Písal sa 27. október 1995 a za Detroit Red Wings nastúpila po prvýkrát v histórii NHL kompletná ruská päťka v hviezdnom zložení Fjodorov, Larionov, Kozlov, Konstantinov a Fetisov, čo sa doteraz považuje za výnimočný míľnik a športovú udalosť. Písal sa 27. október 2015 a do Bratislavy sa po pár rokoch vrátili darkmetalové hviezdy MOONSPELL, ktoré si to v rámci ROAD TO EXTINCTION TOUR 2015 (PART II), v spoločnosti DAGOBA a JADED STAR, strihli deň predtým aj vo Viedni a prispeli tak svojím spôsobom k oslavám 60. výročia vyhlásenia zákona o trvalej neutralite Rakúska. O ďalší míľnik v mojej koncertnej kariére sa tentoraz postarala agentúra EPG, ktorá to v poslednej dobe riadne rozbalila, a tak v utorok podvečer moje kroky smerovali opäť raz do bratislavského Music Majestic Clubu, aby som si dal s každou kapelou line-upu moje "tenkrát poprvé".


Ako prví sa na pódium postavili gréci Jaded Star na čele so speváčkou Maxi Nil (ex-Vision Of Atlantis), ktorú doprevádzali Kosta Vreto – gitara, Babis Nikou – basgitara a spoza bicích to všetko dirigoval Raphael Saini (ex-Iced Earth), pričom Raphael v minulosti dokazoval svoje kvality napríklad aj live vystúpeniami s Vision Of Atlantis alebo s deathmetalovým kultom Master. Jaded Star sú ale pomerne nová kapela, na metalovej scéne pôsobia od roku 2013 a na svojom konte majú zatiaľ len tohtoročný prvý album Memories From The Future, ktorý tak tvoril aj gro setlistu. Otvárať koncerty je väčšinou nevďačná úloha a ani dnes, tesne po 20:00, to, žiaľ, nebolo inak. Pod pódiom zatiaľ zhruba 40 zvedavcov, ďalších asi 40 sa pohybovalo v okolí merchu a baru. Fanúšikovia prichádzali len veľmi pozvoľne, a tak aj keď sa kapela snažila o rozbeh otáčok a Maxi opakovane komunikovala s prvými odvážlivcami, rozkývať ich nejako výraznejšie sa nepodarilo. Teda aspoň počas prvých 3 skladieb, ktoré som zvládol stráviť pod pódiom, keďže zvuk bol tak maximálne vyhulený, že by som nepočul ani podtlakovú trúbu Liazky stojacej mi za pätami. Smerujem teda môjho častého spolupracovníka Filipa k baru pod dnes uzavretou tribúnou, že skúsime miesto za zvukárom a zvuk bude lepší. On síce nebol vyslovene zlý, ale gitaru nebolo okrem sól veľmi počuť, kedže prím hrala basa, no a hlavne Raphael mlátil tie kotly, ako keď Pohlreich klepe rezne na nedeľňajší obed. Ale to mi plne stačilo a zvyšok setu som odsledoval báj očko v debatnom krúžku s promotérmi a fotografmi pri bare, pričom sme museli po sebe revať ako jeleň v ruji. Jaded Star sa síce lúčili za potlesku fanúšikov, ale ja som bol v stave vyliať si to pivo do uší a utlmiť tak ten príval decibelov.

Po krátkej pauze vonku, keď sme sa kvôli momentálnemu ohluchnutiu dorozumievali hlavne neverbálne, teda posunkami, grimasami a pokriveným úsmevom, sme sa vrátili práve na začiatok setu francúzov Dagoba. Tento spolok z Marseille je na scéne etablovaný už slušnú dobu, konkrétne od roku 1997, pričom za posledné roky už so mnou páni stihli 2-krát vypiecť, keď zrušili svoje ohlásené vystúpenia na Brutal Assault a ja som mohol akurát tak rohlík zo strúhanky uplácať. Takže do tretice všetko dobré a mohol som si dať na pažbu ďalší zárez. Pod pódiom to už vyzeralo lepšie zaplnené a po zvukoch úvodného intra The Beginning zo soundtracku k filmu Dracula od Brama Stokera to Franky Constanza – bicie, Zed – gitara, Werther – basgitara a Shawter - spev rozbalili úvodnou Eclipse z posledného albumu Tales Of The Black Dawn (2015). Od prvej skladby to bol riadny groove/inustrial/metal/core náter, ale aj pri tom všetkom mala Dagoba stále to niečo pre mňa nevysvetliteľné. Francúzske kapely sú rozpoznateľné veľmi rýchlo, a to bez rozdielu, aký metalový subžáner hrajú, proste majú v sebe niečo, čo ich takto pre mňa špecificky definuje. Nasledujú The Man You're Not z albumu What Hell Is About (2006) a Black Smokers (752° Farenheit) z albumu Poseidon (2010), ktorej industriálny náboj dopĺňal tentokrát melodický a ťahavý vokál výborného Shawtera. Vraciame sa späť k poslednému albumu, keď zaznievajú klipovka Born TwiceEpilogue. Vynikajúci Franky hnal neomylne vpred celú mašinériu, Zed a Werther vytvárali drtivú zvukovú hradbu a nad tým všetkým vyčnieval showman Shawter, zvládajúci melodické vokály aj scream, niekedy zachádzajúci až do hlbšieho growlu, ktorý si pri tom všetkom párkrát pýtal pohárik slovenskej vodky a neustále komunikoval s publikom. Ocitol sa raz aj priamo dole vo fotopite pod pódiom a chvíľu spieval rovno pri fanúšikoch, pričom neustále hecoval celý klub na circle pit. No dnešná fanúšikovská základňa bola nastavená inak, a tak sa podarilo len zopár chabých pokusov a ostalo to väčšinou pri headbangingu. O záver setu Dagoba sa postarali skladby I Reptile z albumu Post Mortem Nihil Est (2013), rozbíjacia The Things Within s nástojčivým refrénom a prierez tvorby zavŕšila starinka The White Guy (And The Black Ceremony) z prvého albumu Dagoba (2003). Výborný set Dagoba naplnil moje zvedavé očakávania. Títo Francúzi si ma natreli ako pomazánku na bagetu a ja som sa tomu ani náhodou nebránil.

Po dlhšej pauze na prípravu pre hlavné hviezdy večera už bola pod pódiom plnka a všetci sme mohli obdivovať obrovskú lebku a majestátne rohy zdobiace bicie Miguela Gaspara alebo píšťaly pripomínajúce organ na klávesoch Pedra Paixãoa, ktoré mi hneď evokovali Tuomasa Holopainena z Nightwish, používajúceho podobnú modifikáciu. Nad tým všetkým sa v pozadí týčila majestátna veľkoplošná plachta s ústredným motívom najnovšieho albumu Extinct (2015), ktorý Portugalci na tomto turné propagujú. Počas úvodného intra La Baphomette, ktoré daný album paradoxne uzatvára, dopĺňajú zostavu na stagei Ricardo Amorim – gitara, Aires Pereira – basgitara a po príchode charizmatického speváka Fernanda Ribeira to na nás Moonspell spustili hneď prvou skladbou novinkového albumu Breathe (Until We Are No More). Pokračovali v nastúpenom trende albumovou dvojkou Extinct, aby sa cez drviacu Night Eternal z rovnomenného albumu (2008) dostali k prvej kultovej skladbe dnešného večera, Opium z albumu Irreligious (1996), ktorú zborovo odspievala väčšina zo zhruba 350 fanúšikov. Zvuk bol od začiatku výborný a čitateľný, pod pódiom sa headbangovalo, spievalo a tancovalo, pričom prím udávalo menšie zoskupenie rusaliek, ktoré, ako som si všimol, odspievali každú jednu skladbu od začiatku až do konca. Sombrero z hlavy dole, tomu vravím skalné fanúšičky kapely. Fernando, ktorého zdravili aj portugalské vlajky v rukách fanúšikov krajanov, postupne uberal z vrstiev svojho oblečenia a prakticky od prvej skladby preukazoval okrem výborného spevu aj svoju charizmu, no a publikum mu zobalo z ruky aj bez vyzvania. Pri jeho častom "Bratislava Slovakia" by mal určite radosť aj taký Ľudovít Velislav Štúr, ktorého 200. výročie narodenia sme si deň po tomto výbornom koncerte pripomenuli, ruka v ruke s 97. výročím vzniku samostatného Československa, ktoré je už dávno v nenávratne. Setlist bol príjemne a veľmi rozumne vyskladaný, keď novinkové skladby boli doplnené staršími a vyšperkované najväčšími kultovkami, ale to uvidíte sami pri setliste vo fotogalérii. Vypichnem ešte rezkú novinkovú a orientálne ladenú Medusalem alebo podmanivú Scorpion Flower, ktorú v originálnom duete s Fernandom spieva Anneke van Giersbergen, pričom tentoraz jej part výborne odspievala Maxi Nil, zahalená do kúdolov z parných stĺpov. Kto mal medzeru vo vedomostiach, tomu Fernando pripomenul kultovú prvotinu Wolfheart (1995) a keď už je to tých 20 rokov od vydania tohto albumu, tak si Ricardo zobral inak ladenú gitaru a Moonspell nám v tú chvíľu namixovali do setlistu aj klenoty ako ...Of Dream And Drama (Midnight Ride), temnotou nasiaknutú Vampiria a celý set zakončila jedna z mojích srdcoviek Alma Mater, ktorej názov sme odhulákali, ako by nás tam bola tisícka. Ale to ešte nebolo všetko a po krátkej pauze na vytlieskanie show pokračovala. V plánovaných prídavkoch nás Moonspell obšťasnili napríklad aj portugalským folklórom v skladbe Ataegina. Mimochodom, Ataegina bola bohyňa znovuzrodenia (jari), plodnosti, prírody, mesiaca a uzdravovania, no a Iberiánci, Lusitaniánci aj Celtiberiánci ju všeobecne považovali za jedno z najdôležitejších božstiev na Pyrenejskom polostrove. O absolútne finále sa postarala emocionálne drásajúca Full Moon Madness, pri ktorej sme mali opäť všetci ruky hore a pomáhali Fernandovi s refrénom, ako by nás za to platili, pričom sám Fernando v závere skladby vypomáhal Miguelovi paľbou po čineloch. Moje premiérové stretnutie s darkmetalovými veličinami Moonspell teda dopadlo na jednotku s hviezdičkou, keďže čo skladba, to skvost. K tomu výborne odohraný celý set, ktorý si podmanil určite nielen mňa. Opakovanie je matkou múdrosti a opakovanie tohto nádherne temného a dokonalého setu by som si dal hneď zajtra.

A ako to teda videl Filip?

Tentokrát ma milo prekvapilo, že sa brána vstupu otvorila už o 19:00 a bola hodina k dobru do začiatku prvej predkapely, čo bolo po posledných skúsenostiach strašne super. Jaded Star sa musím priznať, ze ma veľmi neoslovili, lebo okrem asi 3 songov, ktoré ma celkom bavili, som mal pocit, že na pódiu sú 4 hudobníci a každý spieva/hrá svoju pesničku. Navyše mali strašne prehulený zvuk a spev speváčky mi trhal ušné bubienky. Následne nastúpila Dagoba, z ktorej som bol strašne ohúrený. Perfektný výkon, spev, hra a aj komunikácia s publikom. Po Dagoba som mal fakt chvíľu problém preladiť na headlinera, miestami ma dokonca bavili viac ako Moonspell. Z Moonspell som mal pocit, že s každou pribúdajúcou skladbou hrajú lepšie a ich hudba sa mi páčila stále viac a viac. Skladba, v ktorej si dali duet so speváčkou z Jaded Star, bola podľa mňa asi aj najlepší dnešný výkon Maxi Nil. Skladby ako Alma Mater alebo Full Moon Madness ma úplne dostali. Kapela podala super výkon, v komunikácii s publikom to bolo taktiež perfektné, čo mi trocha vadilo, tak v niektorých polohách spevákov hlas zanikal v hre ostatných nástrojov, ale tak nikto nie je dokonalý a zrejme to nešlo nazvučiť lepšie, aby to stále každému vyhovovalo. Skromne len dodám, že kto nebol, môže ľutovať.