Ak je George Martin nazývaný piatym členom The Beatles, potom MARTIN SARVAŠ musí byť štvrtým členom Tublatanky. Jeho meno môže byť na Slovensku používané aj ako synonymum rockového textára. No texty nepíše len pre interpretov takzvanej populárnej hudby. Významnú stopu zanechal aj na poli úspešných muzikálov. Otextoval pôvodné slovenské muzikály Báthoryčka, František z Assisi, ale aj slovenskú verziu obľúbeného muzikálu Boyband a svetového bestselleru Mamma Mia!.

 

Mladšia generácia však ani netuší, že okrem manažovania kapiel a písania textov mal Martin Sarvaš oveľa širší záber (moderátor, producent, scenárista, majiteľ hudobného vydavateľstva). V porevolučnom období na STV pripravoval a moderoval reláciu Boom, s Danielom Mikletičom ako Duo Haligali vydali CD a s piesňou My nie sme gigolo zabodovali v televíznom Triangli. Päť rokov bol riaditeľom Slovenského inštitútu v Berlíne. Je zakladateľom a predsedom združenia Zväzu autorov a interpretov populárnej hudby (ZAI), ktoré oceňuje ľudí pohybujúcich sa v slovenskej hudbe (nielen hudobníkov, ale aj rádiá, usporiadateľov, kluby...).

 

Najväčší slovenský rockový textár práve v týchto dňoch knižne vydáva súhrnné dielo svojej tvorby pod názvom 365˚ Zatiaľ toľko s podtitulom „čo deň to text“. Aj keď sa občas nejaká kniha slovenských textárov objavila, takáto obsiahla publikácia u nás doteraz pravdepodobne nevyšla. Táto môže dokonca poslúžiť stredoškolákom, keďže tvorba autora je súčasťou maturitnej otázky.

  

Krst a uvedenie knihy do života je naplánované na 8. máj 2019 v bratislavskom Randal Clube pod názvom 365˚ Párty. Heslo, ktoré vydanie vyše štyristo stranovej publikáciu sprevádza, je: Hľadajte, objavujte, spomínajte, dovtípte sa, nechajte sa prekvapiť, buďte dojatí, zabavte sa.


Kniha

Nie je vo vašom veku priskoro sumarizovať?

Nechcel som sumarizovať, skôr poskytnúť generačné svedectvo a chronologické dôkazy. Často dostávam otázku, či ešte textujem a to ma vytáča. Väčšina ľudí je teraz veľmi prekvapených, čo všetko som robil a ja pritom celé dekády žijem v tom, že to vedeli.

 

Sú v knihe úplne všetky vaše texty? Ak nie, z akého dôvodu?

Sú tam všetky, ktoré som našiel a dokázal vystopovať. Tie, ktoré tam nie sú, nie sú zo zábudlivosti, resp. kvôli tomu, že neboli k dispozícii.

 

V roku 2014 vyšla e-kniha Zatiaľ všetko. V nej sa nachádza 250 textov z rokov 1979 – 2012. Koľko ich nájdeme v tlačenej podobe 1979 – 2018?

Je ich tam 365. Myslím. 

 

Bude aj pokračovanie 2019-...?

Snáď rozšírené vydanie o päť, desať rokov prinesie aj to, čo ešte len pribudne, ako aj to, čo sa medzitým vynorí a opráši.

 

Približne aké percento textov z knihy je zhudobnených?

Keďže ja robím len na hudbu, úplne všetky texty sú zhudobnené okrem básne Let do nebezpečenstva, ktorá vyšla v časopise Romboid začiatkom osemdesiatych rokov.

 

Keď sme pri štatistických údajoch, máte zrátané, koľko slovenských kapiel a interpretov použilo vaše texty?

Tuším okolo 30 plus herci v muzikáloch (Tublatanka, YPS, Elán, Hex, Isabelle, Magma, Modus, Dereš, P. Lipa, P. Habera, L. Lučenič... – pozn. autora).

 

Nájdu sa v knihe aj také texty, ktoré boli pred rokom 1989 „nevyhovujúce“ alebo priamo zakázané?

Väčšinou sa našiel kompromis, ale sú tam rôzne aj anglické verzie textov. U niektorých je to mix pôvodných a upravených verzií. Často išlo len o zmenu názvu. Bola to veľká otrava a stres.


Texty

Na otextovanie si vyberáte kapely alebo kapely oslovujú vás?

Umelec si vyberá, ja málokedy uspejem s ponukou. Interpret vo chvíli, keď ho oslovím, uverí, že je nejak výnimočný, prípadne mu to našepká rodič alebo frajer. Súvisí to s mentalitou muzikantov. Väčšinou sa ozvú, keď nevedia „kam z konopí“.

 

Ktorý váš text bol prvý použitý v piesni a kým?

Asi text Ruka zákona, ktorou začína celá kniha. Bola to kapela Halušky s frontmanom Braňom „Temo“ Černákom.

 

Ktorý váš text, respektíve skladba, v ktorej bol použitý, bola prvým hitom?

Neviem presne. Asi singel Kino Čas skupiny YPS začal vytŕčať viac. Potom s Tublatankou sme mali vypredané koncerty a predaje platní, ale večne bolo treba bojovať a hity v rozhlase mali vždy nejakí momentálne tlačení interpreti. Postupne sa to zlomilo vďaka televíznym programom Triangel a 5xP, kde bodovali O nás, Skúsime to cez vesmír, Dnes. Najsilnejší bol rok 1989, keď vo federálnej rozhlasovej hitparáde Formula Pop viedli Matka a myslím Pravda víťazí.

 

Dávate alebo dávali ste niekomu text bez toho, aby ste počuli hudbu?

Keďže robím len na hudbu, nešlo by to. Ani také nemám. Iba pri pôvodných muzikáloch sú požiadavky na dodanie určitých textov. Aj tu som však rád, keď je k dispozícii hudobná predloha.

 

Musí vás zaujať melódia alebo niečo iné?

Snažím sa nehodnotiť kvalitu skladby, i keď celkový pocit mi už často niečo našepkáva. Žiaľ. Ale vždy si nájdem miesto, od ktorého by som sa mohol odraziť a pustím sa do toho.

 

Ktorý text je „najziskovejší“ (v úvodzovkách preto, lebo na západe by bol textár vášho rangu dávno „za vodou“)? Pravda víťazí, Dnes, Loď do neznáma?

No, ja chodím ráno do práce MHD (pracuje ako riaditeľ DK Zrkadlový háj – pozn. autora). Už len v susedných Čechách je veľa autorov „za vodou“ najmä preto, že povedomie o zaslúženej odmene je tam úplne iné. Autori majú aktívny a kritický prístup k OSA (Ochranný svaz autorský) a preto sú aj spokojní s vyúčtovaním. Tu nás považujú za vydriduchov, ktorí zdierajú chudobných živnostníkov. A ešte aj tie peniaze, ktoré rozhlasové stanice zaplatia, sa delia nie priamo, ale rôznymi kľúčmi, ktoré majú za cieľ podporiť a zvýhodniť menšinové žánre ako vážna hudba, jazz, filmová hudba. Ale viem, na čo narážate. Z cca 300 textov registrovaných v ochrannej organizácii je aktívnych, čiže hraných a tým pádom sa podieľajúcich na tantiémoch cca 80. Z nich asi Dnes a Loď do neznáma sa hrajú najčastejšie.

 

Ako náročné bolo pretextovať muzikál Mamma Mia!? Predpokladám, že boli nejaké požiadavky na zachovanie hlavných myšlienok z originálu.

Slovenské verzie textov, ktoré mali väčšinou asi sedem verzií, som potom ešte musel preložiť čo najvernejšie do angličtiny, aby mohli držitelia licencie posúdiť, či bola dodržaná línia jednotlivých postáv a deja. A potom podľa pripomienok ich upraviť. Tie pripomienky sú ako moje poznámky tiež súčasťou knižky Zatiaľ toľko.

spustiť videospustiť video

Tublatanka

Dodnes si pamätám ten šok, keď som videl v Triangli videl klip O nás. Ten kontrast na tú dobu na Slovensku relatívne tvrdej kapely a krojov. Viem, že to bolo spomínané veľakrát, ale chcel by som to mať priamo z prvej ruky. Ako ste na to prišli?

Metalové kapely hrali vtedy v obtiahnutých pruhovaných nohaviciach a teniskách. Každý v tom mal prirodzenie ako slon. Myšlienka vo mne skrsla ani neviem ako, asi keď som videl metalové kapely a ich náramky na predlaktí a niekedy cez Vianoce tancovať pána Joža Majerčíka a jeho medené ozdoby na tom istom mieste. Rovnako „proklatě nízko“ zavesené opasky slovenských tanečníkov s valaškami podobne ako opasky metalistov. Tak sme začali šíriť surrealistickú legendu, že sa to do Británie rozšírilo od nás zo Slovenska. Skutočná otázka bola, či sa na to dá nahovoriť kapela. Nejak mlčky to akceptovali, ale nikdy, myslím, sa s tým úplne nestotožnili. Ale už sa to chytilo, tak už bolo neskoro. Našťastie.

 

Súdruhom to neprišlo ako hanobenie kultúrneho dedičstva?

No, bolo to ťažké. Raz nás nechceli pustiť po koncerte do baru v Trenčíne, že nemáme obleky. Tak sme si dali kroje. Aj ja. A keď nás zasa nechceli pustiť, tak sme sa začali pohoršovať, že si nevážia sviatočný odev slovenského ľudu. Znechutený vyhadzovač mávol rukou a pustil nás. Inokedy, vraj na schôdzi festivalového výboru politického festivalu v Martine, ktosi kritizoval výzor kapiel a ich kostýmy. A že či nie je kapela, ktorá hrá v niečom slovenskom. Ale keď padlo meno Tublatanka, že veď oni hrajú v krojoch, hneď to bolo s rozhorčením zamietnuté.

 

Ako prebehol koniec Tublatanky? S chladnou hlavou alebo hlučný „taliansky“ rozvod?

Kapela bola v rozklade už od roku 1988, akurát to vždy kvôli niečomu držalo pokope. Ale kvôli hlúpostiam sa to stále zhoršovalo. Plus životospráva, sláva, atď. Ja som odišiel prvý. Vláčil som ako manažér a autor ešte aj ťažkú pódiovú železnú konštrukciu. Maťovi technici mali dovolené nepracovať, to bola jeho priorita. S nimi aj zarábal bokom na predaji plagátov a chlapcom dával omrvinky. Toto správanie ku mne zo strany Ďurindu ma ponižovalo a urážalo a k tomu sa pridala nedôvera z jeho strany ku manažmentu. Tiež som vtedy rozbiehal ZAI a nechcel som, aby ma kapely obviňovali, že niekomu nadŕžam. Z druhej strany kapela obviňovala mňa, že sa im nevenujem dostatočne. Po mojom odchode na druhý deň už bol nový manažér, takže to bolo asi pripravené, ten tlak a všetko okolo. V roku 1995 som ponúkol, že sa vrátim, ale to už Ďurinda nechcel. Zo zákulisia však pomáham a riešim „prúsery“ stále.

 

Angažovanie na predvolebných mítingoch prekážalo mnohým fanúšikom. Nebol potrebný váš súhlas s použitím textov v kampani?

Všeobecne na hranie súhlas potrebný, žiaľ, nie je. Dielo je spoločné. Ak myslíte kampaň pre SNS v roku 2012, tam som súhlas neudelil pre spoty. Museli sa prerobiť. Pomstychtivý slovenský politik sa v klipe po svojej rodnej Žiline už neprechádzal za tónov skladby Dnes. Ale to, čo som preto musel urobiť a čo som zažíval, je neopísateľné. K tomu všetkému som bol vtedy zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí, kde bol minister Dzurinda. Strašná situácia. Odmietol som desaťtisíc eur, ale nikto to neocenil. Iba si všetci klopkali na čelo. Možno ortodoxní fanúšikovia áno, treba však povedať, že iní umelci pre tie správne strany účinkovali bez problémov, len „Tubla“ to vždy schytala naplno, aj keď právom.

spustiť videospustiť video

Slovenská hudba

Maťo Ďurinda sa angažoval ohľadom povinných kvót v rádiách. Aký je váš názor na túto problematiku?

Bol to smutný akt zúfalstva. A práve verejnoprávny rozhlas, ktorý by mal hrať minimálne 50% pôvodnej tvorby, keďže ju vyrábal a má ju k dispozícii, požiadal o výnimku a aj ju dostal. Výsledok je podľa mňa úplne opačný. Rádiá pri slovenských skladbách v tých nahustených večerných blokoch musíte skôr či neskôr preladiť. Najmä pri novších skladbách je to utrpenie, staré sú zasa ohrané. Tam, kde to išlo aj predtým (Jemné, Vlna...) na to nepotrebovali žiadne kvóty. Mňa sa to osobne dotklo ešte dvojnásobne, lebo Ďurinda ostal ako jediný terč. Ostatní matadori sa stiahli z boja. Preto udeľujeme aj naše ceny ZAI, aby sme ocenili dramaturgov v rádiách, ktorí jednoducho hrajú dobrú hudbu, a to nielen slovenskú.

 

Je šanca, že by sa nejaká slovenská kapela výraznejšie presadila v zahraničí (možno aspoň v rámci štýlu)?

Neviem. Ale skúsiť naozaj to ešte nikto neskúsil. Vycestovať a vrátiť sa nestačí, treba sa obetovať a žiť tam, jazdiť, hrať, hľadať. Začať odznova, čo sa nikomu nechce.

 

Prečo v Čechách nie je problém s návštevnosťou na koncertoch a u nás zväčša áno?

Žiaľ, odpoveď je jednoduchá a nikto ju nepočuje rád. Jednoducho tu došlo k vykynoženiu celých žánrov, ich marginalizácii, zosmiešňovaniu, vytlačeniu z verejnoprávneho priestoru. Na ČT Art neustále idú záznamy koncertov rockových kapiel, Česi ich uctievajú. Nedávno som poskytol rozhovor pre Pop story. Program, ktorý nakrúca ČT a vyspovedali v ňom aj s mojou pomocou viacerých protagonistov tzv. zlatej éry slovenskej popmusic. Odpoveď na požiadavku poskytnúť archívy RTVS trvala sedem mesiacov. Nakoniec som sprostredkoval stretnutie so zástupcom RTVS, k dohode však nedošlo. Chcelo by to aspoň raz za kvartál hudobnú reláciu v sobotu večer, kde by sa predstavili interpreti s novými vecami a nemuseli by variť alebo hádať v súťaži. Ďalej je tu obrovské množstvo obecných a mestských festivalov, kde ľudia roky vidia špičkové kapely zadarmo. Prečo by išli na novú kapelu do klubu za vstupné? A ešte na kapelu, ktorá hrá tie isté covery ako niekoľko ďalších kapiel? Pretlak podujatí a akcií je obrovský, ale nemáte žiadnu spätnú väzbu o ich kvalite, lebo nie sú objektívne média s recenziami dosiek a koncertov. Je len PR a fotky pred publikom. Ľudia v Čechách tiež starnú so svojou muzikou, nikto im ju nezobral, ale tu vlastne človek nad 50 rokov je automaticky zaradený ku dychovke a šlágru ako odpad. Pričom v nemecky hovoriacich krajinách Helene Fischer, ktorá začínala v šlágri, dnes ťahá predaje a návštevnosť koncertov celého biznisu a je na siedmom mieste medzi top ženami svetového hudobného biznisu!

 

Obnovili ste udeľovanie takzvaných „slovenských Grammy“, cien Zväzu autorov a interpretov populárnej hudby (ZAI). Nie sú to ceny fanúšikov, ale hudobníci sa oceňujú medzi sebou. Aké sú ohlasy medzi nominovanými alebo ocenenými?

Ohlasy sú dobré, nad očakávanie a napríklad speváčka roka podľa ZAI Sima Martausová je aj speváčkou roka v ankete OTO, čo považujem za veľkú vec. Nikto nespochybňuje výsledky. Nominovaní sa vo väčšine zúčastňujú na odovzdávaní. Hudobníci oceňujú najmä kluby, festivaly, usporiadateľov a rozhlasové stanice.  Vrátili sme sa aj k muzikantským kategóriám a čím viac ľudí bude hlasovať, tým to bude zaujímavejší a vernejší obraz scény. Zatiaľ mám problém presvedčiť dostatok ľudí, nech hlasujú a bárs aj sami za seba v danej kategórii, ale v tých druhých aspoň pribudnú hlasy. Nuž tak.