Tak nám začalo horúce leto a tiež festivalová sezóna. Ja som ju otvorila účasťou na plzeňskom Metalfeste 2015 a spätne musím skonštatovať, že to bola výborná voľba. V poradí 6. ročník, ktorý organizovala agentúra Pragokoncert, sa konal v zrekonštruovanom areáli Lochotínskeho amfiteátru. Festival začínal v piatok 5.6. a nás čakala dlhá cesta do Plzne. Počasie nám prialo na môj vkus až priveľmi, nakoľko teploty sa šplhali cez 30 stupňov a niekoľkohodinová cesta v aute bola fakt záber na organizmus. Nehovoriac o českých diaľniciach, kde sme sa borili s neustálymi obmedzeniami rýchlosti, zúženými pruhmi a priebežnými zápchami. Do Plzne sme nakoniec dorazili niečo po štvrtej, vybavili ubytovanie, dali sprchu, olovrant a mohli sme vyraziť smer Lochotín. Na taxík sme čakali niečo cez pol hodiny, absolvovali sme vyhliadkovú jazdu Plzňou (vskutku krásne mesto) a konečne sme sa ocitli pred vstupom do areálu.

Po vybavení náramkových formalít sme sa, samozrejme, vybrali najskôr zabezpečiť si pitný režim v podobe studeného pivka. Musím pochváliť usporiadateľov za systém platených vratných kelímkov, ktoré si každý poctivo strážil a vracal, takže areál sa počas celých troch dní skvel čistotou (ak nerátam sem-tam sa povaľujúce prázdne krabičky od cigariet). Keď sme si začali obhliadať areál, v strede amfiteátra na lavici som zaznamenala veselú postavičku – dievčinku s ružovou nafukovacou gitarou, ktorá „pařila“ o dušu a svoje okolie príliš nevnímala.


Na pódiu práve vystupovala americká thrashmetalová banda Overkill. Túto kapelu som nijak obzvlášť nepoznala a okrem záverečneho songu Fuck you, ma, priznávam, nedostala do varu. Mali tu však svojich sympatizantov, nakoľko kotol pod pódiom veselo šalel s kapelou. 

Po kolektívnom „fuckovaní“ celého amfíku som sa už tešila na portugalcov Moonspell. Táto goth metalová formácia s prvkami black, death a doom metalu pôsobí na scéne už viac ako dve desaťročia a na Metalfeste nám nadelili slušný prierez ich tvorbou. Zazneli songy z ich nového albumu Extinct (napr. úvodná Breath či The Future is Dark), ale potešili nás i staršími vecičkami Opium a Awake z albumu Irreligious, či ponurou skladbou Vampiria z albumu Wolfheart, alebo ďalšou temnou záležitosťou Nocturna z albumu Darkness And Hope. Samozrejme, kultová Alma Mater nesmela chýbať a i napriek horúčave som mala pri počúvaní nádherného hlbokého a zvučného hlasu Fernanda Ribeira slušné zimomriavky. Fernando medzi piesňami neúnavne komunikoval s publikom, hecoval ho a Moonspell bol za excelentný výkon celej kapely odmenený či už kolektívnym spevom, alebo búrlivým potleskom a hukotom. Pre mňa vrchol večera.

Na záver prvého festivalového dňa nás čakala ešte jedna kapela – švédska death metalová banda Arch Enemy. Zjavne boli najočakávanejšou kapelou aj kvôli charizmatickej speváčke s modrými vlasmi Alisse White-Gluz. Táto drobná žienka rozpálila publikum na maximum – lietala po pódiu ako raketa, skákala, poctivo dávala headbanging a jej drsné vokály sa rozhliehali nad celým amfiteátrom. Zazneli vypaľovačky ako Dead Eyes See No Future, War Eternal, As The Pages Burn, No More Regrets či You Will Know My Name a mnohé ďalšie. Pri skladbe Under Black Flags We March vytiahla Alissa čiernu zástavu, s ktorou pobehala po pódiu – vskutku som ju obdivovala za tú nekonečnú energiu. Gitaristi predvádzali taktiež brilantné výkony a bicman detto. Po záverečnej skladbe Fields Of Desolation sme sa s Arch Enemy rozlúčili dlhotrvajúcim aplauzom a ďakovným piskotom a mohli sme sa odtaxíkovať do penzióna a oddať sa vytúženej sprche a spánku.

spustiť videospustiť video

V sobotu po prebudení ma nečakalo žiadne príjemné prekvapenie v podobe ochladenia a keď som z okna pozorovala rozpálenú žltú guľu, usúdila som, že bude bezpečné sa do amfiteátru dostaviť až popoludní. Predsa len – priniesť si z Plzne okrem skvelých dojmov aj úpal, po tom som práve netúžila. Čo v Lochotíne chýbalo, boli stany, kde by sa dalo priebežne posedieť a ukryť sa pred slnkom, ale to už je holt údel festivalov v amfiteátroch. Organizátori síce zabezpečili hasičské auto na pravidelné polievanie a ochladzovanie návštevníkov, ale to som neabsolvovala – predsa len, byť mokrá celý deň..

V čase nášho sobotného príchodu stage patril švédskej kapele Civil War, zloženej prevažne z ex-členov kapely Sabaton. Ich vystúpenie sa teda aj podobalo tomu sabatonovskému a nieslo sa v podobnom army duchu – či už hudobne, alebo aj vizážou. Traja páni boli odetí v dobových vojenských kabátcoch, čo som im v tej horúčave vôbec nezávidela. Z tých známejších songov sme si vypočuli Sons Of Avalon, Lucifer's Court či I Will Rule The Universe a táto grupa ma celkom pekne naladila na sobotný deň.

Po Švédoch nastupuje kultová nemecká old schol thrashmetalová kapela Tankard, známa svojou láskou k pivu, ktorá na pódiu rozpútala thrashovú smršť. Fungujú už viac ako tri desaťročia, čo nám spevák neustále pripomínal a jeho pupček aj tejto dlhoročnej láske k pivu zodpovedal. To mu však nijako neprekážalo v pohybe a doslova lietal z jednej strany pódia na druhú, pravidelne si podávajúc ruky s fandami v prvých radoch. Dokonca vyzval dievčinu z publika na pódium a strihli si spoločný tanček. Show Tankardu bola veselá, živá, dav sa skvele bavil, odvážlivci sa vybesnili v mosh-pite a jeden zo slovenských fanúšikov vytiahol dokonca slovenskú zástavu a počas koncertu ňou vehementne mával. Zo songov stoja za zmienku napr. The Morning After, Rapid Fire či Rest In Beer. Napriek tomu, že nie som odchovaná thrash metalom, táto stará škola ma jednoducho bavila.

A keďže ďalšou kapelou v poradí sú moji obľúbení pagan-folkmetaloví Heidevolk z Holandska, zásobená kelímkom s pivom sa staviam do druhej lajny, aby som si ich vychutnala na pódiu face to face. Po 15-tich minútach čakania, obkolesená už slušným počtom ďalších záujemcov o prvé rady premýšľam, či bola druhá lajna dobrý nápad a či ten úpek a úprimné ľudské teplo z davu zvládnem. Ale po prvých tónoch songu Winter Woede ma čierne myšlienky opúšťajú a hýbem sa v rytme s ostatnými. Spevák Lars poctivo headbanguje dlhými čiernymi dredmi, kapela na nás sype jednu pecku za druhou a ja sa vskutku výborne bavím. Svoj set ukončujú dvomi epickými skladbami Nehalennia a Vulgaris Magistralis a my spievame spolu s kapelou. Vystúpenie Heidevolk stálo za každú kvapku potu, ktorá po mne stiekla a že ich teda nebolo málo :o)

Žánrová línia sa nemení a na pódium nastupuje ďalšia folkmetalová banda Equilibrium z Nemecka. Tu som už kotol vzdala a presunula som sa na prvú lavicu, kde v stoji vidím celé pódium ako na dlani.  A že teda bolo na čo pozerať. Táto päťčlenná formácia mastila celý set pekne zrezka a živo až do úplneho prepotenia svojich odevov, v kotli to vrelo, crowd surfing frčal, skákal a bavil sa celý amfík. Pánska časť publika si určite vychutnávala skvelú basáčku Jen v kožených kraťaskoch a ja som s úľubou pozorovala – ako inak – excelentného bicmana Hatiho. Vypočuli sme si hitovky ako Himmersland, Karawane či Apokalypse a záverečný prídavok Blut im Auge si za nás zo zákulisia vypýtal sám spevák, čo sme mu, samozrejme, vrelo odsúhlasili. Equilibrium mali v Plzni aj svojich nemeckých fanúšikov, s ktorými sme priebežne prekecali asi polovicu vystúpenia. Opäť veľká spokojnosť z mojej strany – za výborný výkon zožali Equilibrium zaslúžený aplauz.

Občas treba aj jesť, tak sme po skončení ekvilibristického setu odbehli preskúmať stánky s poživňou a naša voľba padla na domáce halušky s kapustou a údeným. Priznávam, že festivalovým jedlám zväčša nedôverujem, ale tentoraz musím priznať, že halušky sa ich tvorcom vskutku vydarili. Konzumujeme počas vystúpenia amerických thrashmetalistov Testament, ktorí ma však príliš nerozpálili, napriek tomu, že boli jedným z headlinerov festu. Holt, thrash ma nikdy príliš nebral, ale výkon podali Testament slušný, súdiac podľa búrlivých ovácií publika. A dievčinka s ružovou gitarou si išla na lavici svoje aj dnes – začínala som ju v tej horúčave fakt obdivovať.

Prichádza záver večera a posledný headliner – nemecká power metalová kapela Edguy. Týchto pánov som videla minulý rok na zimnom Masters of Rock a vedela som, že nás čaká výborná show. Spevák Tobias Summet sa nezaprel a hneď po prvej Love Tyger sa rozrozprával a prekecal polovicu vystúpenia, ale to už tak akosi k nemu patrí. Dokonca sa mi to na ňom páči – mám rada, ak kapela komunikuje s publikom. Setlist Edguy nám ponúkol slušný výcuc z ich vyše 20-ročnej tvorby a zazneli pecky ako Ministry of Saints, Superhero, Save Me či Babylon. Tobias sa postaral aj o zábavnú vsuvku a veľmi peknou češtinou nám zaspieval pieseň Včelka Mája. Spievali sme s ním a sympatie publika sa po tomto výkone určite ešte zvýšili. Vypočuli sme si aj parádne drum sólo, ktorým sa odprezentoval Felix Bohnke. V druhej polovici setu spustili chalani song Space Police a na pravej strane pódia sa behom pár sekúnd vztýčila niekoľkometrová nafukovacia figurína vesmírneho policajta. Tobias obkecal aj občasné problémy s odposluchom, takže sme mali stále prehľad, čo sa deje. Spolu sme si vypočuli 16 songov vrátane prídavkov Lavatory Love Machine a záverečnej hitovice King of Fools. Edguy boli skvelou čerešničkou na torte na záver druhého dňa a ja som sa spokojná opäť tešila na polnočnú sprchu a poriadny oddych. V tretí deň nás totiž čakali kapely, kvôli ktorým som vlastne na Metalfest šla.

spustiť videospustiť video

Nedeľné ráno sa začalo bubnovaním dažďových kvapiek na strešné okná penziónu a ja som si povedala: konečne! Zároveň som však dúfala, že poprší iba doobeda a bude sa nám na festivale lepšie dýchať. Pre istotu som ale zbalila aj pršiplášť, našťastie, zbytočne. Keď sme opúšťali penzión, slnko už  znovu veselo vysvecovalo a žiadne extrémne ochladenie sa nekonalo.

Po vstupe do amfíku teda povinná cesta pre chmeľový mok a už sme sa oddávali fajnovému heavy metalu kanadskej kapely Skull Fist. Táto roztopašná štvorica mladíkov z Toronta nám predviedla výbornú show. Rýchle speed metalové pasáže,  jačavý vokál speváka, ktorý mu občas trochu ubehol, ale nič tragické popri tom behaní na pódiu. Ja som však so záujmom pozorovala bubeníka a jeho zostavu bicích. Obidva crash činely aj chinu mal mimoriadne vysoko na dlhých ramenách na rampe, čo sa len tak nevidí. A krásne si to mlátil aj v tej výške – klobúk dolu. Spevák s gitaristom sa rozhodli trochu nás pobaviť a pri songu Head of the Pack vzal jeden druhého na plecia a hrali ďalej, akoby nič. Okrem roztrhnutého popruhu gitary toto artistické vystúpenie nemalo žiadne iné následky. Bavili ma, tlieskala som.

Po  veselom heavy nastupuje kvalitný švédsky death metal v podobe kapely Unleashed. Užívam si týchto Vikingov, hrajú parádne. Gitarové vyhrávky mi spôsobujú zimomriavky, bicie detto a spevák Johnny nás valcuje svojimi growlami. Spoločne s kapelou spievame refrén Death Metal Victory, headbanguje sa pri Destruction Of the Race of Men a skvelá Winterland čaruje spokojný úsmev na mojej tvári. Páni odohrali výborný set a útočné tempo udržali až do konca. Spokojnosť preveľká.

Ale to už máme na programe omrknutie autogramiády mojich švédskych obľúbencov – kapely Amaranthe. Nevadí, že som ich videla v Bratislave pred dvomi mesiacmi, dobrý Amaranthe nikdy nie je zlý. Keď som však uvidela ten niekoľkometrový rad fanúšikov čakajúcich na podpisovku, utvrdila som sa v presvedčení, že ja vlastne ani žiadne podpisy nechcem, a že mi budú stačiť dva-tri zábery kapely. Toto sa podarilo, nacvakala som si ich hneď po usadnutí za autogramiádny stôl a šli sme na halušky.

Po návrate k pódiu sme chvíľu popočúvali klasický heavy metal projektu Refuge. Tu sa spojili bývalí členovia nemeckej kapely Rage, aby si zaspomínali najmä na slávne roky deväťdesiate. Znelo to fajn, avšak nezotrvali sme v dave, ale rozhodli sme sa obehnúť stánky s tričkami a iným festivalovým tovarom. V jednom z nich sme sa stretli s kamarátmi z Brna a strávili sme s nimi príjemnú pokecovú chvíľu. Odchádzala som odtiaľ bohatšia o dve CD kapiel môjmu srdcu blízkych.

A prichádza pre mňa najlákavejšia časť festivalu – vystúpenie už zmienenej švédskej kapely Amaranthe. Prvá lavica je naša a môžeme si vychutnávať túto šesťčlennú formáciu kombinujúcu melodický death/power metal s popovými prvkami. Dnes som bola zvedavá najmä na speváka Olleho Ekmana zaskakujúceho za Henrika Englunda, ktorý sa prednedávnom stal otcom malého Leona a vychutnával si rodičovské povinnosti. A že teda Olle záskok zvládol na výbornú! Ba priam som chvíľami premýšľala, či by som ho v Amaranthe neuvítala nastálo, nakoľko sa naňho aj sakra dobre pozeralo. Playlist bol vyskladaný takmer identicky ako na koncerte v BA, čiže zo všetkých troch doteraz vydaných albumov.  Začalo sa songom Digital World a už som spokojne hopsala a vyspevovala, čo mi hrdlo stačilo. Speváčka Elize Ryd nám opäť dopriala skvelý spevácky výkon doprevádzaný jej typickými tanečnými kreáciami. Sem-tam som zachytila zopár falošných tónov, rovnako aj u gitár, ale už vopred im bolo odpustené. Asi v polovici vyzval spevák Jake obecenstvo, aby všetci vstali - bicman Morten v ten deň totiž oslavoval narodeniny, a tak sme mu kolektívne zaspievali Happy Birthday. Keď Amaranthe spustili moju najobľúbenejšiu Call Out My Name, Jake odbehol k security, niečo im povedal a o chvíľu sa na pódiu objavila dievčinka s ružovou gitarou a rozjela svoje sólo s gitaristom Olofom a basákom Johanom. Zožala zaslúžený búrlivý potlesk a týmto sa pre mňa stala maskotom festivalu. Na budúci rok by mala dostať od usporiadateľov voľný vstup za svoj trojdňový výkon :o) Amaranthe boli skvelí ako vždy, napumpovali ma riadnou energiou a už teraz sa teším, keď zase zavítajú do Čiech či na Slovensko. Určite tam opäť budem.

spustiť videospustiť video

Posúvame sa o dve lavice vyššie, ale popredné pozície neopúšťame, pretože sa zvučia moji ďalší obľúbenci – Švajčiari Eluveitie. Ich kombinácia melodickeho deathu a keltského folku ma už zopár rokov dostáva do kolien vždy od prvých tónov ich píšťal, huslí, bodhranu či hurdy gurdy. Viditeľnosť máme skvelú a za burácajúceho potlesku vítame na pódiu osem členov tejto formácie. Znejú prvé tóny skladby King z najnovšieho albumu Origins a už nedokážem pokojne stáť. Ich hudba je tak čistá, energická a chytľavá, že pohybom bol od samého začiatku nakazený celý amfiteáter. Spevák Chrigel Glanzmann nás drvil svojím chrapľavým vokálom a keď mu kontrovala Anna Murphy, mala som zimomravce snáď aj na mihalniciach. Milujem jej vysoký, ostrý hlas, ktorý sa občas zarezáva až do mozgu. Trochu mi bolo ľúto, že môj obľúbený song A Rose for Epona zaznel v akustickej verzii. Presne v tejto piesni neskutočne vyniká Annin hlas, čo sa však pri akustike trochu stratilo. Zazneli ďalšie moje topky ako Alisia, Omnos, Brictom, Inis Mona či Havoc. Nechýbala ani jedna z najnovších hitoviek The Call Of The Mountains, kde nám kapela dala na výber, či ju chceme počuť v anglickej verzii, alebo v nemeckej. Vybrali sme si tú druhú možnosť a vypočuli sme si ju pod názvom De Ruef vo de Bärge. Crowd surfing frčal ako na bežiacom páse, a to priam doslova. Security boys ledva stíhali skladať jedného surfára za druhým počas celého vystúpenia. Chrigel tiež vyzval fandov v kotli, aby urobili circle pit a tých pochopiteľne nebolo treba prosiť. Atmosféru vytvorili Eluveitie naozaj excelentnú, užila som si ich do posledného tónu – s istotou môžem povedať, že to bolo jedno z najlepších vystúpení celého Metalfestu.

Trojdňový metalový kolotoč pomaly končí svoju jazdu a nás čaká na úplny záver hlavný headliner celého festivalu – nemecká kultová heavy metalová kapela Accept. V nedeľný večer sa predstavili vo vynovenej zostave a už od prvých songov Stampede a Stalingrad bolo jasné, že svojich fanúšikov mali v Plzni nespočetne a v rôznych vekových kategóriách. Spevák Mark Tornillo bol i napriek svojmu veku v skvelej forme a odspieval pre nás mnohé výborné kúsky ako Restless and Wild, Shadow Soldiers, No Shelter či Dark Side of My Heart. Najlepšie veci si však nechali až na prídavkovú časť – bez epickej Metal Heart by snáď koncert ani nemohol skončiť. Predo mnou stál asi 20-ročný mladík – celý koncert spieval zároveň s Markom a nevnímal okolie – tomu vravím skalný fanúšik. Pri záverečnej skladbe celeho koncertu i festivalu s názvom Balls to the Wall už spievala drvivá väčšina návštevníkov a myslím, že Accept si to s nami užili rovnako, ako my s nimi.

6. ročník Metalfestu stál za tú dlhú cestu z Trenčína. Vďaka agentúre Pragokoncert za výborné kapely, úžasnú atmosféru, pekný areál, dobré pivo, slušných a prívetivých securiťákov (čo sa tiež len tak na každom feste nevidí) a vôbec za všetko, čo pre návštevníkov pripravili. Myslím si, že o rok si dám repete a budem dúfať, že sa nebudú opakovať tohtoročné horúčavy.