Ešte poobede to nevyzeralo ružovo. A vlastne ani bledo, ani nijako inak optimisticky. Obloha bola zatiahnutá do tmavých farieb, vietor fúkal, dážď neutíchal. Už to vyzeralo, že po tvárach nebudú padať len dažďové kvapky, ale aj slzy. Ale buď to bola skupinová pozitívna energia, alebo šťastie, alebo vesmír. Na tom už nezáleží. Dôležité je, že prestalo pršať a LIMP BIZKIT tak svoj koncert 21. júla v Košiciach nezrušili.

 

Dlhokánsky rad „opršiplášťovaných“ fanúšikov floridského rapcoreu/nu metalu sa tiahol chodníkom vedúcim ku košickému amfiteátru. Pohyboval sa len veľmi pomaly, rozhorčené komentáre na sociálnych sieťach pribúdali, každý chcel byť už dnu. Rozpačité kontroly pri vstupe pridávali na zmätenosti nielen fanúšikov, ale aj ochranky. Niekomu kázali vyhodiť aj spínacie špendlíky z nohavíc či reťaze a vybíjané opasky, iného ledva skontrolovali. Potom rýchlo okolo stánkov smerom k tribúne amfiteátra chytiť si najlepšie miesto a...

 

Pre „nekošičanov“, ktorí na amfiteáter namierili svoju cestu prvýkrát, to bolo nemilé prekvapenie a hneď komentovali nešťastný výber miesta koncertu. Sedieť nikto neplánoval (na mokrých sedačkách už vôbec nie), no stáť sa dalo len pomedzi sedadlá a v uličkách. Žiadny kotol pred pódiom sa nemohol ani plánovať, prvé rady fanúšikov za zábranami boli od diania na pódiu vzdialené niekoľko metrov.

 

Ale bolo treba prijať skutočnosť, ako to je a sústrediť sa na to hlavné. Šou, akú urobia len Limp Bizkit. Na tú si bolo ale treba počkať. Pre nepriazeň počasia bol začiatok koncertu presunutý o polhodinu neskôr, tesne predtým sa v oficiálnej udalosti na Facebooku objavila správa, že kapela začne, keď budú všetci návštevníci v areáli. A tak sa začiatok vystúpenia posunul celkovo o takmer hodinu a štvrť. Ešte predtým boli ale manažérom kapely vybrané asi tri-štyri desiatky šťastlivcov, ktoré si posadali tesne pred pódium a odtiaľ mohli sledovať celú šou. So svojimi obľúbencami doslova na dosah ruky.

 

Keď ale Fred Durst, Wes Borland, Sam Rivers, John Otto a DJ Lethal vybehli na pódium, všetko zlé bolo v okamihu odpustené. A hneď od začiatku to bol masaker. Žiadny mierny rozbeh, Limp Bizkit to hneď roztočili vo veľkom so skladbou Hot Dog. A roztočilo to aj publikum, ktoré skákalo, spievalo, tancovalo ako o dušu. A čo do veľkosti to bolo naozaj pekné publikum – tiahlo sa cez viac ako tri štvrtiny amfiteátra.

 

Fanúšikovia sa určite tešili, aký kostým predvedie gitarista Wes Borland. Ten prišiel s kovbojským klobúkom a modrým kvetinkovým županom, ktorý v priebehu setu vymenil za biele sako. Maska na tvári, samozrejme, nemohla chýbať.


Po úvodnej trojici skladieb (po Hot Dog išli Break Stuff a Gold Cobra) prišla inštrumentálna vsuvka v podobe skladby Welcome To The Jungle od Guns N‘ Roses, ktorá vyústila v pieseň Rollin‘. A jej refrén si poriadne zaspievali všetky vekové kategórie. Nie, neboli tam len -násťroční či mladí dvadsiatnici. Pomedzi nich si zašantili pokojne aj mladí štyridsiatnici.

 

Kapela nemusela vkladať veľa energie do spolupráce s publikom, lebo to reagovalo vždy, okamžite, naplno a bez zbytočného presviedčania. O to bolo väčším potešením pre frontmana Freda prejsť až medzi ľudí do stredu amfiteátra, vyštverať sa na striešku za zvukármi a z tohto miesta bližšie ku svojim fanúšikom odspievať Re-Arranged, kde pri ňom pristála aj jedna podprsenka. Keď pri spievaní krátkeho coveru od Oasis Wonderwall zišiel zo striešky, nahradili ho tam dvaja odviazaní mladíci, ktorí si tancujúc užívali svojich 15 minút slávy.

 

To, akých majú Limp Bizkit na Slovensku perfektných priaznivcov, sa ukázalo aj pri skladbe Full Nelson, kedy si Fred vybral jedného z chalanov sediacich pred pódiom, aby s ním túto pieseň odspieval. A vybranému šťastlivcovi to išlo tak perfektne, že to vyzeralo, akoby to mali dopredu nacvičené. Bola medzi nimi neuveriteľná súhra a z chalaniska bude raz možno slovenská rapcoreová hviezda, tak mu to na pódiu šľapalo.

 

Fred neskrýval nadšenie z tohto „duetu“ a publikum zase neskrývalo nadšenie, keď sa set spomalil s ich komerčne najznámejšou skladbou, resp. coverom Behind Blue Eyes. Po jej skončení sa však Wes rýchlo postaral o to, aby sme neboli príliš rozcitlivení a zaspieval cover speváčky Glorie DeHaven An Occasional Man. No, zaspieval. Skôr predviedol akúsi kabaretnú šou a keďže nemal nohavice, dostalo to vtipnú „travesty príchuť“.

 

Čas neúprosne utekal a piesne zo setlistu ubúdali. Keď Fred vyzval sediace prvé rady, aby sa počas poslednej Take A Look Around postavili, to už naozaj vyvrcholilo. Prítomní viac neudržali nahromadenú energiu a vybehli na pódium k muzikantom, aby to v posledných minútach setu poriadne vygradovalo. Geniálna bodka za výbornou šou.

 

Limp Bizkit hrali síce len 75 minút, no už dávno som nezažila koncert, kde by sa ľudia až takto odviazali, bavili sa a robili bordel (v dobrom slova zmysle) aj napriek tomu, že im to priestory amfiteátra nedovoľovali tak, ako by si priali. Sereď, máš sa na čo v utorok tešiť!

 

Setlist: Hot Dog, Break Stuff, Gold Cobra, Rollin', My Generation, Livin' It Up, Re-Arranged, Nookie, Full Nelson, Behind Blue Eyes, My Way, Boiler, Take A Look Around