Pred dvadsiatimi rokmi, v auguste 1996, odohrali Ramones, punkoví klasici z NYC, svoj posledný koncert. Pred štyridsiatimi rokmi, v apríli 1976, vyšiel ich debutový album s mnohokrát kopírovanou fotkou na obale. Predvčerom, 11. augusta 2016, v bratislavskom klube MMC znelo typické Hey Ho, Let's Go za doprovodu trojakordového nárezu.

 

Chvíľu pred 19:30 sa otvorili brány klubu a prví návštevníci začali vchádzať. Tieto slová znejú hutnejšie ako realita. Ešte pár minút pred samotným koncertom sa v sále dala usporiadať súťaž v spoločenskom tanci. Parket voľný, návštevníkov by človek na prstoch porátal. Našťastie, ako plynul čas, návštevníkov pribúdalo, a teda MMC sa takmer takmer zaplnilo.

 

Na zahriatie sa nepodával čajík s rumom, ale akustický KAKTUS. Bratislavčania dostali možnosť zdieľať pódium s legendou opäť po šiestich rokoch. Spolu s bratmi Hrčkovcami – Janom a Kubom - si sadol na stoličku Richard Progner. Hlavnej hviezde večera poslali tiež jedno venovanie, odkaz I wanna Live.

 

MARKY RAMONE'S BLITZKRIEG prišli na pódium nie šprintom. Pekne, klasicky ako zrelí páni. Ale potom zaznelo prvé „One, two, three, four!“ a boli sme vrhnutí  na pláž v Rockaway. Marky za bicími, klasicky kamenná tvár a slnečné okuliare.  Gitaru chytil do rúk pôvodom Nór Captain Poon. Spev? To, čo predviedol takmer 48-ročný Ken Stringfellow z Kalifornie, to boli rozkazy nepripúšťajúce námietku. Osobne som videl Markyho pred pár rokmi na Topfeste, tam bolo vystúpenie fajn, ale čo dal do interpretácie Ken, prenikalo až do poslednej kostičky, do poslednej kvapky krvi . A teda okrem spevu nechal na pódiu aj hektoliter potu.

 

Z čoho pozostával setlist? Hrali takmer  všetko. Sheena, KKK, RNR Radio, Do U wanna Dance, R.A.M.O.N.E.S.... Vypálili nám do tela 36 punkových klasík. Jediná slovná komunikácia medzi pódiom a publikom bola v obligátnom „1 – 2 – 3 – 4“ a „Thank you, Bratislava“. Žiadne ďalšie reči neboli potrebné.