Letná sezóna open air festivalov sa schýlila ku koncu a ja som ju ukončila návštevou 2. ročníka festivalu Made of Metal v Rohatci pri Hodoníne. Tento festival je žánrovo zameraný na power, folk a symfonický metal a patrí do kategórie tých menších, čo mu však vôbec neuberá na kvalite. Ba práve naopak. Minulý rok som navštívila aj prvý ročník a vrátila som sa odtiaľ plná eufórie, nadšenia, skvelých zážitkov a smelo môžem skonštatovať, že to bol zatiaľ môj najlepší festival. Preto voľba, či sa zúčastním aj ďalšieho ročníka, bola úplne jasná a ubytovanie a dovolenku som zajednávala hneď v septembri, keď organizátor - spoločnosť Growling Lion oznámila termín konania. Rok ubehol ako voda a my konečne vyrážame smer Hodonín v očakávaní, či bude druhý ročník rovnako skvelý ako prvý, alebo či dokonca predčí naše očakávania. 


Deň prvý – piatok

Už od rána počasie sľubovalo ďalší z dlhotrvajúcej série horúcich dňov a po hodine a pol strávenej cestovaním v rozpálenom aute prichádzame do Hodonína na ubytovňu. Dávame si nevyhnutnú sprchu a keďže v izbe je milión stupňov, urýchlene sa prezlečieme do toho najľahšieho a najtenšieho, čo sme z odevov zbalili a voláme taxi. Pred vchodom do areálu festivalu vybavíme vstupné formality a ideme na to. Na moje prekvapenie nás security boys vpúšťajú bez akejkoľvek prehliadky, čo oproti minulému roku hodnotím pozitívne. Vtedy sme si totiž užívali detailné prešacovanie tašiek i tela pri každom vstupe do areálu. Hneď ma však zarazí pohľad na rad Toi-toi toaliet, ktoré sa nachádzajú po pravej strane areálu a nostalgicky zaspomínam na ružové udržiavané toalety z minulého roka so šľapacím splachovaním. Našťastie stojany s tečúcou vodou a utierkami majú svoje miesto vedľa toaliet aj tento rok. Vystúpenia kapiel prebiehajú aj tento rok na dvoch pódiách a to hlavné je umiestnené v pravej časti areálu medzi dvomi hangármi. V jednom z hangárov je zriadený výčap a posedenie s možnosťou schovať sa pred prípadným dažďom, či páliacim slnkom. K druhému pódiu sa dá dostať prechodom cez uličku s festivalovými pokrmami a nachádza sa v ľavej časti areálu. Organizátori vyšli tento rok v ústrety požiadavkám návštevníkov a program zorganizovali tak, aby sa hracie časy kapiel na oboch pódiách nekrížili. Takto bola možnosť si pozrieť naozaj kompletný program festivalu, ale kto na fesťáky chodí, vie, že na to by boli potrebné záložné batérie v chrbte na doplnenie energie. My ideme energiu naštartovať čapovaným pivkom. Máme na výber z viacerých kvalitných značiek od známych českých pivovarov, čo je tiež veľkým plusom tohto festivalu. Obsluha trvá síce trochu dlhšie a tvoria sa menšie rady, ale nie je to nič tragické. 


Počas hasenia smädu sa presúvame k hlavnému pódiu, kde práve začala hrať fínska symfonic metalová kapela Amberian Down a ja sa dostávam do varu už od úvodného intra. Vďaka krásnemu čistému vokálu speváčky Capri mám slušné zimomriavky aj napriek 34-stupňovým horúčavám. Zaznelo veľa mojich obľúbených skladieb, či už to bola úvodná Circus Black, alebo z ďalších kúskov stoja za spomenutie Dance of Life, Crimson Flower, Incubus, Valkyries, či Magic forest. Svoj set vyskladali Amberian Down spolu zo 14-tich songov, ukončili ho epickou River of Tuoni a na záver zožali zaslúžený aplauz. Od hlavného pódia neodchádzame, ďalšou chuťovkou v poradí sú totiž folk metalisti Týr z Faerských ostrovov. Texty piesní tejto kapely sú plné severskej tématiky a niektoré sú spievané v rodnej faerčine – takto nám dopriali napríklad songy Turið Torkilsdóttir, či Sinklars Vísa z albumu Land. Priznávam, že faerčina ma bavila o niečo  viac ako angličtina, najmä keď znela z pódia zborovo bez nástrojov v úvode piesní. Ale aj kúsky v angličtine slušne rozpaľovali obecenstvo –  By The Sword In My Hand, Blood of Heroes, Mare of My Night, či skvelá Shadow of the Swastika rozprúdili bujarú zábavu publika v circle pitoch za symbolického mávania plastovými mečmi. Týr nám predviedli výborný energický set a my sa presúvame obzrieť druhý stage, kde už frčí vystúpenie alternatívnej rockovej bandy Marrok z Rakúska. Priznávam, že show v štýle Avenged Sevenfold je živá a počúvateľná, ale nie je to celkom moja šálka kávy.  Mladšie teenage ročníky si to však evidentne pod pódiom užívali. Asi po troch piesňach ideme poobzerať stánky s jedlom a nadobúdam dojem, že ponuka je o niečo slabšia ako minulý rok.

 Vďaka horúčave jedlo ignorujem a vraciame sa k hlavnému pódiu na vystúpenie mnou mocno očakávanej formácie Tristania z Nórska. Už sa zotmelo a to len umocňuje gothic-doom atmosféru, ktorá sa strhla na pódiu hneď od prvého songu Number. Bohužiaľ nazvučenie nástrojov sa veľmi nevydarilo, našťastie kapela má troch skvelých spevákov, ktorí sú zreteľne počuť. Vokalistka zo Sardínie Mariangela Demurtas to s publikom naozaj vie – výborne sa na ňu pozerá, vie sa na pódiu hýbať a zároveň predvádza krásne čisté sóla, pri ktorých ma mrazí. Ale nie iba ona. Priam zhypnotizovane počúvam nádherný hlboký vokál speváka Kjetila Nordhusa a drsnosť v speve zabezpečuje gitarista Anders Høyvik Hidle. Spevácky výkon všetkých troch hrdiel bol vskutku majstrovský a dav si túto severskú show riadne užíval. Priznávam, aj ja som si s partiou statočne pohádzala hlavou počas ich jeden a polhodinového setu vyskladaného z 13-tich starších aj novších vecí. Zazneli lahôdky ako Beyond the Veil, Darkest White, Exile, Libre, Requiem, Year of the Rat, či The Shining Path. Aj vďaka tejto kapele som sa utvrdila, že tento festival je ako šitý pre mňa. V skvelej nálade sa presúvame k druhému pódiu, odkiaľ sa už rinú tóny symfonic/power metalovej talianskej formácie Wind Rose. A že je to parádna podívaná. Kapela síce vystupuje bez bubeníka, ktorý si dva dni pred festivalom zlomil nohu, ale zvyšní členovia odetí v kožených vestách nám naložili, čo sa do nás vmestilo. Výborná predpríprava na headlinera večera – rakúskych black-death metalových diablov Belphegor. Hlavné pódium sa dizajnovo mení na prepeklie a v záplave dymu sa rozbieha temná show prvým songom Feast Upon the Dead. Zvuk sa našťastie o niečo zlepšil a my si vychutnávame brutálne vystúpenie v podobe ďalších peciek ako Gasmask Terror, Impaled Upon the Tongue of Sathan, Lucifer Incestus, Conjuring The Dead, či Bleeding Salvation. Spevák Helmuth sa nám medzi piesňami prihovára mŕtvolným hlasom a do toho mu občas vyšľahnú na pódiu malé plamienky. Je to zrejme aspoň malá náhrada za avizovanú pyroshow, ktorú bohužiaľ museli usporiadatelia zrušiť kvôli celoštátnemu zákazu otvorených ohňov počas horúčav. Jeden a polhodinový masaker končí prídavkovou skladbou Justine: Soaked in Blood a my sa môžeme odobrať na ubytovňu načerpať sily na ďalší deň.

Deň druhý – sobota

Horúčava nás vytiahla z postelí pomerne skoro a tak už o druhej vchádzame do areálu festivalu.  Povinne pivá do ruky a šup ho k druhému pódiu, kde sa práve začína vystúpenie brnenskej symfonic metalovej zostavy Alia Tempora. Túto mladú kapelku poznám iba okrajovo a naživo ich vidím prvýkrát, ale veruže predvádzajú bravúrny výkon. Vokalistka Markéta si zjavne ihneď podmanila publikum ako zjavom, tak aj krásnym čistým spevom. V publiku je zrazu do pár minút narváno a oprávnene. Rezký, energický set a pre mňa výborný štart na sobotu. Pokračuje sa na hlavnom pódiu talianskou power metalovou formáciou Derdian a i keď sa páni snažili naozaj statočne, zhruba po štyroch songoch mi to začalo tak nejako pripadať na jedno kopyto.  Odchádzame sa odložiť do tieňa, nakoľko žltá guľa na oblohe je fakt neúprosná.Ďalšiu kapelu v poradí - slovenských April Weeps si určite nechcem nechať ujsť. Už som ich live v kluboch videla viackrát a bola som zvedavá, či sa vydarí aj festivalové vystúpenie. Vydarilo. Obecenstvo headbangovalo jedna radosť a opäť bola plnka. Teplo – neteplo, vokalisti Marta a Noro frčali o dušu a zvšok kapely rovnako tak. Mohutný dlhotrvajúci aplauz znel po zásluhe. Presúvame sa znovu k hlavnému pódiu, kde nám dopriala kapela StormWarrior z nemeckého Hamburgu kvalitný heavy metalový náklad so severskou mytologickou tématikou. Hádže sa hlavami, hrozí sa päsťami, spieva sa a ja som si v dave veru tiež zanôtila moju obľúbenú Heaving Northe. 

Od hlavného pódia sa už príliš nevzďaľujeme, keďže konečne je na rade kapela, na ktorú som sa tešila snáď najviac zo všetkých vystupujúcich - 9-členná formácia Folkstone z talianskeho Bergama hrajúca stredoveký folk rock. Gajdy, citara, harfa, hurdy gurdy – toto sú špecifické nástroje, na ktoré hrajú členovia Folkstone popri klasických gitarách a bicích. V našich končinách táto banda nie je veľmi známa, ale som si istá, že po vystúpení na MOM si získala kopec nových fanúšikov. Vidieť svojich obľúbencov tesne spod pódia bol pre mňa vskutku zážitok. Napriek tomu, že kapela spieva výhradne v taliančine, ktorú neovládam, zanôtila som si s nimi aspoň napočúvané refrény z mojich obľúbených kúskov ako Un`Altra Volta Ancora, Anime Dannate, či Nella Mia Fossa. A že sa skvele bavil aj dav, o tom niet pochýb. Za našimi chrbtami sa počas celej show mlel jeden veľký circle pit a kúdoly prachu sa dvíhali do výšky, až sa tam chvíľami nedalo dýchať. Výborný, prevýborný set a ja budem mocno dúfať, že sa Folkstone v našich končinách opäť čoskoro objavia. Aspoň mi to prisľúbil spevák Lore, ktorého som aj s ďalšími členmi kapely po koncerte stretla na pivku. No a neprehoď s nimi slovo a neodfoť sa, keď sa dá :o) Skvele nabití energiou pokračujeme pri druhom pódiu a vnárame sa do doomovej atmosféry pri tónoch ďalšej slovenskej kapely Doomas. Chalanov som mala v čerstvej pamäti z festivalu Gothoom a konštatujem, že aj na MOM si dali záležať na profesionalite a predviedli výborné vystúpenie, ktoré strhlo dav na svoju stranu. Až tak, že sme si vykričali prídavok. 

Po domácich farbách nás čakali ďalší Taliani, na ktorých som bola zvedavá – Fleshgod Apocalypse hrajúci symfonický death metal v kombinácii s prvkami klasickej hudby. Vizáž tejto kapely je rovnako zaujímavá ako ich hudba – vystupujú odetí v smokingoch s tvárami pomaľovanými na bielo a ich vokalistka Veronica v dlhých šatách a so škraboškou na tvári. No a že nás títo borci doslova hudobne rozsekali. Nasadili živelné tempo, v ktorom vydržali hrať počas celej show. Dopriali nám svoje hity ako napr. Minotaur, The Forsaking, The Egoism, či Violation. Jediné, čo by som vystúpeniu trochu vytkla, bolo osvetlenie - chvíľami som bola z blikajúcich reflektorov poloslepá. Ale inak celý 70-minútový set mňamka preveľká. Dávame si prestávku na jedlo a pokec s kamarátmi a po návrate k hlavnému pódiu nás čaká ďalší headliner festivalu – fínska progressive metalová kapela Amorphis. Na Made of Metal prišli so svojou show k 20. výročiu albumu Tales from the Thousand Lakes a celé vystúpenie sa tak nieslo v duchu tohto albumu a ich staršej tvorby. Kulisu na pódiu tvorila veľká plachta s orlom zvierajúcim v pazúroch reťaz s kladivom. Už od prvej skladby Into Hiding bolo zrejmé, že mnohí fanúšikovia prišli práve kvôli tejto kapele. Páni z Amorphis nám predviedli úžasný súlad nostalgickej melodiky, tvrdých pasáží a excelentného spevu vokalistu Tomiho Joutsena. Z už zmieneného albumu zazneli kompletne všetky skladby a v závere nám bolo dopriate aj pár kúskov z albumu Elegy, napr. My Kantele, či Against Windows. Úlohu headlinera splnil Amorphis dokonale, za čo sa mu od publika dostalo búrlivého uznania. Na záver večera nás čaká posledná kapela rovnako z Fínska, táto je však z trochu iného súdka. Veselí folk metalisti Finntroll s ich povestnými  trollími ušami vybehli na pódium a hneď od úvodnej skladby Blodsvept rozpútali nezastaviteľnú folkmetalovú smršť. Nebola to bohužiaľ jediná smršť, ktorá sa strhla. Po brutálne horúcich dňoch sa dostavila aj slušná búrka práve počas vystúpenia Finntroll. Pri prvých kvapkách sme si našli pohodlné miesto pod prístreškom hangáru, odkiaľ sme krásne videli priamo na pódium. A že bolo na čo pozerať. Vokalista Vreth škrečal, čo mu sily stačili, pomedzi piesne sa neustále chechtal a vykecával. Keď už búrka nadobúdala na intenzite, lakonicky si poobzeral káble a osvetlenie na pódiu a uchechtávajúc sa skonštatoval do pléna, že bude dúfať v dobré zabezpečenie elektrických vedení. Dav verných neodradila ani búrka a poctivo si (mnohí v spodnom prádle a žabkách) v circle pite odtancovali takmer všetky songy. Šantilo sa na Solsagan, Trollhammaren, Skogsdotter, či Häxbrygd. Po túto pieseň som koncert videla aj ja, ale zvyšné 3 záverečné som už bohužiaľ vizuálne vzdala, nakoľko dážď nás zbičoval aj pod prístreškom. Za 10 sekúd prebehnutia do hangáru som bola mokrá do nitky. Škoda, Finntroll by si zaslúžili za svoju show mocný potlesk. A tak sme na záver ešte hodinu a pol posedeli v hangári, kým sa búravica trochu utíšila, potom behom do auta a na ubytovňu. Tam sme si užili ďalšie prekvápko v podobe vytopenej postele a celej izby - však načo by sme v takom teple zatvárali pri odchode okno, no nie? Poviem vám, po celom dni na festivale behať o tretej v noci s mopom po izbe, je vskutku zážitok :o)

Deň tretí – nedeľa

Po prepršanej a preupratovanej noci sme si schrupli trochu dlhšie a v posledný deň festivalu začíname hýriť až od pol piatej. Na druhom pódiu už v plnej paráde reže svoj set slovenská symfonic/melodic metalová kapela Anthology. Napriek tomu, že kvôli technickým problémom hrajú bez klávesov, vystúpenie je parádne. Vokalistka Raylyn na nás chŕli krásny čistý vokál, headbanguje sa ako na pódiu, tak i pod ním a ja konštatujem, že slovenské kapely tento rok nastavili latku naozaj vysoko. Anthology nám predstavili zopár vecí z ich minuloročného vydareného albumu The Prophecy a po 40-tich minútach ich set končí zaslúženým aplauzom. Po koncerte sa odoberáme pozdraviť priateľov z Brna, ktorí majú na festivale svoj stánok s oblečením. Po necelej hodine pohodového pokecu sa lúčime a vrháme sa opäť do víru hudby a opäť k druhému pódiu, kde už si to pekne energicky valí slovenská power metalová kapela Signum Regis. Zaujali ma songy Exodus, Enslaved, či All Over The World a konštatujem, že power metal na Slovensku má slušné zastúpenie aj v podobe tejto kapely. Ale to už nás čaká ďalší zástupca severskej scény, tentokrát zo Švédska – gothic/doom metalová legenda Draconian. Vznik kapely sa datuje od roku 1994, takže ich hudobná história je skutočne bohatá. Od roku 2012 s kapelou spieva vokalistka Heike Langhans a po zhliadnutí vystúpenia na MOM musím skonštatovať, že jej obsadenie do kapely bola vynikajúca voľba. Myslím, že fascinujúcejší hlas som tento rok na festivale ani nepočula. Od prvej skladby The Drowning Age mi nabehli zimomriavky a zmizli až po skončení koncertu.  Mužský náprotivok – vokalista Anders Jacobsson krásne umocňoval ťaživú doom atmosféru svojím growlom a ja som užasnuto a priam zhypnotizovane hltala každý tón, ktorý obaja zo seba vydali. Zvuk bol skvelý a priamo z prvej rady som si vychutnávala ich lahôdky Bloodflower, The Cry of Silence, či ich dve nové skladby Dishearten a Heavy Lies the Crown z pripravovaného albumu Sovran. Krása, nádhera, tomu vravím atmosféra.  Jediné, čo mi trošku prekážalo, bol slabší kontakt s publikom. Heike na nás ledva zdvihla zrak, či občas sa trochu usmiala, gitaristi si tiež poctivo strážili zrakom svoje struny, našťastie to zachraňoval aspoň Anders – ten sa hýbal, očil a kecal za celú kapelu. Každopádne toto vystúpenie radím k vrcholom festivalu. 

Prichádza čas na večeru a my sa odoberáme na parkovisko dať si domáce pečené kuriatko so zemiakmi, ktoré nám pripravil a doviezol kamarát zo Senice. Po festivalových jedlách nám domáca strava pripadala ako balzam a takto posilnení sa vraciame na vystúpenia posledných kapiel večera.  Prvou z nich je fínska banda Turisas, ktorá je známa svojím bojovým červeno-čiernym pomaľovaním, ale najmä svojím power/folk metalom s nádychom symfoniky. No a severania nám to teda riadne nasypali. Začali skladbou The March of the Varangian Guard a publikum sa okamžite rozbesnilo. Priznávam, že vrátane našej početnej partičky – takto som si hlavou dávno nezahádzala. Spevák Mathias Nygård obecenstvo neustále hecoval, komunikoval a vytváral výbornú atmosféru. Popri vrtuliach som zachytávala ďalšie pecky ako To Holmgard and Beyond, Take the Day!, Rex Regi Rebellis a poslednú trojicu songov Battle Metal, We Ride Together a Stand Up and Fight som si aj zaspievala. Musím vypichnúť parádne husľové party huslistu Olliho Vänskä. Suverénne behal so svojím špeciálne upraveným nástrojom po pódiu a bavil obecenstvo. Fínski bojovníci nám predviedli vskutku parádnu pódiovú show, ale aj kvalitný hudobný výkon, dlhotrvajúci záverečný vreskot a potlesk bol po zásluhe adekvátny. Druhý stage má v ponuke poslednú kapelu – gréckych melodic metalistov Wardrum. Vystúpenie bolo vcelku fajn, na speváka sa príjemne pozeralo, o niečo horšie sa ho občas počúvalo, ale dav sa opäť slušne bavil. Mňa osobne zaujali dve skladby Crest of the Wave a No Retreat a pred koncom ich vystúpenia sme sa odobrali k hlavnému pódiu počkať si na nedeľného headlinera z Holandska – symfonic metalovú kapelu Epica, ktorej som dlhoročnou obdivovateľkou. Jeden a polhodinový set odpálili skladbou The Second Stone z ich posledného albumu The Quantum Enigma a ja nadobúdam dojem, že dav je o niečo menší, zrejme už zopár návštevníkov opustilo festival kvôli pondelkovým pracovným povinnostiam. Epica patrí k dlhoročným stáliciam symfonického metalu a aj na MOM predviedli svoj vskutku vysoký štandard. Kombinácia dokonale čistého prejavu speváčky Simone Simons a drsného growlu Marka Jansena, ale aj technicky náročné a progresívne inštrumentálne zložky svedčia o skvelej tímovej práci celej kapely. Striedanie melancholických partov s rytmickými časťami, podfarbené zbormi zo samplov – to všetko bolo naozaj epické. Dočkala som sa mnohých skvelých vecí zo staršej i novej tvorby, či už to boli klasické koncertné Cry for the Moon, The Phantom Agony, Storm the Sorrow, alebo ďalšie skladby z nového albumu ako The Essence of Silence, či Victims of Contingency. Trochu som bola sklamaná, že nezaznela moja obľúbená Solitary Ground, ale nedá sa vyhovieť každému. Epica sa s nami rozlúčila záverečnou skladbou Consign to Oblivion a my po tomto excelentnom zážitku ešte usadáme na záverečný nealko drink a posledné spoločné posedenie do hangáru, kde svorne skonštatujeme, ako to zase rýchlo ubehlo.

Čo dodať na záver?

Druhý ročník festivalu Made of Metal splnil moje očakávania do bodky. Po festivale som kade-tade čítala rôzne kritiky či už na jedlo, rady na pivo, kemp, horúčavu, výber kapiel, security, osvetlenie, ozónovú dieru, topenie ľadovcov v Antarktíde..  Ja osobne si radšej počkám 5 minút na kvalitné pivo, ako by som mala okamžite dostať natlakovanú brečku – síce humus, ale bez čakania.  Žiadny festival sa nedá zorganizovať tak, aby boli všetci spokojní a s týmto vedomím aj na festivaly chodím. Nič z horeuvedených záležitostí nebolo na MOM také, aby sa to nedalo zvládnuť. Po hudobnej stránke som bola nadmieru spokojná, mnohé zo zúčastnených kapiel patria k mojím obľúbeným. Ale najspokojnejšia som bola s úžasnou priateľskou, až rodinnou atmosférou, ktorá na festivale vládla počas celých troch dní. Stretli sme starých priateľov, spoznali mnohých nových a aj o tom dobrý fesťák je. Made of Metal – o rok určite dovidenia! :o)