Bol spoluzakladateľ kapely Lord Alex, no po vojne sa pridal k legendám. Miro „Lump“ Lederleitner, basák Zóny A, začal svoju kariéru s bratom Leďom a ďalšími punkovými menami Slovenska okolo roku 1990. Ako je na tom dnes?

 

Zóna A, dnes už slovenská punková legenda, ktorej členom si sa stal aj ty, Lump. Ako prebiehal „konkurz“ a ako si dostal v kapele miesto basáka?

Bol som na vojne a zavolal mi môj brat Leďo či sa k nim nechcem pripojiť.

 

Aký to bol pocit hrať s bratom v jednej kapele? Pripadali ste si aspoň na chvíľu ako napríklad AC/DC?

Vôbec nie. Na Zónu som chodil ako divák ešte pred vojnou. Potešil som sa, že budem hrať vo fungujúcej kapele. Založili sme síce skupinu Lord Alex, no keď som prišiel z vojny, nebolo tam už pre mňa miesto.

 

Na začiatku tvojho pôsobenia v Zóne si hrával na červenom fenderoide podobnom tomu, aký mal aj Braňo Alex. Bola to len náhoda alebo odkaz na tvojho predchodcu?

Je pravda, že podobnú mal aj Braňo, no jeho mala iný hmatník. Len náhoda zapríčinila túto podobnosť. V kapele Lord Alex som hrával na gitare, no Zóna potrebovala basáka, tak som si čo najrýchlejšie zohnal nejakú východonemeckú basgitaru.

 

Neuvažovala Zóna A v období tvojho príchodu nad druhou gitarou, ako tomu bolo v začiatkoch kapely?

Myslím, že nie. Miky Mikuška (basa) a Fešák (bicie) z Extipu v Zóne len hosťovali. Skupina potrebovala výlučne basáka. Brat si spomenul na brata, však rodinkárstvo funguje.



V skupine „slúžiš“ už vyše 20 rokov. Ako vnímaš vývoj kapely počas tvojej éry?

Ťažko povedať. V zostave sa vymenilo pár ľudí a kedysi to bolo celkom iné. Boli sme mladí a všetko nám bolo jedno. Dnes sa už o niečo viac kontrolujeme.

 

Pred niekoľkými rokmi ste s chlapcami vydali výberovku k 27. narodeninám s názvom Všetko najlepšie, na ktorej ste vydali tri piesne z pripravovaného albumu. Ako je to s albumom teraz?

Práve skladáme nejaké veci, no keďže pracujeme a hráme koncerty, nie je toho času tak veľa. Nahrávame to postupne. Raz basu, druhýkrát bicie či gitaru. Dúfam, že najbližšiu dobu to už bude na svete.

 

Myslíš si, že sa punk na Slovensku uberal za tie roky pozitívnym alebo naopak negatívnym smerom?

Myslím si, že sa uberal svojou vlastnou cestou. Je trošku iný ako kedysi. V minulosti bol viac spontánny. Bolo to tým, že nič nebolo. Dnes si mladí môžu kúpiť, čo chcú. Od oblečenia až po hudbu. Kedysi to bolo ťažšie. Oblečenie si si musel vyrobiť sám. Páčilo sa mi to omnoho viac, no je pravda, že doba pokročila a takto to dopadne so všetkým a je jedno či je to punk, heavy metal alebo iný štýl. Život to doslova zožerie. Dnes ideš po ulici a vidíš, ako má mladík vyčesané číro, no nie je to rebélia. Keď si to dal v minulosti človek na hlavu, ľudia boli pohoršení. V súčasnosti to akceptujú. No podľa mňa ide o hudbu, zábavu a názor. To, čo máš na hlave alebo oblečené je vedľajšie. Móda je taká, že ľudia nosia vybíjané veci a nie sú ani punkáči, ani metalisti. 

 

Čo ty a cestovanie. Baví ťa ešte?

Budem úprimný. Nie. Sedím v aute niekedy aj 5 hodín. Prídeme, vyložíme veci, pripravíme to... Je jasné, že keď vyjdem na pódium, je to o niečom inom. No cestovanie je naozaj otravné. Kedysi ma to bavilo viac.

 

Čo robíš, keď nehráš a čo robíš, keď nerobíš?

Robím. Chodím do práce a žijem ako každý normálny človek. Už nemám 20 rokov a nesedím každý deň v krčme, no sem-tam si tam zájdem. Žijem so svojou ženou a mám normálny život ako všetci.