Množstvo odkazov na minulosť, kopa ťahania za gule, veľké prísľuby a tak nejak málo naozajstného prekvapenia. Lákanie na už počuteľné, ale aj zastreté a tajomné, tak to vskutku zaberá. Tých veľkorysých momentov si človek užíva o to viac. Chýba síce trochu viac údernosti a progresie, s akou žáner aktualizovali na Scarsick, a na dvoch dielikoch Road Salt ho interesantne zase posunuli a svojou koncepciou na nich objali v podstate celú históriu progrocku. V žiadnom prípade to nie je nejaký beznádejný výkrik do prázdna, akoby sa na prvý moment zdalo, ale je to strhujúci exkurz do vlastného poňatia starého štýlu. Možno sa raz o PAIN OF SALVATION bude hovoriť ako o YES či GENESIS, ale dnes je to len kapelka, ktorá na svoje bedrá prevzala ťarchu tohto sveta, vyhrá a vyspieva za svojich fans ich bolesti nad stavom progresívnej hudby.

PAIN OF SALVATION, respektíve Daniel Gildenlöw (schválne, dokážete z hlavy vymenovať ostatok kapely? O čo, že nie?. Je to tak... ostatní členovia nikoho nezaujímajú), je pod tlakom. Byť ale rozbehaný na všetky strany a ešte tvoriť nový materiál nie je ospravedlnenie pre to, aby urobil jalovú dosku. Zjavne si to uvedomuje, a tak novú, už jedenástu fo(u)šničku PAIN OF SALVATION tvoril tri roky a ako to tak vyzerá, tentokrát nejde o žiadny výrazný umelecký opus, ani o celkovú revoltu voči rockovým či metalovým normám. Skôr nám ponúka nejaké progresívne retro rockovanie a vzdor, a „novum“ treba hľadať len v určitých aspektoch. Aj keď stále reprezentuje precíznu muzikantskú prácu na poli tvrdej hudby, ale ako sprostredkovateľ archaických postupov a soundu, ako aj jeho systematicky ozvláštňujúci presun dôrazu z progresie na retro, môže pre niektorých fans znamenať rušivý postup či dokonca zradu.         



Tak teda aký je vlastne ďalší variant tvorby nedefinovateľných PAIN OF SALVATION? Ako pri ostatných doskách ostávame v sieťach progrocku, ale tentokrát s výrazným dôrazom na úplne silné melódie, zaujímavé rytmy a retro-syntetizátorové plochy. Umne balancuje na hranici medzi poctou jeho milovanému sedemdesiatkovému progrocku (takže nás, rovnako ako v sedemdesiatkách progrockové bandy, napína načrtnutými náznakmi) a poctou všetkým hviezdám a hviezdičkám synth-popu, ktorí s veľkou pompou naštartovali analógovú elektroniku začiatkom nablýskaných osemdesiatok.

Gildenlöw voľakedy hýril novými nápadmi, ale teraz ten svoj regresívny progrock len dotiahol síce k spevnej melodike, ale s divnou retro-inštrumentáciou, či k alt-rockovej teatrálnosti, ale so špinavším soundom. Neviem, či je to len jednoducho zaujatosť, alebo sa Gildenlöw precenil, ale jeho hudba v určitých chvíľach tak trochu vadí, že sympatie získané predchádzajúcimi opusmi mierne klesli. V niektorých okamihoch je to veľmi silné, väčšinou však ohlodané, postupne nudné a dopláca to na svoju skratkovitosť. Melódie sú síce chytľavé, majú potenciál rozvíjať sa, ale na tomto albume to neplatí. Kvitujme radšej, že Gildenlöwovi sa podarilo niečo takmer nemožné – našiel rovnováhu medzi klasickým bigbítom a progresívnou poetikou súčasnej doby, kde bolo, dúfam že j,e a že aj bude všetko možné a dovolené.

spustiť videospustiť video

Klasickým progresívnym koreňom mierne odzvonilo a úvodný Accelerator je taká divná zvláštnosť, kde síce obstojný hudobný nápad je úplne skratovaný hrozným retro soundom klávesových beglajtov. Úplný hnus. Druhá, skoro sedemminútová Unfuture počiatočný dojem o kvapku smradľavého moču napráva, síce pomalým tempom, ale kontrastom hrubšieho deklamovaného vokálu a čistých vokálnych zborov, ktoré vzápätí perfektne podfarbí klasické prog-rockové prelúdovanie. Je to jeden z predstieraných orgazmov tejto dosky. Kratučký Restless Boy predvádza crossovanie progrocku s depešáckou elektronikou a skresleným vokálmi v štýle starých E.L.O. Také nemastné-neslané, zato klavírny chopinovský úvod a vokál alá Morten Harket v epickej Wait je už niečo, o čo sa dá naozaj oprieť a tešiť sa z toho. Vskutku prekrásne, aj keď skladba prejde len do bežnej mainstreamovej rockovinky, s atribútmi toho najlepšieho, ale bez výraznejších progresívnych prvkov, keď teda nepočítame akúsi zvláštnu medzihru v tretej štvrtine skladby, ktorá vrcholí vo vygradovaného finále a rušivého záveru. A pokračujeme ďalej... Keen To a Fault je zvukovo v úvode nepríťažlivá a priam odporná, ale v ďalšom rozbehu sa z nej stáva celkom zábavná a zaujímavá vecička so slučkovitou basovou linkou, sedemdesiatkovými klávesmi, skvelými škopkami a peknými melódiami. Fur sa nedá komentovať, je to akési akustické interlúdium, ktoré má snáď navodiť atmosféru pre titulného Panthera, ktorý začína deklamovaným vokálom a triphopovými beatmi a orientálnymi back-vokálmi. Zase je prítomná divná retro-synthová vložka, ďalej trochu zastretá gitarovými beglajtmi a vokálom v štýle Tori Amos s podporou piana. Predposledný moment Species nežiari nejakou originalitou a trochu je tiahly a predvídateľný viac ako ostatné skladby.

spustiť videospustiť video

Posledný trinásťminútový kus Icon by sa dal nazvať progrockom - ako jediný kúsok z tejto skladačky. Produkcia skladby je expanzívna a pripomína priestranné zákutia starých „floydov“ a novších „dreamov“. Je to taká forenzná pitva starých rockový štýlov, kde sú fans postavení okrem pekných melódii pred dokonalo poskladané inštrumentálne pasáže s ustavičnými brejkmi a archaickým soundom. V úvode, famózne klavírne prelúdovanie, prechádza do bzučivej pasáže príjemného komplikovaného progrocku, v strede prechádzajúce na akési jemné láskavé pospevovanie, ktoré úvodí nástupu celej kapely s výrazným gitarovým sólom a potom vygraduje do charizmatického záveru.

spustiť videospustiť video

Panther je mierne nadpriemerný album a bežné majstrovské rockové dielko s výrazne svetlými momentmi, kde PAIN OF SALVATION iným smerom posunuli svoju hranicu sebarealizácie prostredníctvom muziky.

Žáner: Progrock/synth pop

Dátum vydania: 28. august 2020

Vydavateľstvo: InsideOut Music

Minutáž albumu: 53 min 32 sek

Pôvod: Švédsko

Skladby:

1. Accelerator (5:31)
2. Unfuture (6:46)
3. Restless Boy (3:34)
4. Wait (7:05)
5. Keen to a Fault (6:01)
6. Fur (1:34)
7. Panther (4:12)
8. Species (5:18)
9. Icon (13:31)

Zostava:          

Daniel Gildenlöw – vokál, gitara
Johan Hallgren – gitara, vokály
Léo Margarit – bicie, vokály
Daniel Karlsson – klávesy, gitara, vokály
Gustaf Hielm – basgitara, vokály

Moje hodnotenie:

Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 1Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 2Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 3Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 4Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 5Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 6Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 7Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 8Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 9Pain Of Salvation a ich progresívny Panther (recenzia) - 10