Takto. Je skvelé, že aj pre fanúšikov melodickejších odnoží našej milovanej muziky existuje festival ako More Than Fest. Predsa len, iné festivaly sú zamerané tak nejak mainstreamovejšie a vždy sa tam vyskytne nejaký punk alebo Kabát. Čo už také skvelé nie je, je veľmi laxný prístup organizátora k vážnym nedostatkom z hľadiska komfortu návštevníkov. 19. a 20. augusta sme si tak vo Zvolenskej Slatine mohli „vychutnať“ okrem parádnych kapiel aj niečo iné. Tak teda najprv to zlé, nech to máme rýchlo za sebou.

 

Hygiena: štyri (!!!) ,,toi-toiky" pre celé stanové mestečko boli dovezené až v piatok okolo obeda. Tie boli prvýkrát vyprázdnené až v sobotu večer. Ich stav si, pevne verím, vie každý čitateľ domyslieť aj sám. Malá nápoveda - ľudia sa, samozrejme, v areáli slatinských ihrísk začali schádzať už vo štvrtok. Sľubované sprchy ostali takisto len zbožným prianím rockerov, na ktorých slnko nemilosrdne pieklo počas oboch dní trvania festivalu. Zúfalým (ale aspoň nejakým) riešením bola cez priliehajúci betónový plot prehodená záhradná hadica, pod ktorou sa za pár hodín pochopiteľne vytvoril bahenný kúpeľ, ak by bol mal niekto záujem. Milé prekvapenie! Ale teraz vážne, absencia akejkoľvek možnosti umyť si aspoň ruky je trestuhodným zlyhaním. Toto sa jednoducho nesmie opakovať.

 

Poriadok: metalisti nie sú bordelári. Aspoň väčšinu času nie. Minimálny počet smetných košov v areáli festivalu, resp. v kempe však rozhodne nerobilo dobrotu, nehovoriac o tom, že všade sa po zemi váľalo množstvo plastových pohárov, s čím súvisí aj ďalšia výčitka. Sľúbené totiž boli aj umelohmotné vratné poháre a s nimi by to na ploche pod pódiami bolo vyzeralo istotne inak. Pritom by stačilo len dať pri vjazde každému návštevníkovi sáčok na odpadky, mnohé festivaly to s úspešným efektom už dlhé roky praktizujú.

 

Žetónový systém: aj keď sa na facebookovej udalosti organizátori dušovali, že to skráti rady pri čakaní na pivo, evidentne nepočítali s tým, že sa ENORMNE predĺži rad čakania na – uhádli ste – žetóny. V konečnom dôsledku to bola absolútna zbytočnosť. Ľudia čakali v dlhočiznom rade ako za socíku na banány, zatiaľ čo v stánkoch s pivom napokon v pohode brali aj hotovosť.

 

„Zvukári“: Takto to vyzerá, keď sa šetrí tam, kde netreba. Zvuk bol u väčšiny kapiel jedným slovom katastrofálny a veľmi kazil celkový dojem z vystúpení, ktoré vôbec neboli zlé. Ak si kapela dovolila mať dve gitary, takmer zaručene jednu z nich nebolo počas celého koncertu počuť. Bolo prinajmenšom zvláštne sledovať pánov za mixpultom so založenými rukami, keď sa z reproduktorov na nás valil naozaj žalostný zvuk, a to sme s partiou stáli obvykle priamo uprostred medzi zvukárom a pódiom. Budem hnusný, ale tí chlapi by nenazvučili ani folkové duo.

 

V čase, keď píšem túto reportáž, sa agentúra aspoň na stránke udalosti ospravedlnila za nedostatky. Tie, pevne verím, do budúceho ročníka odstránia, pretože ak áno, bude zarobené na jeden z najlepších festivalov na Slovensku. Sakra, chlapi, máte na to!

 

Tak, a teraz sa pozrime na kapely, kde to bolo úplne iné kafé a v podstate žiadna nepodala vyslovene slabý výkon. Vypočuť si každú kapelu bola pre mňa nesplniteľná výzva hraničiaca s utópiou, preto si pomôžem aj postrehmi svojho kolegu Dema.


Piatok

Bohužiaľ, aj napriek snahe stihnúť úplný začiatok festivalu, o ktorý sa postarala česká heavymetalová legenda TITANIC (fakt super nápad umiestniť kapelu tohto rangu na úvod MTF), sme pri rozkladaní stanov stihli začuť až martinských melodikov EUFORY. Keďže som nestál pod pódiom, nedovolím si nejak obšírne hodnotiť, ale z kempu zneli skladby z ich debutu Flying Island Eufory veľmi slušne a spevák bol aj vo výškach sebavedomý a tonálne čistý. Prví, ktorých som si stihol užiť na vlastné oči, boli až Poliaci MOJRA. Žánrovo sa títo vyznávači hardcore/metalu možno trochu vymykali dramaturgii festivalu, avšak to nič neuberalo na ich nasadení a predviedli veľmi sympatický koncert.

 

Na B-stagei sa zatiaľ chystali našinci ANTHOLOGY, na ktorých som sa naozaj tešil a nesklamali. Chýbajúceho klávesáka zastúpili sample a kvintet zahral výbornú šou. Potešilo ma, že zaznelo aj niečo z chystaného albumu, no najmä to, že speváčka Ľubka (ja si na tú Raylyn neviem zvyknúť) sa postupne mení na skutočnú frontwoman so všetkým, čo k tomu patrí. Skvelý spev dopĺňala hecovaním publika, nezabúdala na headbanging a vôbec, celkovo kapela pôsobila veľmi uvoľnene. Najvyšší čas, aby sa o nich zaujímali ak nie seriózni vydavatelia, tak aspoň zahraniční festivaloví promotéri.

 

Na hlavnom pódiu nastal čas pre ďalšiu legendu – CITRON – respektíve to, čo z nej zostalo. Aj keď podali rozhodne živší výkon, než na tohtoročnom Masters Of Rock, stále sa neviem zbaviť pocitu, že bez ohľadu na to, aký má Láďa Křížek v Česku a na Slovensku status, jeho angažovanie bol krok vedľa. Stredné polohy boli okej, ale akonáhle sa pustil do kedysi charakteristických výšok, bolo to utrpenie. Uvrešťané, hlasné a hlavne falošné. Naopak, už pravidelná hostka Tanja zachraňovala situáciu, jej výkon bol rozhodne z tých lepších. Ľudia sa ale chytali, takže vlastne bolo všetko v poriadku. Asi.

Po starej škole opäť nastal čas na mladú krv. Tú reprezentovali RAVENCLAW z metropoly východu, bez ktorých si akciu organizovanú EPG-čkom už snáď ani nemožno predstaviť. To však nemyslím nijak v zlom, napokon, nie sú to žiadni amatéri, ale zohratá partia ľudí vzývajúcich melodický hevík, takže prečo nie, na More Than Fest sa hodili ako povestná zadnica na nádobu na telesnú potrebu. Avšak drobný problém mám s ich pódiovou prezentáciou. Teatrálne gestá speváka Mateja a Tonkin kovbojský klobúk ma doslova iritovali, ale to už som asi až príliš subjektívny. Len by to skrátka chcelo viac koherentnosti, čo sa týka imidžu.

 

Demo: Kapela krstila nové EP s názvom Presage a pokrstil ho samotný Kai Hansen (Gamma Ray). Kai si ešte strihol s havranmi ich minuloročný singel Their Feelings. Tu musím poznamenať, že kvalitatívny rozdiel bolo počuť hneď, ako sa ozval jeho spev. A to napriek tomu, že kapela má rozbehnutý celkom slušný marketing a nemá veru zlé pesničky a ani núdzu o fanúšikov (tu u nás si rockové rádia radšej vypýtajú výnimku zo zákona, než by mali zahrať domácu kapelu).

Nastal čas pre prvého skutočného headlinera, ktorým nebol nik iný, ako fínski viking metalisti ENSIFERUM. Jediným negatívom tohto vystúpenia bol zvuk, za ktorý kapela vinu nenesie. Všetko ostatné bolo úžasne živelné, prirodzené a hlavne zábavné. Páni a dáma si vystúpenie evidentne užívali (predovšetkým akordeonistka Netta Skog je jedno vysmiate slniečko), pod pódiom sa trepalo hlavami, nechýbal moshpit ani čoraz populárnejšie veslovanie. Ensiferum hrali ako staršie veci, tak aj zo stále aktuálnej fošne One Man Army. Z mojej strany veľká spokojnosť.

 

Na malom stagei sa zatiaľ schyľovalo k veľmi príjemnému prekvapeniu. O to sa postarali GYZE z ďalekého Japonska. Ja blbec som si toto peklo na pódiu nechal ujsť, Demo našťastie nie.

Demo: Samozrejme, že som si nezabezpečil program vystúpení, a tak som ani netušil, čo bude hrať na malom stagei. Pozerám na zjavenia na pódiu a pomaly som si začínal myslieť, že pôjde o nejaký domáci J-rock pokus. Vtom vybehol taký blonďák s gitarou, ktorý vyzeral ako Alexi z COB zo špeciálnej japonskej visual-kei edície hračiek. Sranda skončila v momente, keď sa chalani pustili do hrania. Ich rýchlejšia a melodickejšia verzia Bodom metalu uchvátila všetkých postávajúcich a po prvej pesničke mali pred pódiom naozaj pekný kotol. Zvuk bol o čosi lepší, to možno preto, lebo chalani hrali iba v trojici, a tak nebolo veľmi čo pokaziť. Mladá kapela Gyze z Japonska si určite našla fanúšikov aj tu. Bezkonkurenčný gitarista vkuse hrajúci melódie a sóla, skoro stále nalepený ústami na mikrofón, sa sem-tam prezentoval aj anglickým príhovorom, keďže v polovici setu mu asi doplo, že po japonsky tu nikto nerozumie. Chalani to ale dali so cťou a záverečný aplauz len podčiarkol ich skvelý výkon.

Smutným hrdinom prvého dňa bol ANDRE MATOS so svojou kapelou. Rovnako ako minulý rok, aj tentokrát si technika dala voľno práve v čase, keď so svojím power metalom nastúpil na hlavné pódium tento vokálny hrdina. Bolo až tragikomické sledovať, ako si v prvých minútach doslova popod nohy svietil baterkou, aby sa nepotkol o káble, nehovoriac o tom, že zvuk nebol v podstate žiadny.

Demo: Andre sa stým veľmi nemaznal a nakládol do nás hitovky z albumu Holy Land, napríklad Still Believe, Nothing To Say či epický rýchlik Carolina IV, ktorý ešte naspieval s brazílskou Angrou. Popri tom si nechal priestor aj pre hitovky z prvého albumu Shaman a záver obstarala, samozrejme, klasika Carry On.

 

Na druhom stagei po Matosovi hrali pre niekoľkých statočných progresívni Slováci CALIBER X. K nim len toľko, že sa môžem plne podpísať pod Demove slová.
Demo: Muzikanti sú to naozaj zruční. Ani zvukovo to nebola až taká katastrofa. Lenže z môjho uhla pohľadu to tam aj končí. Slovenské texty a prog v jednom mixe je pre mňa osobne ťažko stráviteľná kombinácia a hoci svojich fanúšikov si určite našli, ku mne im bola cesta v ten večer zahataná.

Vrcholom večera bol pre nejedného fanúšika koncert kráľov symfonického blacku (za túto škatuľku ma trve kvlt black metalisti asi ukrižujú) CRADLE OF FILTH. Po neúmerne dlhom zvučení sa konečne začala ozajstná temná šou plná nesmrteľných klasík. Daniho vokál alebo milujete, alebo nenávidíte. Pre mňa to bolo len komické škriekanie, ale tak to zrejme má byť, mnohí hovorili o jeho výkone ako o najlepšom za posledné roky. Ľudia boli jednoducho povedané nadšení, a tak sa prvý deň More Than Festu skončil zrejme najlepšie ako mohol.

 

Demo: Niečo po 22:00 sme už stepovali pod pódiom a tešili sa na hlavné hviezdy prvého večera. Čakali sme síce ešte dobrú chvíľu, kým sa všetko ponastavovalo a doladilo. V hlave som si postupne prechádzal všetky možné variácie zlého zvuku, až kým nezaznelo intro. Veríte na zázraky? Minimálne taký jeden temný sa udial vo Zvolenskej Slatine. Na pódiu stáli strašiaci z Cradle Of Filth a hrali jednu klasiku za druhou, ako keby sa nechumelilo. Daniho vokál pracuje opäť na plné obrátky a kapela pod jeho taktovkou išla ako hodinky. Zvuk bol neuveriteľne dobrý, ba priam asi najlepší počas celého festivalu. Ešte From The Cradle To Enslave a bolo po paráde.

Sobota

Sobota začala pekne z ostra – na menšom pódiu to už predpoludním odpálili powermetaloví EAGLEHEART. Ich ostatný album Dreamtherapy považujem za veľmi vydarený a v posledných rokoch mi ich koncerty akosi unikali, preto som bol zvedavý, čo s novým frontmanom predvedú. Opäť klasika – zvuk slabota, ale kapela išla na plné obrátky. Neodpustím si však poznámku, že doprovodní vokalisti spievali lepšie ako ten hlavný Roman. Na druhej strane, jeden z nich bol bývalý frontman (a v súčasnosti basgitarista) Vojta a to je naozaj pán spevák. Chlapi nezabudli zahrať aj moju srdcovku Creator Of Time, takže som sa nemal na čo sťažovať (zvuk sa neráta).

 

Vedľa to zatiaľ rozbalili Ukrajinci HELL:ON a mne spadla huba až na zem. Nenormálne chytľavý thrash/death prilákal aj napriek poludňajšej páľave slušný počet ľudí a nejedna hlava (tá moja nevynímajúc) sa pustila do headbangu. Celá kapela pôsobila mimoriadne zohrato a spevákove grimasy len umocňovali až démonický dojem z týchto kozákov. Večná škoda tej hluchej druhej gitary, ale aj tak môžem s čistým svedomím prehlásiť ich polhodinku za jeden z najlepších setov celého festivalu.

 

Dovolil som si vynechať Talianov ARSEA aj VESZTEGZAR od našich južných susedov a vrátil sa až na SLICE OF BREAD z Rimavskej Soboty. Tí prednedávnom vymenili speváka, takže stálo za to zistiť, ako to kapelu poznačí. Treba povedať, že chalanovi to išlo celkom fajn, aj keď nejaké tie skúsenosti z pódia ešte potrebuje nabrať. Každopádne, potenciál tam je viac než slušný.

Bolo by hriechom vynechať stálicu EPG akcií FREEDOM CALL. Netuším, ako to robia, ale táto vyškerená partia okolo Chrisa Baya ma baví aj na stýkrát. Ich superchytľavý (angličtina má na to skvelý výraz „cheesy“) melodický náklad nalákal do areálu kopec ľudí a tí dostali presne to, čo očakávali a následne o tom aj zborovo spievali, teda happy metal party. Akurát si nie som istý, či tá absencia podmazu bola úmysel alebo neschopnosť zvukára, zvlášť keď sa mu Chris poďakoval za skvelú prácu. Obávam sa, že to bol len sarkazmus ako sviňa, pretože neverím, že by FC dopustili, aby napríklad na klávesových motívoch postavené Tears Of Babylon alebo Land Of The Light zneli takto sucho. Potešila ich autogramiáda, kde sa ochotne fotili s každým záujemcom, a že ich nebolo málo.

 

Ruskí pohania ARKONA predviedli štandardnú šou, ktorou, žiaľ, nedokázali udržať moju pozornosť. Plný kotol bol, samozrejme, iného názoru a opäť sa moshovalo aj veslovalo. Divožienka Maša opäť neúnavne striedala čistý spev s brutálnym growlingom, ale akosi sa mi to všetko zlievalo do jedného.

STRATOVARIUS prišli, my sme ich videli a všetci zvíťazili. Poslednú dobu som si všímal uštipačné reči na adresu Kotipeltovho vokálneho prejavu, ja však mám dojem, že nikdy nespieval lepšie. Konečne nepôsobil dojmom, akoby stál na pódiu len preto, lebo musí, vtipkoval medzi skladbami a aj pohybovo to bolo ono. Hralo sa takpovediac z každej éry, zaznela dokonca aj staručká Against The Wind, čerpalo sa aj z novinky Eternal a skvelé vystúpenie zakončila povinná jazda Hunting High And Low. Zvukovo to tiež patrilo k tomu lepšiemu, čo More Than Fest ponúkol.

 

Po notnej dávke rýchlosti a melódií opäť nastal čas pre pritvrdenie a tak, ako minulý rok všetko zbúrali Kreator, tentokrát sa o to postaralo trio SODOM. Na pohľad už starší páni stále strčia do vačku 90% mladých kapiel. Nekompromisná paľba nenechala nikoho na pochybách či thrash metal stále žije. Potešila zábavná vsuvka Surfin' Bird. Takže na budúci rok očakávame Destruction, platí?

Ostala rýchlosť a pribudlo asi tak trikrát viac melódií ako u všetkých kapiel dokopy. Áno, hovorím o britskom rýchliku DRAGONFORCE. Tí si šalamúnsky poradili s nepríjemnou situáciou - ich spevák Marc Hudson skončil v nemocnici – vzali na turné iného speváka. Keď som sa dopočul, že ním má byť internetová hviezdička PelleK, vlasy mi vstávali dupkom, keďže tohto manekýna nemám dvakrát v obľube. Moja radosť však nemala konca, keď sa na pódiu za mikrofónom nezjavil nik iný ako Alessio Garavello. Jeho hlas zdobí albumy žánrových súputníkov Power Quest a, úprimne, myslím, že bol oveľa lepšou voľbou. Dragonforce sú jednou z mála kapiel, ktoré dokážu aj laika zaujať inštrumentálnymi výkonmi. Na More Than Feste však neostalo len pri nich. Chalani lietali z jedného kraja pódia na druhý, podpichovali sa a popri tom všetkom stíhali ešte bezchybne zahrať bleskurýchle skladby, no skrátka bomba.

 

Na (pre mnohých absolútny) vrchol festivalu mi už sily neostali, situáciu opäť zachránil redakčný kolega.
Demo: Fíni CHILDREN OF BODOM to odpálili asi úplne najviac. Síce mi to miestami prišlo trocha statické (po skutočne živej párty, ktorú predviedli DF), ruky fanúšikov boli okamžite hore. Prierez tvorbou od prvého až po posledný album - aj to predviedli decká od jazera Bodom. Alexiho slovník síce neobsahuje veľa slov, ktoré by vedeli nahradiť jeho obľúbené slovíčko „fuck“, ale je to famózny gitarista, tak sa nad tým dá povzniesť.

Čo viac dodať. More Than Fest 2016 rozhodne mal svoje muchy (riadne veľké mäsiarky), ale akosi už teraz viem, že sa na ňom ocitnem aj o rok, pretože: 1) viem, že dostanem obriu dávku fantastických kapiel, o ktorej sa iným slovenským festivalom môže len snívať, 2) verím, že zmienené nedostatky organizátori odstránia, 3) lebo je to skrátka tá naša muzika a tú treba podporiť.

Viac fotografií nájdete v samostatnom článku.