Občas to chce aj trochu upokojiť. Napriek absolútnej prevahe metalového žánru v mojom playliste chcem v niektorých chvíľach skrátka vypnúť a nebyť ubitý do zeme kopou gitár, sól a dvojkopákového sypania zemiakov. Preto keď mi, podobne ako povestné oriešky Vinckovi z Popolušky, cvrnkol do nosa najnovší album od Dolnokubínčanov THE RISING SIGN, nemohlo sa to udiať vo vhodnejšej chvíli.

 

Civilný, no napriek tomu zábavný a mnohofarebný album možno pre predstavu (alebo pre nedostatok fantázie autora) zaradiť do škatuľky alternative rock, ale to len preto, lebo pod tento pojem sa toho dá zaradiť mnoho. Tak ako mnoho ponúka aj Fragments. Čiže to vlastne sedí. Dobre, to by sme mali.

 

Skladby disponujú širokou paletou nálad, ktorých dávkovanie je načasované presne tak, aby sa skladby nezlievali dokopy. Po kratučkom intre sa tak na nás vyvalí relatívne klasický rokec End Of Line, ktorý možno patrí k tvrdším skladbám, ale určite nie k lepším. S riffom sa kvarteto veľmi nepretrhlo a celé to znie trochu ako Royal Blood s klávesami. Apropos klávesy; hrajú významnú rolu v každej piesni a chvalabohu za ne, lebo Michal Šnapko dokáže vytiahnuť kapelu z črtajúcej sa šlamastiky, čo je aj prípad spomínaného, asi nie najšťastnejšieho otváracieho songu.

 

Čo sa však na Fragments deje potom, je už úplne iná káva a ja neviem, ktorý song vypichnúť skôr. Krehká, až postrockovo znejúca gitara v Scripted Days v kombinácii s klavírnymi arpeggiami v refréne znejú neuveriteľne kompaktne a keď sa k tomu pridá naliehavý spev Adama Juščáka, ocitám sa na vesmírnom korábe letiac do nekonečných diaľav našej galaxie. To najlepšie sa ale skrýva pod číslami päť a šesť. Catch Me sa spočiatku javí ako veselá a skákavá festivalová zábavka, no veľkolepý pomalý refrén to všetko otočí presne opačným smerom. 


Umiernený záver so zvukmi mora sa plynule preklopí do melancholickej klavírnej balady Poppy Lane. Skladba veľmi pomaly, no zároveň veľmi presvedčivo graduje a keď sa excelujúci Adam odtrhne z reťaze pri záverečnom donekonečna opakovanom „I will leave tonight“, máte dojem, že ten chlapec opúšťa vás a nemôžete mu to odpustiť. Dúfam, že tie dve piesne sa hrajú na koncertoch naraz a bez prestávky, neviem si ich predstaviť jednu bez druhej – ako jin a jang.

 

Z melodického hľadiska chalani takmer po celú hraciu dobu verne evokujú Britské ostrovy zhruba z polovice deväťdesiatych rokov, čo myslím ako pochvalu. Čerpať z odkazu velikánov ako Oasis, The Verve či Travis nie je žiadna hanba a sem-tam si nostalgicky zaspomínať na tie časy padne vhod. Možno to v súčasnosti nie je najviac cool hudba pod slnkom, ale kvalita sa ešte nikdy nemerala popularitou. Teda, nemala by sa.

 

Mierne vybočenie z nastaveného smeru a zároveň trocha moderny sa na nás vyvalí s Lust. Jedna z tých agresívnejších skladieb mi však k The Rising Sign veľmi nepasuje. Funkový motív podporený dychovou sekciou je, čo sa týka indie/alternative rocku, veľmi otrepaným prvkom a skreslený spev v refréne tento dojem nepôvodnosti len dopĺňa. Poteší aspoň punkové tempo v závere tohto najkratšieho kúsku.

 

Nedá mi nespomenúť ešte záverečnú Forgotten Us, pretože tak grandiózne finále som na albume už, veru, dávno nepočul. Ťahavé sláky na pozadí molových klavírnych akordov vytvárajú znepokojivú atmosféru, takmer kričiaci Adam si vylieva srdce plné zúfalstva a smútku a... A zrazu akoby vyšlo slnko. Hudba už neevokuje bolesť, skôr zmierenie sa a prijatie reality. Áno, toto sú skutočné emócie pretavené do tónov.

 

Nezvyknem komentovať vizuál albumu, ale tu musím, pretože napriek veľmi peknému coveru v digipakovom prevedení to chalani veľmi nedomysleli s textami, ktoré sú jedna masa slov na vnútorných straných panelov oddelených iba bodkami. Sorry, ale toto sa mi študovať naozaj nechce.

 

Vôbec by som nečakal, že takýto hudobný materiál mi takto sadne. Napriek zopár skladbám, pri ktorých sa vkráda do mysle slovo „vata“, je Fragments veľmi sviežim spestrením rockovej scény na Slovensku a prípadné medzinárodné ambície vďaka nemu vôbec nemusia vyznievať až tak bláznivo. Túto bandu chcem určite vidieť naživo.


Moje hodnotenie:

Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 1Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 2Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 3Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 4Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 5Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 6Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 7Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 8Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 9Na koľko spôsobov The Rising Sign zhudobnili melanchóliu? (recenzia) - 10

spustiť videospustiť video

Linky:

FB kapely

Použité zdroje:
foto: Pavol Kulkovský