

Koncert otvorili skladbou Wishing Wells, čo je zároveň aj prvá skladba na ich najnovšom albume Reverence, ku ktorému toto turné zorganizovali. Na nič sa nečakalo a po odznení tejto pesničky prišlo na rad Prey. To už rozhýbalo úplne celú halu. Jej podmanivý a melodický riff si získal srdce všetkých a ľudia začali skákať a spievať dôverne známe texty. Dav ľudí vytvoril ďalší circle pit, objavil sa aj crowd surfing, vo vzduchu lietali čiapky, mikiny a atmosféra bola nabitá emóciami.


Spevák Winston McCall neskrýval radosť z toho, akým spôsobom slovenskí fanúšikovia kapelu privítali a v takomto duchu sa niesol celý zvyšok koncertu. Kapela dávala do vystúpenia celé srdce napriek tomu, že nielen na pódiu, ale v celej sále bolo pekelne horúco a dusno. Ľudia museli odchádzať na krátke pauzy von na doplnenie kyslíku a pitného režimu, ktorý nesmel nikto podceniť.

 

Počas ich približne hodinového koncertu odzneli všetky známe hity ako Vice Grip, Karma či Idols And Anchors. Prišlo aj na spestrenie celého predstavenia sláčikovým kvartetom pri pesničkách Writings On The WallShadow Boxing, čo možno nie každý privítal, ale kapela tento prvok dokázala dokonalo zakomponovať do inak nekončiacej smršte breakdownov, rýchlych, melodických gitarových riffov a drsných refrénov, ako sme pri nich zvyknutí. Svoj základný setlist uzavreli obľúbenou piesňou Wild Eyes, ktorej melódiu začala ihneď spievať celá hala či už za sprievodu gitary, alebo bez nej. Tento jedinečný zážitok a celková energia vystupňovala už tak kolosálnu pieseň o niekoľko úrovní vyššie.

 

Po odznení posledného tónu svetlo na pódiu zhaslo a kapela sa odobrala do zákulisia. Odpoveďou všetkých v sále bolo okamžité a jedenohlasné: „Parkway Drive! Parkway Drive!“ Ľudia si pýtali prídavok, na čo kapela dopriala fanúšikom ešte dve posledné skladby – Crushed Bottom Feeder. Bolo vidieť, že už aj pätica hudobníkov má čo robiť, ale pri tej atmosfére, ktorá vládla, sa nedalo inak. Viackrát mi počas koncertu padol zrak aj na zraneného basgitaristu, ktorý celý koncert odohral na invalidnom vozíku. Každý jeden z nich dal do svojho výkonu všetko a s niekoľkonásobným poďakovaním speváka kapela opustila pódium, na ktorom nechali kus svojej duše.

 

Na túto metalovú nálož, ktorú Bratislava včera zažila, sa bude ešte dlho spomínať a všetci, ktorí sa koncertu zúčastnili, určite odišli domov s nezabudnuteľným zážitkom a spokojným metalovým duchom. Veríme, že ani jednu z kapiel sme včera nevideli poslednýkrát.


Použité zdroje:
Text: Jakub Pluhár