Minulotýždňový návrat MOONSPELL na naše územie bol jednoznačne výborný a zdieľať ho s nimi priamo na mieste akcie rozhodne stálo za to. A určite stálo za to urobiť pred týmto koncertom rozhovor s ich bubeníkom MIGUELOM GASPAROM. Miguel (alebo Mike) je jedným z dvoch členov originálnej zostavy Moonspell, ktorí sú v kapele do dnes. Druhým z nich je, samozrejme, vokalista Fernando Ribeiro. S Miguelom sme sa porozprávali napríklad o novej knihe o skupine, nadchádzajúcom albume, ale aj množstve ďalších zaujímavých vecí.

 

Prvú biografickú knihu o vašej kapele napísal Fernando ešte v roku 2012 a teraz je tu ďalšia od Ricarda. Je v pláne, že každý z členov napíše niečo takéto? 

Poplietla si si to. Tá prvá biografia nebola biografiou, ale obrázkovou knihou s niekoľkými Fernandovými postrehmi. Nebola to teda oficiálna biografia. A táto oficiálna biografia, ktorá práve vyšla, je od Ricarda Amorima, ktorý je novinár, nie náš gitarista. Iba má rovnaké meno. Je to Ricardo S. Amorim a pracuje pre magazín Loud. Je to metalový novinár a náš dobrý kamarát. To on napísal tú biografiu. Nedávalo by zmysel, aby to robil Fernando alebo ktokoľvek iný z nás. Potrebovali sme pohľad niekoho mimo kapelu a on nám ho dal. Jednotlivo robil rozhovory s každým z nás, keď sme boli doma a asi rok a pol s nami chodil na festivaly. Snažil sa získať poriadne hlboký náhľad do vzťahov v kapele a práve o tom je tá biografia. Je o našej histórii, ale aj o tom, čím sme si spoločne prešli a o emóciách, strese a, samozrejme, o sne stať sa úspešným a o tom, ako sa snažíme pre kapelu robiť to najlepšie, čo vieme. Je to aj o našich problémoch, ktorým sme čelili kvôli tomu, že sme z Portugalska.

 

Áno, to meno ma zmiatlo. Kvôli tomu som si skutočne myslela, že to napísal váš Ricardo.

Vieš čo, nie si prvá, čo si to myslela. To je v pohode. A keby si sa pozrela na knihu, je tam jeho fotka. Má krátke vlasy, okuliare... Tam by si videla, že to nie je náš Ricardo.

 

No jasné, chápem a určite sa na to pozriem, ale ešte tú knihu nemám. Okrem vydania novej knihy som však počula, že už robíte aj na novom albume. Môžeš mi už o ňom niečo povedať? Alebo je to zatiaľ tajomstvo?

Môžem povedať to, že je speciálne iný od iných albumov, lebo sa ho snažíme neuponáhľať. Zvyčajne mávame záväzok vydávať albumy každé dva roky a keby sme aj boli na turné, vždy máme pri návrate nachystaný album na nahrávanie. Vieš, keďže mávame dlhé turné a za posledných pár alebo asi aj dvadsať rokov sme boli na turné veľmi často, tak sme si začiatkom tohto roka zobrali trochu voľna, aby sme boli trochu s rodinami a väčšinu tohto času sme strávili tým, že sme sa snažili vymyslieť, čo urobíme na nasledujúcom albume. Ďalší fakt týkajúci sa turné je, že sa počas neho veľa veci mení a sme radi, že nie sme nijako obmedzovaní. Pretože v momente, keď prídeme domov, prechádzame si všetko, na čom sme robili a tešíme sa z toho, čo sme zatiaľ dali dokopy, prípadne do toho pridávame niečo extra. Takže, ako som povedal, vôbec nie sme pod tlakom a nechceme veľmi o tom hovoriť, pretože hlavným cieľom tohto albumu nie je to, aby sme neustále hovorili ľuďom – sme v štúdiu, robíme toto... Chápeš, to prosto zabíja nostalgiu a záhadnosť zo zistenia, že práve vyšlo niečo nové a prekvapí ťa to. Ľudia, samozrejme, vedia o tom, že budeme vydávať nový album, ale až do konca sa v tom snažíme udržiavať moment prekvapenia.

 

Takže sa asi ani nemusím pýtať, kedy vyjde a tak podobne.

Snáď budúci rok, ale nevieme. Vieš, pri nahrávacích spoločnostiach to záleží od toho, kedy im dáš nahrávku a potom od procesu spromovania a podobne. Zvyčajne to trvá niekoľko mesiacov, aj keď dneska je všetko rýchlejšie. Ale práve teraz je najdôležitejšie, aby sme sa uistili, že je to to správne, čo chceme ukázať ľuďom a až potom sa pustíme do nahrávania.

 

A bude to niečo v štýle 1755 alebo iné? 1755 je úplne odlišná nahrávka v porovnaní s ostatnými vašimi albumami. Okrem toho je celá v portugalčine, zaoberá sa históriou vášho štátu a nikdy predtým ste nič podobné nemali.

Mali sme pesničky, ktoré boli čiastočne v portugalčine a týkali sa slávnych autorov alebo populárnych momentov, čo súvisia s našou kultúrou, ako napríklad Opium alebo Full Moon Madness, to sú skladby, kde sú kúsky v portugalčine. Ale až doteraz sme nemali v portugalčine celý album. Bola to veľmi špeciálna nahrávka, pretože v nej hovoríme o 1755. Roku, ktorý priniesol veľké zmeny nielen v našej kultúre, ale aj v Európe a vo svete, týkajúcich sa ľudského vnímania prírodných katastrof. Ľudia si dovtedy mysleli, že ich spôsoboval Boh a toto sa zmenilo. Vieš, ľudia sa začali viac spoliehať na vedu v snahe zistiť dôvod, prečo sa tieto udalosti odohrali a už nezvaľovali to na to, že zhrešili sme, preto nás postihla tsunami aj zemetrasenie, ktoré všetko zničilo. Takže tam veľmi pomohla inteligencia a nie je to až tak dávno, ako by si si mohla myslieť. Aj dneska majú niektorí Portugalci zaostalé myslenie, príliš si uzatvárajú myseľ, nepozerajú sa do budúcnosti, nechápu, že ľudia u nás aj vo svete sa zmenili a vtedy to bolo niečo podobné. Našťastie, našli sa aj takí, čo sa postavili za ľudské práva, aby sa veci zmenili. A v tomto chceme pokračovať. Samozrejme, myslím si, že je dôležité, aby sme sa pri nadchádzajúcom albume vrátili i k tomu, čo sme robili predtým, s čím sme prestali niekde pri Extinct.


spustiť videospustiť video

Takže to bude niečo v štýle starších vecí?

Áno. Vždy hľadáme niečo nové, ale zároveň sa snažíme zachovať si tie elementy, ktoré sú typické pre Moonspell. Býva to ťažké, pretože sme odlišní od zvyšku kapiel. Tým, že pochádzame z Portugalska a nikdy sme tam nemali takú metalovú scénu, ktorá by bola taká významná trebárs ako nemecká thrashmetalová scéna s Kreator, Sodom a podobne, s podobnou štruktúrou ako americká thrashmetalová scéna s Metallicou, Megadeth či Slayer. Práve to sú kapely, v ktorých môžeš hľadať inšpiráciu, lenže v Portugalsku sme v pomeroch metalu nemali nič. Takže občas sa snažíme vytvárať našu vlastnú cestu a stáva sa, že sa z nej odkloníme, ale len preto, aby sme objavovali, čo je zakódované v našej genetike. Povedal by som, že sme pátrali kvôli nájdeniu nášho sveta. Takže si myslím, že toto je dobrý spôsob, ako si udržať vlastnú dušu a ešte zabávať ostatných. Hoci, naša hudba nie je zrovna vtipná. Skôr je vhodná na veľmi, veľmi zlé dni a zamyslenie sa nad sebou samým. Hudba podľa mňa pomáha mnohým ľuďom. Pokiaľ ich nevidíš na koncertoch, potom ich vidíš na festivaloch. My sami sme fanúšikovia. Nedokážem si predstaviť, aký by bol môj život bez hudby. Bolo by to fakt zlé.

 

Podobne. Hudba pre mňa mnoho znamená a musím povedať, že to aj tá vaša. Prvýkrát som vás počula niekedy v trinástich. Teraz mám dvadsaťštyri a stále vám fandím.

Wow, tak to je úžasné! Keď sme boli na prvom turné, ešte si asi ani nebola na svete. V roku 1995.

 

V roku 1995 som sa narodila.

Okej, tak to si potom dieťaťom Wolfheartu.

 

Aj tak sa to dá povedať. Takže 1755 ste urobili v rodnom jazyku, pretože bol pre vás o niečo viac osobnejší?

Áno. Myslím, že Fernando si toho veľa naštudoval počas písania textov. Stretával sa s učiteľmi dejepisu, vedcami, ľuďmi, ktorí skúmajú zemetrasenia, pokúšal sa pochopiť, čo sa vtedy naozaj stalo a nadobudnuté informácie zakomponoval do textov pesničiek. Aj spolu s citmi. Je to jeho jazyk, takže je jasné, že takto to bude vždy emociálnejšie. Ako som povedal, môžeš to z toho vycítiť. Napríklad v Alma Mater sme niektoré časti urobili v portugalčine a ľuďom sa to evidentne páči, hoci tomu nerozumejú. Chápeš, cítia, že ide o niečo výnimočné a myslím si, že to, čo 1755 pridalo na špecifickosti, bola Fernandova šanca spievať v rodnom jazyku. Takže, samozrejme, nájdu sa tam časti, ktoré sú bližšie jeho srdcu, pretože je to v jazyku, s ktorým vyrástol. Ale uvedomujeme si, že v dnešnom metalovom svete je dominantná angličtina, ktorá zasiahla väčšinu fanúšikov po celom svete. Preto by robenie vecí iba čiasto v portugalčine... Neviem, či by to bola správna cesta.

Keď sa spätne pozriem na všetky naše albumy, myslím si, že Fernandove kombinovanie viacerých jazykov nám prinieslo rôzne špeciálne zážitky. Ako trebárs s francúzštinou, v ktorej naspieval pesničku La Baphomette na Extinct. Taktiež máme špeciálnu verziu skladby Desastre v španielčine, ktorú sme urobili pre fanúšikov z Mexika. Dohodli sme sa na nej, keď sme tam boli a že by sme ju mali urobiť v mexickej španielčine, nie v španielskej španielčine. Sám jej rozumiem lepšie, lebo sme boli v Mexiku naozaj veľakrát a je to niečo ako spojenie všetkých amerických jazykov. Portugalčina, angličtina, španielčina sú trochu otvorenejšie a dá sa im ľahko porozumieť, takže vlastne lepšie rozumiem mexickej španielčine než tej zo Španielska, a to sú Španieli naši susedia.

Je fascinujúce mať kapelu, ktorá spája kultúry. Myslím si, že práve toto nás v porovnaní s ostatnými kapelami činí špeciálnymi, pretože, keď ideme do Mexika alebo Južnej Ameriky, cítime spojenie s tamojšími ľuďmi. Vždy hovorím, že mám pocit, akoby to boli moji bratranci, lebo je v nich aj naša krv a cítime to. Keď tam prídeš, tak... Vieš, u nás sme dlho boli uzavretý štát. Portugalsko malo až do roku 1974 diktatúru, malo uzavretú myseľ, boli sme veľmi pro portugalský a veľmi chudobný štát. Až do 80. rokov sme nemali nič. Mali sme asi tak jeden či dva televízne kanály, nemali sme veľké obchodné centrá ani cesty, aspoň nie také poriadne ako dnes. Takže naša mentalita sa menila a vyvýjala. Obzvlášť staršie generácie stále cítia, že neboli pripravené na tak veľkú zmenu, preto sa s tým musíš zmieriť a bojovať.

Trebárs ako ja s vlastnými rodičmi. Oni vyrástli na dedine. Môj otec mal kozy, je to tak, keď bol dieťa a takisto aj moji strýkovia. Pre nás je to nepochopiteľné, ale v ich svete je to niečo úplne normálne. Trebárs keby žila aj moja babka, mala by 119 rokov. Ona sa narodila v roku 1900. Moja babka! Keďže moja mama je najmladšia z ôsmich detí a ja som najmladší z mojich bratov, generačný rozdiel je fakt veľký. Stále vieme, ako vyzeral normálny život. A je veľmi ťažké vysvetliť to niektorým konkrétnym kultúram. Obzvlášť, ak pochádzajú z Ameriky, z veľmi rozvinutých miest. Ľudia sú rozmaznaní. Celý život mali všetko. Nevedia, čo to znamená zabávať sa s ľuďmi a hrať sa len s palicou alebo kameňom. Chápeš, čo tým myslím. Práve to ťa nútilo používať rozum.

Nanešťastie, dnes je všetko také jednoduché, že nemusíš používať celú mozgovú kapacitu. Ale nie každý je taký. Obzvlášť medzi nami metalistami vidíme ľudí, ako bojujú v snahe nájsť akú-takú rovnováhu. Samozrejme, nikto si nikdy nenechá doma mobil, lebo ich dnes používame úplne na všetko. Lenže počas koncertov je to trochu otravné, keďže tam chceme, aby si ľudia naplno užívali zážitok zo šou a nestrávili celý čas filmovaním. Toto je občas trochu rušivé. V minulosti sme mobily nemali, nepotrebovali sme ich. Keď si chcela vedieť o koncerte, niekto ti o ňom musel povedať alebo ti zavolal z telefónnej búdky: Hej, títo sú fakt super! Mala by si prísť na koncert! Alebo si najlepšiemu kamarátovi po jeho mame odkázala, kde a kedy má prísť. Takto to vtedy chodilo. Alebo sme si zvolali stretnutie, aby sme sa porozprávali o hudbe.

Vtedy boli dôležité aj obchody s hudobninami. Keď sme ako deti chceli nejaké informácie, prosto sme išli tam. Ale teraz to nepotrebuješ. Jednoducho si zájdeš na hocijakú stránku, trebárs Blabbermouth, Spotify... Lenže toto nie je skutočné. Je to len v tvojej hlave. Postrádame skutočné emócie so spájania sa s ostatnými ľuďmi.

spustiť videospustiť video

Úplne chápem, čo tým myslíš. Síce som príliš mladá na to, aby som si pamätala také veci, ale spomínam si aspoň na to, že keď som bola dieťa, tiež sme nemali mobily alebo počítače. Spomínam si na to, ako sme sa vonku hrali s ostatnými deckami z dediny a to je niečo, čo dnešné deti nepoznajú.

Nepoznajú, to je pravda. Ale niektoré áno. Keď budem mať dieťa ja, tak zariadim, aby sa takto hralo toľko, koľko to len bude možné.

 

To je dobre. Okrem pravých mien máte aj prezývky, ale napríklad v booklete 1755 sa nespomínajú. A myslím si, že viac ľudí vás pozná podľa civilných mien než pseudonymov. Aj ja vás viac poznám tak. Kedy ste ich teda vlastne používali?

Dialo sa to počas blackmetalového obdobia. Pseudonymy sme, tuším, používali na našom prvom deme aj na debutovom albume Wolfheart. Ja som bol Nisroth, Fernando Langsuyar, Pedro zase Passionis a všetky tieto mená súviseli s našimi osobnosťami. Pripomínali mená démonov a bolo to niečo, čo by si kedysi použila v black metale ako dneska pri gameroch. Vieš, každý má prezývku. Takže my sme si s nimi vytvárali charaktery, niečo, čím nás mohli identifikovať. A myslím, že v takom mladom veku je ešte prirodzené, že chceš utiecť od svojej reality. Je to niečo také, ako keby som mohol od toho utiecť.

Spomeň si na to, keď si bola tíndežerka. Samozrejme, že si chcela vypadnúť z rodičovského domu, robiť čokoľvek sa ti zachcelo. Sám si spomínam na to, ako som sníval o tom, že si steny izby namaľujem celé na čierno, ale dnes už by som to ako dospelý neurobil. Myslím, že tie mená sme mali, aby sme získali slobodu.

Ale jasné, že s Wolfheart a všetkým, čo sa dialo potom, sa veci zrýchlili. Urobili sme Irreligious a získali úspech, dokonca mainstreamový a chodili sme na turné s blackmetalovými kapelami. Prvé turné sme mali s Immortal a Morbid Angel v roku 1995. Boli sme súčasťou undergroundu, výmeny pások, mali sme fanúšikov a v tom všetkom sa odrážal aj náš vek. Preto sme si v určitom momente povedali, že bolo trochu detinské nepoužívať naše pravé mená. To je to, kým sme. Takže fáza, kedy sme používali prezývky, bola veľmi krátka, len pri deme a prvom albume Wolfheart. Od Irreligious ma volajú Mike Gaspar, lenže moje pravé meno je Miguel. Jediný dôvod, prečo stýle používam Mike, je, že každý ma tak volá. Neexistuje, že by mi tak nehovorili. Akurát rodina a pár starších kamarátov ma pozná ako Miguela, pre ostatných som Mike.

 

Mne to bolo tiež čudné, že je o tebe zmieňované ako Mikeovi, hoci si Miguel.

Lebo nevieš všetko. Je to preto, že som sa narodil v Amerike. Moji rodičia tam boli ako portugalskí emigranti. Keď som mal dvanásť rokov, presťahovali sa do Portugalska. Tu bolo veľmi ojedinelé nájsť niekoho, ako som ja, teda takého, čo prišiel z Ameriky. Bol som výnimočný obzvlášť oblečením či topánkami, aké nikto nemal. Takže ľudia okamžite začali s tým, že: Hej, tvoje meno sa prekladá ako Michael. V tom čase bol veľmi populárny Michael Knight, Knight Rider. Začali ma teda volať Michael Knight, čo som nemal veľmi rád a moja reakcia bola: Prečo ma voláte Michael Knight? Prosto to bolo niečo, s čím si asociovali moje meno. Nie každý mal vtedy amerických kamarátov alebo čokoľvek z vecí, ktoré si si mohla kúpiť v Amerike. Ako som už spomínal, neexistoval internet. Samozrejme, že som teda v triede okamžite dostal nálepku Američana.

Napriek tomu, kým som žil v Amerike, ľudia mi hovorili Miguel. Nikdy ma tam nikto nenazval Michaelom, jedine tak moji starší bratia. Keby som tam bol zostal, nakoniec by som si asi zmenil meno. Tak ako to urobili moji starší bratia. Oni zostali v Amerike. Všetci mali portugalské mená a zmenili si ich na anglické verzie, čo sa stáva vcelku často. Ako to trebárs urobil Joe Perry z Aerosmith. Perry je anglická verzia od Pereira. V 60. rokoch a pred nimi odišlo z Azor do Ameriky množstvo ľudí. Aby si všetko uľahčili, keďže Američania majú dosť veľký problém s výslovnosťou zahraničných mien, tak sa napríklad z Pereiru stal Perry. A dialo sa to aj pri iných. Rozmýšľam, kto ďalší je Portugalčan. Tak napríklad Nuno Bettencourt, gitarista Extreme, je tiež z Azor. Každý z nich sa teda určitým spôsobom prispôsobil americkému životnému štýlu. Týkalo sa to aj mojej rodiny. Ešte sme sa aj rozprávali v dvoch jazykoch. Čiastočne sme používali portugalčinu i angličtinu.

 

Už nemáme čas, takže ešte posledná vec. Je niečo, čo by si rád odkázal slovenským fanúšikom?

Keď sme tu boli minulý rok s Cradle Of Filth na rovnakom mieste, myslím, že vo februári alebo tak nejak, poriadne sme si to užili. Aj všetky ostatné razy, čo sme tu boli predtým. Ani vlastne nemám potuchy, koľkokrát sme tu boli. Jednoducho párkrát. Ale vždy z publika cítime množstvo emócií. Už po minulé razy sme pochopili, že veľa ľudí si tu dokáže koncerty poriadne užívať a vždy nám to dávate pocítiť. Som vám vďačný za to, že nás celé tie roky podporujete a dúfam, že si to dnes poriadne užijeme a dovolíme metalu alebo hudbe, obzvlášť živej hudbe, aby presiakla do budúcich generácií. Myslím si, že toto je to, čo bolo vždy dôležité v tomto druhu hudby. Lebo vždy sa nájde niekto, starší brat, otec alebo kamarát, kto je metalista a vezme vás na koncert. Kým žije duch metalu, myslím, že budeme v pohode.