A zase sa bude trúchliť za predčasne odídenými, tentokrát s paprčou plnou úlomkov čierneho lávového skla, ktoré v tej správnej chvíli pozostalý vhodí na drevený spacák v pomaly hlinou plniacej sa jame, kde sa fyzické telo začne rozkladať a duša sa vyberie na dlhú cestu končiacu sa splynutím so záhrobným svetom.

Po tri roky starej Medusa sa čakalo na zatmenie pred očami v mene pokračovania Gothic/Death/Doom metalu a ono to fakt prišlo. Naozaj sa vyplnilo prianie a pätica stratených v raji nezabudla, čo znamená hrať tvrdo, melancholicky a vo vlastnom záujme dokonca pokročili ďalej a napísali dosku skladieb, ktorá by si do záhlavia pokojne mohla napísať slovíčko prehľadnosť. Skôr než na deštrukciu vášho draho opatrovaného sluchu, alebo utrápenie vašej ubolenej duše, sa sústredia na to, ako postúpiť vo svojej tvorbe ďalej, pritom nestratiť nič zo svojho ksichtu a ani nevymäknúť. Obsidian je stále sofistikovaný gotický bordel s výrazným zadoomaným pohľadom a smrteľným oderom, ktorý je pevne upriamený ako do dôb IconDraconian Times, tak sledujúc líniu dosiek MedusaThe Plague Within. Neodmietajú uhnúť do strany, čo je v tomto prípade veľkým negatívom ako pri rozporuplnom albume One Second, kde sa nechali výrazne inšpirovať Depeche Mode, avšak tu ich vymenili za Sisters of Mercy. Jediným šťastím, že nie až tak okato ako pri jednej sekunde.



Všeličo už naznačuje prvá pecka „Darker Thoughts“, otvárajúca sa stredovekým motívom akustickej gitary, melancholickým vokálom a sláčikovým pozadím, ktoré sú po sto sekundách prestriedané ťažkou doom-gotickou náladou a hrubým revom. To tiež netrvá dlho a celé to na chvíľu prebehne do atmosférickej časti s jemným vokálom... nájde sa tu aj skvelé sólo gitary a všetko sa to rúti do náručia smrti za podpory mohutných riffov a úžasných melódií. Prekrásne vystavaná a úžasne dynamická kompozícia. Ďalšia pecka „Fall From Grace“ vypadáva z drážok staršieho už spomenutého The Plague Within, kde kapela s chuťou kombinovala jednoduché, ale ťažké gitarové linky s čistým spevom a surovým vrčaním. Nič výnimočné, ale stále dostatočne lamentujúce, lebo duchársky „Ghost“ prenáša receptora do pompéznych osemdesiatok presne do teritória gotických Sisters of Mercy. Poloha hlasu Mr.Holmesa sa pohybuje niekde v rozmedzí Fernanda Ribeira a Pete Steela a skladba pôsobí trochu nepatrične do tejto kolekcie a výrazne z nej vyčnieva. Či už pozitívne alebo negatívne, to nech si rozhodne každý sám. V „The Devil Embraced“ ťažký pomalý riff doprevádzajúci vynikajúcu spevnú deklamáciu, ale i vrčanie Mr.Holmesa a drobný klavírny motívo, prináša do popredia ich mazlenie sa s doommetalom, ktorý smeruje do akostnej triedy A. „Forsaken“ svojím farebným vyznením vypĺňa spolu celé sluchové spektrum a len potvrdzuje ich postavenie klasikov na celosvetovej scéne. Paradise Lost hrajú svojbytné a plnokrvné doprovody, v sólových partoch popúšťajú uzdu svojej nevšednej kompozičnej predstavivosti a vždy reflektujúci svoje dlhoveké korene, plaziace sa cez sedimenty deathu, doomu, gotiky i bežnej popovej hudby. Skladby plynú na výsosť prirodzene, presvedčivo, drsno a vkusne. Najmä v „Serenity“ sa nechávajú uniesť vo svojom typickom sounde PL, kde sa človek ocitá ako „v žánrovom obrázku“. Dokonale vystihujú jednoduchosť melodickej pointy v ľúbivom riffe a v skôr v pomalšom strednom tempe. Jednotlivé opusy sú mnohokrát temné, v dobrom slova zmysle surové, zvláštnym spôsobom prestúpené deathovou minulosťou a pop-gotickým undergroundom, ale zrovna tak môžeme hovoriť aj o zdravom heavy metalovom nadhľade, ktorý presvecuje pochmúrne hudobné spodky. Vždy je však jasný, čiastočne premenlivý hudobný rukopis gitaristu Grega Mckintosha a frontmanská jedinečnosť Nicka Holmesa, ktoré nakoniec zapôsobia tak, že výraz kapely zostáva nezameniteľne svojský.

spustiť videospustiť video

Záverečný „Ravenghast“ vsádza na istotu, lebo je skomponovaný v tradičnom krížení gotickej melanchólie so smrteľným doom metalom, kde sa síce opakuje jeden ústredný motív, ale slohu strieda refrén s typickým melodickým nápevom, ktorý prejde so zmenou tempa do ťažobou nasiaknutého gitarového sóla. Že by sa vrátili k svojim začiatkom a spojovali death/doomové výboje s gotickým rockom, avšak s rokmi obrúsenými hranami? Alebo je táto forma vhodnejšia pre koncerty, na ktoré sa kapela chce sústrediť?

Paradise Lost došli k uvedomeniu si, že gotický death/doom nie je len ich minulosť, ale tiež súčasnosť. Nechať sa zase zmlátiť, znamená širšiu emocionálnu paletu. A tak by sa dalo s rozborom pokračovať ďalej, ale poznamenám len jedno, že mne táto zádušná omša sedí, i keď sa mi niektoré momenty javia ako plytké, vyváženosťou a zaujímavosťou celého materiálu sa javia ako bezpredmetné.

Moje hodnotenie:

Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 1Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 2Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 3Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 4Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 5Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 6Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 7Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 8Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 9Paradise Lost našli obsidián (recenzia) - 10