Fakt, že kapela takého formátu, ako sú NIGHTWISH, sa vôbec po prvýkrát príde ukázať do nášho hlavného mesta až pri oslave dvadsiateho výročia, vnímam ako neuveriteľný paradox. Nemení to však nič na tom, že fanúšikovia z celého Slovenska si ich výročnú šou vytúžili, keďže koncert bol už dlhší čas vypredaný. Počas hmlistého utorkového večera 13. novembra sa tak pred Inchebou postupne nazbieralo vyše päť tisíc nadšencov, ktorí prišli osláviť nielen dvadsiatku fínskej symfonickej megahviezdy, ale aj štvrté narodeniny rockového rádia Anténa Rock.

 

Priestory Incheba Expo Areny sa pre túto udalosť ukázali ako veľmi výhodné a vstup do haly okrem krátkeho úvodného omeškania nič zbytočne nezdržovalo. Hladné krky sa mohli nasýtiť v gastro zóne, ktorá ponúkala kvalitné jedlo aj pre tých najnáročnejších. Okrem pivných stánkov pred vstupmi do arény sa nachádzal jeden väčší bar aj v hornej časti Expo Areny.

 

Verím, že nehovorím len sama za seba, keď poviem, že najviac potešila skutočnosť, že rady na pivo takmer neexistovali! Na poschodí stál aj veľký stánok s merchom, vedľa ktorého bola aj sľubovaná fotostena, pri ktorej ste sa mohli odfotiť so svojimi obľúbenými moderátormi z Antény Rock. A bonus? Rovnako dobrý výhľad na pódium azda zo všetkých strán.

 

Predskokanom večera bola fínska powermetalová strela BEAST IN BLACK, ktorú založil bývalý gitarista Battle Beast Anton Kabanen (áno, názvy týchto dvoch kapiel môžu vedľa seba vyzerať dosť mätúco). Na pódium nabehli s veľkou vervou a ich nákazlivá energia postupne chytila aj divákov. Vzhľadom na to, že partička sústredená okolo mimoriadne nadaného speváka Yannisa Papadopoulosa doposiaľ vydala iba jeden album Berserker, kapela z neho odohrala takmer všetky skladby. Beast In Black tak predviedli až učebnicovú powermetalovú smršť a ich set sa do celého večera hodil priam dokonale.

 

Setlist: Beast In Black, Eternal Fire, Blood Of A Lion, The Fifth Angel, Born Again, Ghost In The Rain, Crazy, Mad, Insane, Blind And Frozen, End Of The World


Len čo ručičky hodiniek ukázali štvrť na deväť, svetlá zhasli a po krátkom upozornení (v ktorom nám milým spôsobom odporučili užiť si koncert aj bez tých tenkých kúskov plechu, čo nás stále rozptyľujú) sa na hlavnej obrazovke spustil stroj času a začalo odpočítavanie posledných sekúnd. Prvou zastávkou v minulosti bol album Oceanborn, z ktorého nám multiinštrumentalista Troy Donockley odohral variáciu skladby Swanheart. V jej závere však vizualizácia zmenila podobu, zjavili sa zvyšní hudobníci a prvé tóny Dark Chest Of Wonders už sprevádzali do rytmu sálajúce ohne, ktorých teplo sa nieslo až k zadným balkónom. Príchod Floor na pódium sekundoval jasot publika a zostava bola konečne kompletná.

 

Pri nahrávke Once sme zostali aj pri nasledujúcej skladbe Wish I Had an Angel. Paroháče boli vo vzduchu a začalo sa headbangovať. Atmosféra vyzerala sľubne, čo sa potvrdilo už aj v úvode staršej skladby 10th Man Down, s ktorou sme sa vrátili v čase až k EP z roku 2001. Floor si odskúšala, ako Slovákom ide synchronizované tlieskanie a myslím, že už na začiatku celej šou to nebolo vôbec zlé. Interakcia však počas melodickej Come Cover Me trošku ochladla, no spevácke duo Floor a Marco konečne dostalo prvú šancu predviesť svoj dokonale zohratý dvojhlas. Pri staršej tvorbe sme zostali ešte so skladbou Gethsemane, aby sme sa po prechádzke biblickou záhradou vrátili naspäť do súčasnosti a radostne si zaspievali Élan.

 

Žiariace vlčie oči nás preniesli k sviatosti v divočine z roku 1998, po ktorej nasledoval mimoriadne precítený spevácky výkon Floor Jansen v jedinej balade večera – Dead Boy’s Poem. Verím, že som nebola jediná, kto túto skladbu sledoval so zatajeným dychom. Poriadnou zachádzkou do minulosti však bola po krátkej inštrumentálnej vsuvke (v ktorej sa Troy Donockley poriadne vybláznil s gajdami) až dvadsať rokov stará Elvenpath, ktorú kapela odela do modernejších šiat.

 

To, ako veľmi sa ľudia dokážu baviť, sa ukázalo hlavne počas chytľavej I Want My Tears Back. Neskákalo sa len pod pódiom, počas inštrumentálnej časti som s úžasom sledovala, ako niektorí vyskakujú aj zo stoličiek a tancujú naozaj kdekoľvek. Dobrá nálada panovala aj v priebehu kolotočovej Last Ride Of The Day. Priznajte sa, komu sa aspoň trochu krútila hlava z tej húsenkovej dráhy na obrazovkách?

V najvzdialenejšej minulosti sme sa ocitli ešte so skladbou The Carpenter, ktorej prevedenie hodnotím ako najslabšiu časť celého koncertu. Pri príležitosti dvadsiateho výročia kapely by bolo asi hlúpe namýšľať si, že by sa Fíni rozhodli svoj vôbec prvý singel vynechať, ale existuje dôvod, prečo tieto piesne Nightwish už nehrávajú. KinslayerDevil & The Deep Dark Ocean situáciu však veľmi rýchlo zachránili a ukázali tvrdšiu tvár symfonických miláčikov. Ani po toľkých rokoch tieto dve mimoriadne expresívne piesne nestratili nič na svojej sile.

 

Ak boli na koncerte nejaké zblúdené duše, ktoré boli až doteraz zmätené, určite sa rýchlo zorientovali počas najpopulárnejšej skladby z repertoáru Nightwish – Nemo. Pri Slaying The Dreamer už bolo publikum doslova ako v jednom ohni. V závere nás však za úvodných tónov veľkolepej piesne The Greatest Show On Earth upokojil pohľad na nádhernú nočnú oblohu, ktorá signalizovala vrchol celého večera. Práve v tomto momente dostala vizualizácia za hudobníkmi novú, až takmer náučnú funkciu. Po úvodnom krátkom prírodopisnom filme o evolúcii rybičiek sme sa skrz divočinu zrazu ocitli v najkatastrofickejšom scenári, aký môže ľudstvo postihnúť. Celkový dojem ešte viac umocňovala lietajúca pyrotechnika, vybuchujúce bomby a zúfalý výkrik plný emócií „Boli sme tu“...

 

To, čo sa však zdalo ako záver večera, bola len ochutnávka čerešničky na torte, ktorou sa stala Ghost Love Score. Zo záverečného výkonu naskakovali zimomriavky a pyrotechnická šou s do rytmu šľahajúcim ohňom brali obecenstvu dych. Za zvuku outra a poletujúcich konfiet sme návštevu odmenili hlučným potleskom a nastal čas rozlúčiť sa s naozaj výnimočným večerom.

 

Skutočnosť, že sa kapela počas dvojhodinového setu ani raz neodobrala do zákulisia robiť drahoty svedčí o ich maximálnej profesionalite a zapálenosti pre vec. Diváci mohli ako vo vytržení počúvať jeden hit za druhým, pričom vďaka magickej vizuálnej šou nadobudla veľkolepá hudba Nightwish celkom iný rozmer. Napriek tomu, že kapela oslavovala svoje dvadsiate výročie, som mala pocit, že novšie skladby rezonovali u publika lepšie ako staršie nahrávky. V konečnom dôsledku je to aj dobre, keďže práve nové skladby sú pre nich kľúčom k dosiahnutiu ešte väčších úspechov.

 

Setlist: Intro + Swanheart, Dark Chest Of Wonders, Wish I Had an Angel, 10th Man Down, Come Cover Me, Gethsemane, Élan, Sacrament Of Wilderness, Dead Boy’s Poem, Elvenjig, Elvenpath, I Want My Tears Back, Last Ride Of The Day, The Carpenter, The Kinslayer, Devil & The Deep Dark Ocean, Nemo, Slaying The Dreamer, The Greatest Show On Earth, Ghost Love Score