Opäť sa ozýva londýnska usmoklená bandička Coldplay a snaží sa vytvoriť novú opozíciu voči prehnitej mainstreamovej tvorbe rýchlokvasných hviezdičiek, ktorých na celom svete vzniká každý deň niekoľko sto kusov. Premnožený svet plný zdegenerovaného poprocku síce obsiahly materiál Everyday Life nezachráni, ale minimálne ho osvieži, veď ide o farebnú multikulti-kolekciu dvoch albumov s podtitulmi Sunrise a Sunset.

Je vo všeobecnosti známe, že Chris Martin a jeho parta tvoria výhradne gýčovité brit-rockovinky, plné tých najčestnejších sebakritických žvástov s hlbokými morálnymi kódexmi a pre princa čakajúce dievčenské pokolenie, čo si tam radšej vrazia nedozretý banán, než aby si zasexovali pred svadbou, a dokonca bez lásky.

Áno, možno mal tento materiál vyjsť pôvodne ako dva samostatné albumy, ale realita kapelu postavila do pozície, že ich vydala ako jeden vinylový dvojalbum s dvadsiatimi kompozíciami, alebo na jednom CD (na japonskom vydaní s jedným bonusom navyše).

„Prvý album je opakom druhého. Atmosféra je raz negatívna a raz pozitívna, a to sa odzrkadľuje aj v textoch,“ tvrdí spevák Chris Martin a pokračuje: „Táto dualita bola spôsobená našimi vnemami na súčasnú situáciu vo svete – rasizmus, policajná brutalita, obchod so zbraňami, raketové útoky v Sýrii. Je to o pocite odcudzenia, rezignácie a čiastočne aj o našich politických postojoch.“

spustiť videospustiť video

Odhliadnuc od zaužívaných pravidiel, títo Angličania na tomto rozsiahlom opuse uprednostnili snahu o väčší umelecký dopad, a preto vťahujú do svojej rockovej fúzie dômyselnú kombináciu nezameniteľných riffov, akusticky zjemnenej melodiky, charizmatickými zbormi, na spodku podporenú klavírnymi akordmi či naznačenou minimalistickou atmosférickou orchestráciou. Ich „new progrock“ sa v mnohom blíži k bežnej poprockovej produkcii, ale aj k zvukovým experimentom, pre nich netypických, podporených gospelovou atmosférou, nigérijskými afrobeatmi či samplami od Alice Coltrane, Janis Joplin alebo indierockového Scotta Hutchinsona.

Avšak v úvode vypustili zo seba orchestrálny sekrét „Sunrise“, pokrytecky imitujuci klasickú hudbu a i keď sa jej nedá uprieť určitá nádhera, predsa je to len overtúra exekučne insitného charakteru. Skôr pripomína malé drobnosti od ruských klasikov ako modernú vážnu hudbu či orchestrálne soundtracky. Veľmi artificiálne predznamenáva atmosféru, ktorá bude nasledovať. Ďalšia skladbička „Church“ je pre nich typická, ale pomocou sampla od pakistanského umelca Amjad Sabri, ženského vokálu Norah Shaqur a beatu inšpirovaného nórskou hiphopovou scénou je plná dramatického napätia a farebnosti. Rasovo motivovaný incident z Filadelfie je obsahom pochmúrnej „Trouble in Town“, ktorého záver obstarali decká z African Children's Feeding Scheme. Ďalšia pecka „BrokEn“ signalizuje viac než ostatné, akýsi zlom a posun od klasickej tvorby Coldplay. Je založená na gospelovej odpovedačke medzi Chrisom a naozajstným černošským zborom, podporenej tleskotom a jemným klavírnym beglajtom. Singel „Daddy“ je prekrásna balada, pri ktorej sa tisnú kvapky slanej vody do buliev a hrudník sa nadvihuje srdcervúcim vzlykom. Krajne presladená, hnusne afektovaná a naozaj nádherne plynúca... Za poslednú dobu na mainstreamovej rockovej scéne nevzniklo nič krajšie. Cvrkol som si do gatí... ešte raz zahulákal: „Famózne!“  Po krátkom bezďáckom intermezze „WOTW/POTP“ nasleduje ďalšia nasadená hitovica „Arabesque“ s francúzskymi blábolmi, vkusnými dychmi, brutálnym saxíkovým sólom, ktorým konkurujú rôzne polohy a techniky gitary, a vedú skladbu k prirodzenému vyvrcholeniu a dodávajú jej dynamiku a zaujímavosť. Záverečná „When I Need a Friend“ svojim á capella vyznením hádže kapelu až niekam ku Clannad a druhý album Sunset začína indie-folkovou hulákačkou „Guns“. Po nej sa to naplno rozbieha ďalším singlom „Orphans“, ktorý začína prekrásnym africkým zborom a klasické vyznenie kapely je tu podporené aj domorodými afrobeatmi. Vedľa nevýraznej „Ékó“ vynikne uvoľnená, krehká „Cry Cry Cry“, ako keby nelegálne šlohnutá z nejakého albumu Norah Jones. Keď už sme pri tých krehotinkách, naozaj skvelá je aj „Old Friends“, pripomínajúca niečo z indiepopovej scény zo začiatku nového milénia. To niečo, s tým arabským písmom, sa tvári ako klavírna etuda s niečím nedefinovateľným na konci, a to už sa blíži vrchol, záver, grand finále, alebo ako chcete. Posledné dve kompozície sú naozaj úchvatné a znovu naznačujú určitú odchýlku od skoršej tvorby. Tento vkusný a inteligentne zostavený materiál je zabalený a ponúkaný v decentnom knižnom booklete.

Coldplay týmto dvojalbumom len potvrdili, že patria medzi absolútnu svetovú špičku. V súčasnosti sú ďaleko provokačnejší a pritom aj dostatočne mainstreamový a navyše odhalili v sebe kvality, ktoré ich stavajú pred väčšinu ich pôvodnej, ale aj novej konkurencie.


Moje hodnotenie:

Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 1Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 2Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 3Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 4Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 5Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 6Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 7Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 8Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 9Obsiahly materiál od Coldplay (recenzia) - 10